Aby ste sa dozvedeli, ako článok pokračuje, čítajte ďalej...
V túto sobotu, som sa na vlastnej koži presvedčil, ako je veľmi doležité, aby sa kapela počas koncertu na pódiu cítila naozaj príjemne, čo sa týka zvukovej stránky.Začinam mať niekedy pocit, že čo si sám
neurobíš-nenazvučíš, to nemáš...tak to bolo aj počas našej turné zastávky v Trnavskom Art clube. Nejako som zabudol, že koncert može byť aj otrasne nazvučený...neviem, možno som zvyknutý s kapelou na určitý štandard, ale toto je
veľa. Aby zvukár nepochopil, že keď mu mikrofóny hádžu spatnú vazbu, má začať urýchlene konať a hľadať riešenie, nehovoriac o totálnom mišungu zvuku, ktorý sa tlačil monitormi...fakt mám potom pocit, že dnes môžu robiť zvukára aj ľudia, ktorí
nemajú ďaleko k hluchote... V tej chvíli máte chuť odísť z pódiahneď po prvej pesničke a ísť sa von prejsť...
Je totiž rozdiel, ak zvukár a zvukár, zvukár je totiž polovica úspechu kapely, a keď "zvukár" nevie už napríklad len to, čo je to hall...tak je to smutné. Takýmto pánom odporúčam zobrať si svoje fidlátka, a ísť si zvučiť na iné
podujatia, ktoré nemajú so živou kapelou nič spoločné..
A aby som nehovoril len o zlých zvukároch, spomeniem nášho prvého zvukára Michala Kalmana, ďalej kvalitného Stana Parízka a Maroška Slezáka ;-) To sú ľudia, ktorým sa zverím s najvačšou istotou do rúk :-)
Bran!s