SEN
Bola tak nesmierna krásna a mámivá. Mala dokonalé krivky a úsmev ako Mona Lisa. Bolo to dokonalé stvorenie. Tak úžasné, že jeho srdce sa na malú chvíľku úplne zastavilo. A potom pomaly, potichúčky a nesmelo, začalo znova byť. Vedel, že je to tá
pravá. TÁ! Tá ktorej sa nemôže vzdať. S ktorou zastane až do konca svojho života.
Musel ísť za ňou. Získať toto nesmierne šťastie, aby jeho biedny život získal zmysel. Cítil, že práve ona ho urobí šťastným. A tak k nej podišiel.
„Smiem prosiť?”
„Nie.„ odpovedala s nesmiernou noblesou krásna dáma. A ďalej sa bavila so svojimi kamarátkami. V tej chvíli k nej pristúpil zozadu záhadný pán a odtiahol ju na parket. Vedel, že je to jeho posledná šanca ako ju získať, ale veril, že sa mu to podarí – lebo
už teraz ju miloval. V opojení krásneho tanca sa však stalo niečo zvláštne – aj krásnej dáme sa začal páčiť záhadný pán. A tak ako pomaly hrala hudba, tak pomaly sa láska dostávala do oboch sŕdc.
Hudba dohrala.
„Teraz vás opustím krásna dáma, ale zajtra sa stretneme. Presne tu na tomto mieste.” Odišiel. Nenechal ju nič povedať. Ani jedno jediné slovíčko. Len veril, že príde.
A ona prišla. Prišla na druhý deň, ale aj o deň na to. A potom ešte veľa veľakrát. A potom prišla aj k nemu domov na romantickú večeru. A bola tam aj keď ju prvýkrát pobozkal a aj keď ju pomaly jemne ukladal do svojej postele. A dokonca prišla aj na ich
svadbu, kde mu konečne povedala svoje ÁNO! Prišla...
A ako život pomaly plynul – tak pomaly sa začala z ich života láska vytrácať. Nenápadne. Opatrne. Ticho. A jeden z nich o tom ani nevedel. Žil si svoj krásny sen ďalej.
„Ahoj zlato. Čo keby sme išli dnes do kina? Dávajú romantický film a kamoška mi vravela, že je do úplný “doják”. Preplakala ževraj polku filmu. Tak čo ty na to?”
„Mne je to úplne jedno – ako len ty chceš srdiečko. Ja sa ti kľudne prispôsobím.”
„Ty si tak strašne zlatý – hrozne ťa ľúbim!!!„
„Aj ja teba ty moja krásna dáma.”
Bola tak nesmierna krásna a mámivá. Mala dokonalé krivky a úsmev ako Mona Lisa. Bolo to dokonalé stvorenie. Tak úžasné, že jeho srdce sa na malú chvíľku úplne zastavilo. A potom pomaly, potichúčky a nesmelo, začalo znova byť. Vedel, že je to tá
pravá. TÁ! Tá ktorej sa nemôže vzdať. S ktorou zastane až do konca svojho života.
STOP! Veď ale toto tu už predsa raz bolo! Alebo nie? Nevypil si autor toho priveľa? NIE!
Raz si obaja povedali pred svetom aj Bohom, že spolu budú naveky. Že ich rozdelí jedine smrť. Že jeden bude pre toho druhého oporou – v zdraví aj chorobe, bohatstve aj chudobe. Ale jeden z nich to zmenil.
Bol to len okamih. Stotina sekundy a všetko bolo zrazu inak. Len jemné drgnutie a krásna dáma letí z okna von. Chcela len umyť okná, aby bol záhadný pán na ňu hrdý. A on zrazu prišiel a drgol do nej – len tak bez príčiny a bez ostychu. Krásna dáma dopadla
na chodník zo 87. poschodia tak neúprosne až ho to zabolelo pri srdci.
Zvláštne.
Ten čo zabil cíti ten najväčší bôľ a smútok. Lebo on ju miloval. Ale už nikdy sa nedozvie, že krásna dáma nosila pod srdcom krásnu slečnu. A ani jeho nová ”krásna dáma” sa nikdy nedozvie, že tento záhadný vdovec možno raz pred ňou odhalí svoju záhadnú
záhadu – ale ona ju už potom nikomu nepovie.
ÁNO! Ozvalo sa kostolom. A jedna krásna dáma sa stala naveky ženou jedného záhadného pána. Až kým nás smrť nerozdelí – prisahal jej.
Bola tak nesmierna krásna a mámivá. Mala dokonalé krivky a úsmev ako Mona Lisa. Bolo to dokonalé stvorenie. Tak úžasné, že jeho srdce sa na malú chvíľku úplne zastavilo. A potom pomaly, potichučky a nesmelo, začalo znova byť. Vedel, že je to tá
pravá. TÁ! Tá ktorej sa nemôže vzdať. S ktorou zastane až do konca svojho života.
A tak zase dokola. Možno raz niekomu príde divné, že tento záhadný pán je už tridsaťnásobný vdovec. Možno si to všimne nejaký pozorný úradník. Ale dovtedy... Dovtedy bude hľadať svoju lásku!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Kto ho môže súdiť – veď len
dáva krásnym dámam jeden krásny sen.................................
