Martin L. Muž / Košice

Recenzia Neurotic Machinery - Opsialgia

Zvýšili sa nejaké recenzie, ktoré kedysi mali vyliezť v Rock Planet, ale časopis skončil. Pre Incipitum alebo Rock Hard je to už "antikvariát", tak aspoň tu.

Banishment – Cleansing The Infirm

Brutal Death Metal

USA

Lacerated Enemy Records

29:11

Ak by niekto do akéhokoľvek média poslal nahrávku v MP3 s tým, že chce recenziu, bol by pochopiteľne poslaný do teplých krajín, pretože takto sa promo nerobí a preto nech to nikto ani neskúša. Recenzovanie „fyzicky neexistujúceho nosiča“ je výhradne na dobrej vôli toho, kto sa na to podujme. Tentokrát robím výnimku preto, lebo sa ku mne dostala veľmi kvalitná vec a bolo by dobré, aby sa o nej vedelo viac.

Že sa českí Lacerated Enemy venujú vydávaniu brutálneho death metalu amerického štýlu, je už vcelku prevarená téma, zaujímavejšie je však to, že vydávajú nielen americky hrajúce, ale aj skutočne americké bandy. Jednou z nich je kvinteto Banishment z Los Angeles, ktoré svoj debutový album vydalo v auguste.

Slabá polhodinka prináša deväť skladieb riadne namakanej brutálnej hudby, z ktorej mám radosť už hádam aj preto, lebo kapela nehrá pre súčasnosť príznačný čím ďalej tým stereotypnejší slamming brutal death, ale produkuje technickú brutalitu s drvivou atmosférou v štýle Deeds Of Flesh a s prepracovanými pasážami, ktoré oživujú ducha nedocenených a hádam úspešne reaktivovaných chicagských géniov Broken Hope a ich divokých a krvilačných kolegov Fleshgrind. To znamená, že nie je to celé len o animálnej brutalite, útočiacej na prvú signálnu sústavu, ale aj o hudobníckom kumšte a vytváraní dosť pochmúrnych nálad. Skupina sa pri všetkej extrémnosti nebráni ani veľmi vkusne a účelne využívanej, zvlášť ku koncu albumu vyslovene bohatej melodike a obrovským plusom sú vokály, surové, hlboké, kloktajúce, a že na mňa za celý čas ani raz nekvíkol nejaký čuník, z toho som skoro až slzu dojatia uronil.

Z môjho pohľadu vyslovený objav, tie body berte s rezervou – hodnotím hudbu, nie zvuk, pretože je to písané na základe MP3, a ako sa ku mne donieslo, verzia na nete je oveľa lepšia než demo zvuk, ktorým sa má vyznačovať kotúč.

 8/10

General Surgery – Corpus In Extremis: Analysing Necroticism

Grind Core/Death Metal

Švédsko

Listenable Records

36:20

Pokiaľ vám názov albumu pripomína nejakú legendu z hmlistého Albiónu, máte stále uši v poriadku. Niet sa čomu čudovať, švédski General Surgery s rokom vzniku 1988 sa podujali na rozvíjanie odkazu Carcass už v dobe, keď sa štýl, známy ako patologický grind core (mýliť si ho s goregrindom je chôdza po veľmi zradnej pôde) u „mršín“ len rozvíjal, a tak v súčasnosti spolu s Impaled alebo The County Medical Examiners patria k vrcholu tejto veľmi špecifickej scény. 

„Corpus In Extremis: Analysing Necroticism“ je ešte len druhým dlhohrajúcim albumom v ináč bohatej diskografie svetovej grindovej legendy, v ktorej sa mihli, prípadne v nej stále pôsobia viac i menej známe mená švédskej extrémnej scény. Na ploche 36 minút prináša 15 skladieb vysoko kvalitného, hutného a nadupaného grind coru, ktorý je inšpirovaný v prvom rade Carcass, hlavne obdobím „Symphony..“ – „Necroticism...“, dalo by sa povedať, že na mnohých miestach General Surgery Carcass doslova klonujú, lenže po stránke nápadov, aranžmánov, hráčskej zručnosti, image, textov nemožno mať absolútne žiadne výhrady. A pokiaľ ide o zvuk, je typický, ale na úrovni dnešnej doby. Zdravo technická uháňajúca nakladačka, striedaná so škrípavými tanečnými partmi a súhrou vokálov – hlbokého chrochtania a zákerne znejúceho vrčania, tiež v duchu duetu Steer – Walker, občas trefné melódie, v pár momentoch výrazne rinčiaca basgitara, skrátka jazda z chirurgie na patológiu ako sa patrí. A keď vám niekoľko momentov pripomenie starý švédsky death metal, doklapne vám, že to nie je len pôvodom skupiny, ale tým, že napr. Entombed v deathmetalových časoch sa tiež čo – to priučili od „niekoho“ z Britských ostrovov

9/10

Inevitable End – The Severed Inception

Technical Brutal Death/Grind

Švédsko

Relapse Records

34:04

Americký extrémny „gigant“ Relapse vydal v marci debutový album švédskeho kvarteta Inevitable End, zaujímavého hneď z niekoľkých aspektov. Tým prvým je, že pochádzajú z Göteborgu, ale rozhodne nehrajú melodický death metal. Ďalším je ten, že prinajmenšom tri štvrtiny obsadenia sa činia v „unblack hordách“, čiže spolkoch, ktoré prostredníctvom black až black/deathmetalovej hudby hlásajú kresťanské myšlienky. Ja pretláčanie akejkoľvek náboženskej a „politickej“ agendy cez hudbu fakt nemusím, ale dajme tomu, že chalani sú skôr na tie pozitívne hodnoty, to schváli skoro každý, kto má po puberte, že ich hľadajú práve tam...nuž, každý sme nejaký. V Inevitable End to tak či tak na nejaké „kazateľstvo“ nevyzerá, námetom textov by mal byť život a smrť, prinajmenšom to prvé poznajú:-) Treťou zaujímavosťou je hudba – že je veľmi kvalitná, to vzhľadom na krajinu pôvodu a vydavateľstvo sotva bude niečo nečakané. Ide skôr o to, že takýto vyvážený mix amerického a švédskeho extrémneho a zároveň technického – pritom nepretechnizovaného – hrania počuť málokedy a zvlášť na debut ide o nie že vydarený pokus, ale zásah do čierneho. V prvom momente sa na mňa vyvalil brutálny technický výbušný death metal, ktorý by som očakával skôr od Origin, a polovica hudby na albume sa nesie v podobnom „americkom“ duchu. Rovnako dôležitú zložku predstavuje moderný švédsky grind core, ktorý v priamočiarejších partoch naznačuje odkaz Nasum, a v tých bohatšie aranžovaných, živelnejších a zároveň melodických, pripomína Splitter, a to hlavne zvukom gitary a výstavbou harmónií. Na hranie jedného i druhého je samozrejme nutná kvalitná hudobnícka a skladateľská výbava všetkých zúčastnených, preto asi neprekvapí, že každý nástroj hrá nielen výbušne a dravo, ale tiež technicky invenčne a presne, takže celý album znie ako dobre namazaný a vo vysokých obrátkach sa točiaci stroj. Vokálne spracovanie textového obsahu je takisto americko-švédske – brutálne, ale nie odkloktané deathmetalové hrmenie sa strieda s často guľometným grindovým duetom hĺbky/rev a škrekom. Kvalitný, hutný a zároveň čistý a agresívny zvuk je ďalšou devízou tohto svojím spôsobom originálneho debutu, ktorý má podľa môjho názoru veľkú šancu zabodovať tak u priaznivcov amerického death metalu, ako aj švédskeho grindu. O mňa boduje o to viac, že mi akosi nepripomína v súčasnosti do omrzenia omieľaný „deathcore“.

 8,5/10   

Mumakil – Behold The Failure

Grind Core

Švajčiarsko

Relapse Records

35:41

Ďalšou extrémnou položkou z aprílovej várky Relapse Records je ženevské trio Mumakil. Na to, že fungujú ešte len piaty rok, si už na scéne vyrobili slušné meno a okrem dema a debutového albumu „Customized Warfare“ z roku 2006 vydali niekoľko split EP, na ktorých sa o priestor podelili s legendárnymi, prípadne súčasný smer určujúcimi spolkami ako Inhume, Blockheads a Misery Index.

Druhý dlhohrajúci album „Behold The Failure“ prináša 27 skladieb absolútne nekompromisnej extrémnej hudby, alebo tiež grind core ako zákon káže. V priemere ani nie poldruhaminútové rúbanice charakterizujú slová ako energia, surovosť a zdrvujúcosť. Prvotriedny grind bez slabín v podobe amatérskeho zvuku alebo prílišného príklonu k improvizácii na základe neveľkých hudobníckych zručností, to je to, o čo tu ide v prvom rade. Nemilosrdný nárez, väčšinou pekelne rýchly, v ktorom „kontrast“ ku klepačkám predstavujú najčastejšie leda tak klasické rýchlovky, všetko mimoriadne nadupané, bez barličiek v podobe intier, do –coru ťahanej „moderny“ alebo zbustrovaného pseudo-gore minimalizmu. Sami osebe Mumakil nehýria strhujúcou originalitou, ale ich mix toho najbesnejšieho z raných čias Brutal Truth, zosurovená verzia novších Napalm Death a priamočiara naliehavosť severskej grindcoreovej školy je viac ako presvedčivá.

 8/10

Waco Jesus – Sex Drugs & Deathmetal

Grind Core/Death Metal

USA

Waco Production

28:47

Waco Jesus z Chicaga v „Ill-Noize“ sa na extrémnej scéne „preslávili“ v prvom rade megasprosťáckymi fekalpornovými obalmi prvých dvoch z doteraz štyroch albumov a textami, v ktorých dominovali misogýnia, nenávisť, chlipnosť, gore, sex a fekálie. Ďalší americkí ksichti zrejme nezvládali, čo to za „materiál“ tie jašterice vedia byť, na rozdiel od sprostostí z dielne zapečených pubišov WTC sú niektoré názvy skladieb z tých čias aspoň vcelku sranda, napríklad „Dúfam že ťa bije“, aj keď na druhej strane, než si týmto dokonale otráviť život, to už je lepšie sa pravidelne zošrotovať:-D  

Píše sa však rok 2009, Wacos Ježiša stále nenašli (už vidím ako ho hľadajú, hehe), ale zjavne sa obrátili k tradičným hodnotám (ono keď je tá prvá, tie ostatné aj tak idú do plánu B:-P) a zabalili ich tentokrát do vyslovene vkusného obalu. Ako si WJ pamätám z prvých dvoch albumov, bol to hulvátsky brutal death s trochou grindu, pri počúvaní ktorého sa tak nejako vynáralo označenie „synovia vidieka“. Po hudobnej stránke a vynechaní tretej nahrávky je novinka celkom slušným prekvapením. „Ježiš“ tu v ôsmich skladbách hrnie nadupaný valcujúci grind core, veľmi chytľavý a poriadne naklepaný, s využitím občasných deathmetalových postupov a pasáží. Povedal by som, že celkom dosť pripomína zbrutalizovanú verziu Napalm Death v najlepšej forme z obdobia „Utopia Banished“, doplnenú trochou mravne prehnitých Infernal Torment. Vokál frázovaním pripomína Barneyho, skreslením je ale skôr v Dánsku u dvojice Summer/Jensen. Teda nie že by táto nakladačka trpela prehnanou originalitou, ale funguje. Na záver sa ešte dozviete, že „nobody fucks with Jesus!“ a možno budete mať pocit, že skôr on vyj... s tými, ktorý tento spolok „hovádov“ predčasne odpísali.

 8,5/10  

Report z koncertu Ante Portas, Disconsolate, Trigger The Bloodshed, recenzia Dissolving Of Prodigy - Echoes Of My Sadness