Cesty k dokonalosti sú rozličné, ale svoju achillovu pätu majú spoločnú - dostatočné priblíženie k jej bránam je vždy relatívne a preto sú proklamácie o absolútnej dokonalosti interpretovanej ľudskou vervou scestné. Nik tento interpretačný kolaps
necharakterizoval prostejšie ako Johny Rotten v asi najslávnejšej punkovej pesničke Anarchy in the U. K. od skupiny Sex Pistols: „Neviem, čo chcem, ale viem, ako to získať!“
Heslá, ktoré som uviedol v úvode, platia dvojnásobne na hudobnej scéne. Niekoho očarili
pestrofarebné tóniny v dielach klasickej hudby alebo v ťažkopádnych polohách artrockových dinosaurov, v horšom prípade v ostrom slede narýchlo narapovaných vulgarizmov. Takéto delenia tu boli odnepamäti a ťahajú sa s nami až dodnes. Ja som sa v
nasledujúcich riadkoch rozhodol naozaj len veľmi stručne načrtnúť prvý list strany zvanej Punk ako hudobný štýl.
Už v čase najväčšej slávy Chrobákov vznikalo kopec dobrých skupín, ktoré si svoj obdiv museli prácne a často bezútešne vydobýjať (no a niektorí členovia sa ho pod omamným objatím najtvrdších drog vo svojom krátkodobom „šťastí“ ani nedožili).
Najpríkladnejšie v tomto boli tzv. protopunkové kapely ako napr. „antihipisácky“ Velvet Underground, „špinaví“ garážoví Stooges s búrlivákom Iggym Popom, černošky znejúci MC5, pubertálnym dojmom pôsobiaci The Seeds, z neskorších bisexuálne ladení New York
Dolls (posledný album a podľa mňa kupodiv punkového sveta aj najlepší im vyšiel v roku 2006), artpunkoví Television alebo poetická Patti Smith – menovať všetkých určite nebudem, ale ako povinný úvod do „propedeutiky“ punku to nateraz postačí.
Proto-punk sa vyznačoval stavaním hrádze voči spoločenskému prílivu konvencií a snažil
sa odtabuizovať niektoré krikľavé témy. Z ničoho nič sa na pódiu objavil Iggy Pop so psím obojkom (mimo iného aj vynikajúcimi sólovými počinmi – najmä Idiot, Lust for Life, atď.) a spieval si v nerytmickom, nervytočivom kolotoči: „Chcem byť tvoj pes“. Ako
som už naznačil, tŕňom v rockovom oku bolo predovšetkým láskou a mierom opojené hnutie hippes, emancipované od sveta reálneho nedostatku. „Návrat k tvrdej realite“ bol preto jedným z cieľov „protopunkerov“, ktorí sa kvôli svojmu „špinavému“ profilu
dostávali do undergroundovej ilegality. Na mainstreamové svetlo ich začali vyťahovať až nimi inšpirujúci sa nasledovníci, označení už ako klasický punk – áno, to boli tí, ktorí už mali tú česť byť publicistickou obcou do tejto škatuľky zaradení. A zároveň
možnosť rozdúchavať svoje ideály v epoche druhej a asi najväčšej hudobnej revolty, ktorá si k punkovej subkultúre vypestovala rešpekt, aký sa kedysi dostával dlhovlasým poslom lásky a mieru. Hovorím už o konkrétnej prvej a najúrodnejšej odrode punku –
starej dobrej 77čke!
Úroda sa siala a posievala predovšetkým na americkej a anglickej pôde. Atmosféra však bola pre obe krajina rozdielna. Za veľkou mlákou bola prívetivejšia sociálna situácia, ktorá neuťahovala sociálne opasky tak natesno, ako v nezamestnanosťou sužovanom
Spojenom kráľovstve. Napríklad v drsnom prostredí robotníckej štvrte vznikajú The Clash a podobne UK/Subs, alebo ešte skôr The Jam. Čo sa napokon odrážalo v kombinácii módnych prvkov (mimochodom aj ako zdroj inšpirácie mnohých módnych návrhárov) a v
textovej stránke hudobných skupín - sociálne motívy hrali prim predovšetkým v anglických skupinách, aj keď niekedy sa kritika obracala voči skutočným pôvodcom ekonomického nihilizmu (napr. Chelsea v pesničke Rigth to Work to „nandala“ odborom). V USA bola
na prvom mieste nespútaná zábava a návrat k starým dobrým rock and rollovým koreňom na 4 akordy.
Za prvú ozajstnú punkovú skupinu sú považovaní newyorskí Ramones, ktorí už od svojho vzniku v roku 1974
produkovali rýchly, bubblegumom a surf rockom ovplyvnený punk rock a všetky dohady o prvenstve Sex Pistols tak vychádzajú nazmar (prvý anglický punkový singel New Rose dokonca pochádza z rúk The Damned). Pri pomenovaní svojho štýlu sa inšpirovali hláškou
otca speváka skupiny (Joey Ramoneho), ktorý zazretie Elvisa Presleyho v televízii zvykol okomentovať slovami: „To je ale špinavý punk“. Ich púť nádherným punkovým svetom sa zastavila približne pred desiatimi rokmi, no dodnes sú idolom mnohých začínajúcich
skupín hrajúcich jednoduchý melodický punk 77 a je zrejmé, že v našich srdciach majú naveky punkových vekov vyhradené čestné miesto. Zo slovenských kapiel medzi ich najväčších priaznivcov určite patrí slovenská legenda Zóna A z tých novších Zašitá
diera.
Pre punk 77 je však podstatný vývoj vo Veľkej Británii, zmietanej ekonomickou impotenciou, ktorá svoju šokovú terapiu (ale
každopádne účinnú!) dostala až s príchodom železnej lady. Čo však nemožno britpunku narozdiel od jeho amerického súputníka uprieť, je geniálna marketingová stratégia. Najväčšie zásluhy na jej vypracovaní môžeme pripísať Malcolmovi McLarenovi a možno
šťastnej zhode náhod „ducha doby“. V roku 1974 si Malcolm na Kings Road otvoril butik s módnymi doplnkami a (pomerne sadomasochistickým) príslušenstvom, ktoré používali členovia rôznych skupín a subkultúr. Mimo iných aj budúci členovia Sex Pistols, pri
ktorých Malcolm vycítil obrovskú príťažlivosť a rozhodol sa ich ako svoj objav zužitkovať.
Presne ten príval sviežej energie, ktorý neskôr predviedla železná lady v
hospodárskej sfére, ukázali Sex Sistols v plnej akordovej nahote na hudobnom poli. I keď v ich prípade sa skôr dá hovoriť o hudobnej revolúcii než o nejakom radikálnom reformnom reze. Čo koniec koncov znázorňuje aj samotný názov ich jediného a vôbec
najvplyvnejšieho punkrockového albumu "Never Mind the Bollocks, Here's the Sex Pistols". Význam pistolí je však niektorými kritikmi hodnotený ako preceňovaný, ale tu by som oponoval. Po kvalitatívnej stránke určite – hudobne ich prevýšilo hneď niekoľko
skupín ešte počas ich generačného vplyvu, ale „Sex Pistols misia“ spočívala predovšetkým v pritiahnutí pozornosti širokého obecenstva k punkovej scéne. Podobný masový úspech sa už žiadnej punkovej kapele nepodarilo a som presvedčený, že ani nepodarí
zopakovať. Fenomén Sex Pistols bol len raz a tak to zrejme aj zostane.
O divokom príbehu členov pistolí a Sidovi V. nemám potrebu sa veľmi rozpisovať (v prípade záujmu odporúčam zhliadnuť Filth and the Fury, The). Najväčší šok vo verejnosti vyvolali uvedením
piesne God Save the Queen, čo bola vlastne parafráza anglickej hymny ("Boh ochraňuj kráľovnú, nie je to ľudská bytosť a žiadna budúcnosť neexistuje v zasnenom Anglicku"). Moja afektívna náklonnosť k pôsobeniu tejto legendy je zrejme vyvolaná tým, že bola
vôbec prvá, ktorá mi ukázala asi ako ten punk kedysi vyzeral a mal by vyzerať. Za naplnenie pionierskej úlohy som jej nesmierne vďačný – ale škandály vlečúce sa s ňou jednoducho nemusím. Presvedčili však mladých ľudí, že ak chcú založiť kapelu a vystúpiť
na pódiu, nemusia vedieť hrať na rozhraní virtuozity – stačí chuť, dobrý nápad a štipka talentu. Akoby povedal Charlie Harper, punkrockový veterán z UK Subs: „Stačia na to tri písmená: D. I. Y. – Do It Yourself, teda „Urob si sám“. To je všetko.
Žiaden hudobný priemysel“ (pre časopis .týždeň č.6 r.II). Práve preferovanie individualistických ideálov pred technikou spôsobilo punkovú revolúciu v rokoch 1975 – 1977 a inšpirovalo nespočetné množstvo kapiel, ktoré vznikli práve v tomto období.
Punk rock tak vrátil rock & roll k jeho základným, jednoduchým, trojakordovým melódiám. Pridal mu niečo na hlasitosti, rýchlosti a drsnosti. O jeho príťažlivosti svedčí aj takmer patologická obľúbenosť pesničky Teenage Kicks od skupiny The Undertones
svetoznámym anglickým rozhlasovým DJ John Peelom.
Medzi ďalšie významné kapely prvej vlny určite patrí (marxizmom nasiaknutá) punk- reggae formácia The
Clash, ktorej 3. album London Calling zaodievajúci rôznorodé štýlové prvky do jedného punkového hábu sa umiestnil na 8. mieste rebríčka najlepších albumov všetkých čias podľa časopisu Rolling Stone. Z úžasnej punkovej éry 77-82 sú mi však po hudobnej aj
„duchovnej“ stránke bližšie (punk/mod/powerpopové/new wave) skupiny, ktorým môžem stopercentne veriť, že svoje akordy mysleli do poslednej tóniny úplne vážne a pritom boli úžasní pohoďáci.
Za všetkých spomeniem len úplne najlepšie bandy (samozrejme ďaleko za Ramones!!!):
najmä s kultivovaným indiepopom sympatizujúci Buzzcocks ... teraz nič, nič a idú ďalší: Adicts, Vapors, Joy Division, Yachts; Adverts, Chelsea, Cock Sparrer, The Boys, Undertones, Television, The Vibrators, Damned, Nerves/Beat, Barracudas, Protex, The
Lords of the New Church; ďalej sa mi páčia ešte: Sham 69, Carpettes, The Stranglers, Lurkers, The Jam, The Chords, 999, U.K. Subs (do r. 1982), The Skids, The Pork Dukes, Diodes, Boomtown rats, The Flys, Eddie & The Hot Rods, Stiff Little Fingers,
London, Menace, The Professionals, Suburban Studs, The Stiffs, The Only Ones, Wasps, Anti-Nowhere League, Iggy Pop, Patti Smith, Richard Hell & The Voidoids, Dead Kennedy's, Devo, Ultravox, Talking Heads, Blondie, Violent Femmes (skvelý folkpunk) ...
a nikde nie je napísané, že sa môj zoznam nebude rozširovať o ďalšie skvelé veci (a určite som aj teraz nejaké vynechal...). Nuž a zo slovenských kapiel ma zaujalo naozaj len povinné minimum – Zóna A, Slobodná Európa, Živé kvety, Lord Alex, Princovia,
Vanadali, Happy Cocks, Ex-Tip, Davová psychóza (len tie nepárne albumy), The Kľemones, prednedávnom Zašitá diera a možno pôvodné Horkýže. Vkus mám prieberčivý a nerád si ho zbytočne kazím nezrelými (vý)plodmi a najmä sedláckymi/vidláckymi zoskupeniami
typu Exploited. Pretože tak ako platí, že nič nie je lepšie ako dobrý punk, opätovne platí, že niet väčšej hudobnej rany pod chuťový pás než nepodarený punk (nie nevyhnutne na 2 akordy a jedno umastené číro). V prípade potreby vypnúť od punkových
prijímačov na mňa s vrúcnym objatím čaká grungeová Nirvana, nejaké dobré psychobilly alebo klasika 70. a 60. rokov. Vzducholode sú vždy pripravené na odlet, keď nám už ten Sid vyfučal.
Najvýznamnejšie albumy:
Ramones - Ramones (1976)/USA
Ramones - Rocket to Russia (1977)/USA
Sex Pistols - Never Mind The Bollock´s (1977)/UK
The Saints - (I'm) Stranded (1977)/AUS
Damned - Damned, Damned, Damned (1977)/UK
Television - Marquee Moon (1977)/USA
Clash - Clash (1977)/UK
Clash - London Calling (1979)/UK
Buzzcocks - Singles Going Steady (1979)/UK
The Adverts - Crossing The Red Sea With The Adverts (1978)/UK
Cock Sparrer - Shock Troops (1982)/UK
A pre mňa osobne aj: Adicts - Songs of Praise (1981), Sound of Music (1982)/UK
Odporúčaný link: http://www.punk77.co.uk/