horalka Žena, 34 let / Žilina

O tom, či má svet zmysel…

Rozhodla som sa napísať nejakú úvahu o dnešnom svete, o tom, čo je pre dnešných ľudí podstatné, o ich povrchnosti a zmanipulovateľnosti.

Dnešný svet sa bez pochyby rúti niekam, odkiaľ už nebude cesty späť a budú za to trpieť celé ďalšie generácie…ak vôbec nejaké budú. Večný boj človek s prírodou. Človek: 6  miliárd Príroda: nula. Bravo, človek, zvládaš to skvele. Ak to takto pôjde ďalej, zlyhá všetko … aj to, čo človek buduje pre svoje hlúpe komerčné účely, pre zisk, pre prekrásnu vilu a jachtu. Kedy si ľudia uvedomia, že prírodu potrebujú, či naozaj až vtedy, keď už nebude návratu? Aj my sme súčasťou prírody, tak sa netvárme, že sme na jej čele a že všetko smieme. Raz na to všetko ľudstvo doplatí, ale to tu už našťastie nebudem. Človek sa dokáže spamätať vždy až keď je neskoro. Ja viem, že dnešnú dobu nezmením, ale aspoň sa netvárim, že mi je to jedno a nežijem len tak zo dňa na deň hltajúc propagandistické názory nadnárodných spoločností. Príklad: nejaká spoločnosť XYZ, ktorá pôsobí v 15 krajinách sveta a na každom kúsku zelene stavia svoje továrne, obchody alebo čokoľvek, venuje milión dolárov do nadácie na ochranu životného prostredia…tak to mi príde neskutočné pokrytectvo. Potom si ľudia myslia, že tá spoločnosť nemôže byť zlá, lebo dáva zo zisku na dobrú vec a nechcú vidieť, čo je za tým, veď takéto spoločnosti nikdy nič nevenujú len tak…vždy je za tým buď tvorba dobrého mena, ale získanie si ľudí, ukázanie akí su oni dobrí, ale to že u nich v továrni často robia ľudia za dolár-dva doláre na hodinu, to už nikto nevidí, lebo neche.

 U ľudí je dnes podstatnejšie čo na seba, čo je in. Ako rozmýšľa dnešný moderný človek si prečítajú v coolovom časopise, rovnako ako ktorá farba je v móde a kto s kým, kedy ako….ak majú byť takíto ľudia ploditeľmi ďalších generácii, tak ďakujem pekne. Povrchnosť ľudstva je dnes na vrchole a stále má stúpajúcu tendenciu. Je až chrabrosť, keď si niekto dovolí byť iným a neísť s davom. V dnešnej dobe je len terčom posmeškov a majú ho za duševne nevyrovnaného, lebo určite musí mať vaddu, keď sa mu nepáči dnešný spôsob života. Veď je tak vyhovujúci, nad ničím sa nemusím zamýšlať, všetko mi povedia, nadiktujú, ja im hravo uverím, veď je to rýchlejšie a jednoduchšie ako pátrať po pravde. Pre mňa sú zase veľmi smiešni ľudia, ktorí veria všetkému čo čítajú, vidia, počujú v masmédiách, čo počúvajú len to, čo im predloží hudobná produkcia v rádiu…veď o tom, čo bude hit, rozhodnú traja ľudia v rádiu. A ak skupina nemá to šťastie, prejsť týmto sitom, neostáva jej nič iné ako platiť…platiť za to, aby ju hrali. Je to už umenie manažmentu, ale podľa mňa je to najväčšie svinstvo pod slnkom. Platiť za to, aby som bola hraná medzi Madonnou a Hexom v nejakom komerčnom rádiu hrajúcom 5 pesničiek dookola. To by som musela z jahody spadnúť.

Som sa tu rozpísala o úplne iných veciach, ako som pôvodne chcela, ale je ešte veľa vecí, na ktoré si môžem ponadávať, takže nabudúce

Majte sa krásne a hlavne sa zamýšľajte, stačí sa nachvíľu zamyslieť a hneď na niektoré veci zmeníte názor.

                                                                                                    Horalka

Znovuoživenie anarchizmu nastalo v roku 1976. Bolo to aj vďaka skupine Sex pistols a časopisom venujúcich sa hudbe , ktorá je známa pod názvom punk. Anarchia sa tu však chápala skôr v zmysle rozkladu, chaosu a bezvládia. Tu však treba rozlišovať medzi pojmi punk a anarchizmus. Takzvaní punkeri sú fanúšikovia hudby a anarchisti sú skôr odporcovia súčasného systému. Jedno, ale nevylučuje druhé.

Počiatky punku sa viažu s vyčerpaním atraktívností predchádzajúcich štýlov (posthippies a disco) a potreby nového modelu umeleckej expresie. Zároveň vychádza aj zo situácie, keď bola ako politická tak aj ekonomická (naftová) kríza. Vo Veľkej Británii sa hovorilo o úpadku niekdajšieho impéria a problémom mladých sa stal nedostatok práce. Výsledkom toho bola agresia, apatia a celkové vzdanie sa. V takejto situácii hovoriť o milosti a pokoji alebo o veselej zábave na diskotékach strácalo svoj zmysel. Tieto fakty spôsobili, že táto vlna zasiahla najviac mládež z robotníckych kolónii veľkých miest. Preto britský punk odvodzuje svoj pôvod v proletariáte na rozdiel od amerického.
V USA punk začal svoju históriu ako pokračovanie avantgardných umeleckých štýlov kultivovaných cez bohému New Yorku rokov 60-tych. Vážne úlohy tu zohrali jeden z najvýznamnejších tvorcov pop-artu Andy Warhol, poetka a speváčka Patty Smith a líder skupiny Velvet Underground Lou Reed. V Amerike mal však punk skôr estetický charakter a nie formu spoločenského hnutia mládeže.

Oba aj americký aj britský mal svoju podstatu v odmietaní konvencií, rebelantstve a podvratnosti. Heslá punkerov boli “NO FUTURE”, “NO RULES”, “ANARCHY”. Negácii podliehali aj základné hodnoty ako rodina, vzdelanie, manželstvo. Boli proti politike, všetkému čo malo znak hierarchizácie teda aj cirkev. Odmietali dominujúcu kultúru ako falošnú zameranú na zisk. Vysoký dôraz sa kládol na slobodu a individualizmus. Punk je síce skupinová záležitosť, ale nie je postavený na vnútroskupinovej hierarchii.

Okrem hudby sa punk prejavil aj v odeve. S punkovou hudbou je spojený aj zvláštny chaotický tanec, pogo, ktorý vychádza z klasického poskakovania na mieste. V súčasnosti tanec pogo nemá určené presné pravidlá. Uplatňuje sa pri ňom prudké kývanie hlavou, rozhadzovanie rukami, skákanie v rytme bicích alebo aj mimo rytmu a výrazná interakcia s ostatnými tanečníkmi. Neodmysliteľné je aj zdvíhanie ruky zovrenej v päsť.

Hlavným cieľom obliekania príslušníkov punkového hnutia bolo od začiatku predovšetkým šokovať ostatných. Rýchlo sa vyvinul iný štýl obliekania, ktorého vyznávači chodili oblečení v roztrhaných džínsoch a v tričku s nášivkou nejakej punkovej skupiny. Veľmi častým doplnkom bola sidovka (kožená vybíjaná hudba) a obuv kanady. Všetko bolo doplnené veľkým množstvom spínacích špendlíkov. Punková móda vyvinula aj vlastné účesy, “kohúta”-číro, bodliny alebo rozstrapatené vlasy.

Punkeri sú špecifickí svojimi časťami odevu. Prvky na ich oblečení nie sú bezúčelné a väčšinou na niečo poukazujú.

• Číro, čo je identitický znak, s ktorým sa väčšina punkerov stotožňuje a má niekoľko významov. Okrem cieľa šokovať, jeho prvý význam bol odlíšiť sa od hnutia skinheads, ktorí mali úplne vyholenú hlavu. Číro má byť aj prirovnaním k životu Indiánov a ich bezstarostnému životu pred príchodom modernej civilizácie.

• Obojok, u niektorých vyznávačov punku je možné vidieť ako módny doplnok na krku väčšinou ozdobený kovovými hrotmi alebo inými špecifickými ornamentami na tento štýl. Má byť symbolom poukázania na otroctvo spoločnosti všetkých ostatných štátnych zriadení a systémov bez vôle občanov sa rozhodnúť, bez toho, aby za nich museli rozhodovať iní. Či išlo o formu otroctva, monarchie, republiky, fundamentalizmu, fašizmu alebo demokracie.

• Roztrhané tričko a džínsy majú za účel provokovať v ľuďoch myšlienku, aby ich neposudzovali podľa štýlu obliekania. Prinúti ch ich zamyslieť sa, či charakter človeka utvára jeho duchovno alebo zovňajšok.

Punk sa len ťažko dá označiť za ideologický smer. Pretože to nie je ani tak ideologický, ako skôr umelecký smer, tak ani nie je možné diskutovať o tom, že by jeho myšlienky boli nerealizovateľné. U niektorých punkerov je však možné nájsť najrôznejšie ideály anarchisitického charakteru vrátane snahy o ochranu životného prostredia, boja za práva zvierat alebo najrôznejších utláčaných skupín a menšín a podobne. Niekedy sa v textoch ostro vystupuje proti globalizácii a ziskom nadnárodných spoločností. Vedecký alebo technický pokrok je niekedy kritizovaný, na druhej strane však existujú vzdialené príbuzné myšlienkové hnutia, ako napríklad kyberpunk.

Anarchizmus: boj za beztriednu spoločnosť, ľudské a zvieracie práva, vytváranie komunít a centier, squaterské hnutia, orientácia na autonomistické myšlienky, ochrana prírody a boj proti fašizmu a rasizmu, vegetariánsky a vegánsky spôsob života priniesla druhá vlna anglického punku ako alternatívu k materializmu, byrokracii, vládnucej triede a prerastajúcej rasovej i sociálnej diskriminácie. Cieľom punku druhej vlny nebol zámer šokovať výzorom, ale racionálne a organizovane vplývať na politickú situáciu a vedomie mladých ľudí v komunite punku i mimo komunitu. Treba však podotknúť, že druhá vlna punku už nebola tak preslávená ako prvá vlna No future! Aj vďaka médiam, ktoré sa dovtedy venovali len novej vlne mládežníckeho spôsobu života. Punk v prvej vlne mal pozornosť médii a aj nahrávacích spoločností. Každá väčšia nahrávacia spoločnosť mala svoju punkovú kapelu. Aj vďaka nim sa toto hnutie dostalo do širšieho povedomia a začali sa k nemu hlásiť aj stredné vrstvy/širšia populácia mladých ľudí, čo malo za následok vytvorenie ďalšej módnej vlny a tým pádom aj punk prestal byť tým čím bol na začiatkoch – skutočnou rebéliou. Akonáhle sa objavila druhá vlna punku a jej politicko-anarchistické myšlienky stával sa punk nebezpečenstvom pre spoločnosť najmä však pre konzervatívnu vládnucu triedu. Na vzniknutú situáciu reagujú média a tak sa punk vytráca z oficiálnych hudobných časopisov pre mládež, či z televíze. Punk sa preorientoval naspäť do undergroundu, kde naďalej vyvíja svoje aktivity, pričom samotná komunita nového smeru odmieta kapitalistické praktiky nahrávacích spoločností či kapitalistických spoločnosti všeobecne a aj preto sa viacej orientuje na samostatný chod a produkciu vlastných tovarov či služieb pre komunitu, punkovú scénu.

Myšlienky a produkty D.I.Y./Do it yourself sa dostávajú do praxe. Znamená to, že väčšina kapiel si financuje nahrávanie sama, prípadne si vypomáha s inými kapelami navzájom. Je to hudba od ľudí pre ľudí, za cenu, ktorá často ani nepokrýva náklady na jej výrobu. Je to o chuti hrať a nie zarobiť.

Dvaačtyřicetiletý Švéd Roger Tullgren má rád heavy metal a zanedbává kvůli němu své zaměstnání. Na druhou stranu ale potřebuje peníze na koncerty a cédéčka. Proto se švédský úřad práce rozhodl, že mu přizná něco jako invalidní důchod. Informoval o tom britský server Daily Mirror.

Život Rogera Tullgrena se změnil v roce 1971, kdy poprvé uslyšel Ozzyho Osbourna a jeho Black Sabbath. V posledních letech se ale lebkami ověšený čtyřicátník Roger začal kvůli své vášni dostávat do problémů.

Návštěvy koncertů, zkoušky s kapelou Silverland a domácí poslech hudby mu zabíraly příliš mnoho času.

“Heavy metal je můj život. Pravdou je, že jsem kvůli němu několikrát musel opustit zaměstnání,” citoval Tullgrena server Daily Mirror.

Teď jeho utrpení zřejmě skončí. Švédský úřad práce uznal hudebního fanouška závislým na metalu a klasifikoval jeho slabost jako invaliditu. Bude dostávat asi čtyři sta eur měsíčně. Invalida stíhá i práci na částečný úvazek v restauraci, kde myje nádobí, takže nedostatkem trpět nebude.

Jeho zaměstnavatel mu navíc musí dovolit poslouchat v práci metal a omluvit ho z práce,  když bude chtít jít na koncert.