Ach mládí být krásné, chtěl bych to ještě jednou zažít, herrgott:-D Nebolo to samozrejme celé len o neviazanej zábave, podarilo sa mi tam prvýkrát postretať ľudí zo scény, s ktorými som dovtedy bol v kontakte len prostredníctvom pošty, v
prvom rade Čurbyho z Obscene, a mnohých iných kamarátov. Veslo tam viedol družnú debatu s Killym z Melancholy Pessimism. Taký bol radorečný, že sme len čakali, kedy mu Vlasta jednu oblepí. Nedošlo k tomu, tráva vtedy zažívala
veľký boom, takže obaja boli naladení vysoko pozitívne.Bol to prvý takýto festival, ktorý Košičania zažili a veľmi rýchlo v týchto akciách našli zaľúbenie:-) No, veľmi rýchlo - ešte pár rokov som kade – tade chodil často sám, ozajstný prelom
nastal až keď sa do slovenského povedomia dostali Obscene Extreme a Brutal Assault.
Diel 3
Keď už som takto v balíku s koncertmi, nepamätám si rok, kedy boli v Liptovskom Mikuláši Bolt Thrower, ani som to nikde nenašiel. Pamätám si však, že boli s hlavne posledných pár rokov uctievanými Crowbar a nemeckými Totenmond.
Koncert bol pamätný dvoma vecami – na legendu európskeho death metalu v najlepšej forme prišlo tragických asi 156 ľudí. A ja som sa tam prvýkrát v histórii na verejnosti venoval stage divingu, a to tak že s chuťou. Bolo nás
z Košíc aspoň jedno plné auto, tak sme navzájom do seba mohli pristávať. Ten dátum odhadujem na koniec roku 1998, vtedy vyšiel album Mercenary a Rasťo z Caress ešte vo veľkom pestoval „vlasy“ a ľudí po Mikuláši plašil až netradične
dobrou náladou, tuším mierne trávnatouJ
*
Judas Priest vydali v roku 1997 album Jugulator. JP je tá kapela, ktorá má slušnú hudbu, akurát nemá vždy šťastie na fanúšikov. Niektorí tí keketkovia by urobili výbornú kariéru napríklad ako náboženskí fanatici a podobné smetie. Ale
k veci – na svojom turné na jar 1998 sa zastavili aj v Žiline. Z redakcie a z Košíc sme sa vybrali niekoľkí, odhadujem, že zopár z nás hlavne kvôli „predkapele“ Gorefest. Vo vlaku sme stretli kamarátov z východu. Bolo veselo,
už v bufete vo Vrútkach som si rozšafne zapýtal „jedon hotdog s horčicuov“. Koncert tiež dobrý, nie každému trhalo žily, že miesto Halforda to odspieval vtedajší spevák Ripper Owens. Ale väčšie furóre bolo ešte pred koncertom v slovenskom
„médiu“. Bol taký týždenník, že Zmena. Taká menej „odvážna“ verzia Streicherovho (v Norimbergu ho po vojne obesili) Der Stürmer, ale tiež sa okrem „národného boja“ snažili „dať to tým židákom zožrať“. No a redaktorka tohto hajzláku tam napísala
srdcervúci a pobúrený, burcujúci článok o tom, aké „Najhnusnejšie zvrhlosti, krvavá hudba a pekelné príšery“ sa hrnú na Slovensko. Bol tam aj obrázok maskota z obalu albumu s usopleným podtextom „tieto pazúry majú trhať aj
slovenské deti!“ Okrem toho označila Spark za „satanistický časopis“. V nejakej relácii pre mladých na VTV ho totiž propagovali. Proste znôška idiotských zvratkov, za aké sa v normálnej spoločnosti dáva po papuli. V MH sme s Marcelom
zareagovali, baba jedna neestetická požadovala totiž o.i. zákaz Sparku a to už bol problém, ktorý by sa časom mohol týkať aj nás. Roztrhali sme ten „článok“ ako starú handru. Aj škoda času ktorý sme venovali reakcii na materiál v „médiu“,
s ktorým by sa bavil možno tak prokurátor, a na tému „médiu“ krajne nemilú. Ale napadlo mi minule – pozriem sa, či pani je ešte činná. Zagooglil som po Rojkovej. Pravdaže píše, weby hnědých chlapečkov uverejňujú jej „publicistiku“, prózu“ i
„poéziu“. Písal, som, že o sračkách to tu nebude, ale teraz robím výnimku, treba si občas pripomenúť, že existujú aj až takéto indivíduá.
Ale aj Metal Hammer CS mal tú česť byť prezentovaný v médiách. Myslím že Braňo prišiel raz ráno do redakcie s kyslým výrazom a tým, že nás v bedni ukázali ako časopis pre narkomanov. Bola nejaká poobedňajšia diskusná relácia na tému
mládež a drogy, kde „odborník“ spustil niečo takéto: „Viete, narkomanov treba brať ako uzavretú, svojsky fungujúcu komunitu, ktorá má vlastné pravidlá. Majú aj svoj vlastný časopis.“ A ukázal na kameru Hammer. Pravdupovediac nám to žiadnu škodu
nespôsobilo. Ale byť v normálnej krajine, nie v Šuflandii s Bumbom na čele, vysúdili by sme od „odborníka“ i televízie, ktorá mu dala priestor, peniaze, za ktoré by sme si časopis písali ešte dnes:-D
*
Spomenul som už skvelých slovenských promotérov, tak sa k nim ešte vrátim. Urobili si tu zastúpenia veľké vydavateľstvá ako EMI, BMG, Universal a ktovie kto ešte, a potrebovali kompetentných pracovníkov pre PR oddelenia. Pravdaže ich
zohnali. Ak si niektorí pamätáte hudobné relácie 2. polovice 90. rokov, pamätáte si aj moderátorku Slávku Tomkovú. Tá robila pre to vydavateľstvo, ktoré vydáva(lo) Aerosmith. Vyšiel im vtedy nejaký nový album, recenzie boli ešte aj v Pravde
a samozrejme vo všetkých reklamných farebných kriedových katalógoch s trochou textu, predávaných ako „dámske magazíny“, len Metal Hammer CS porád promo CD ani na fotke nevidel. Tak Marcel zavolal, vypýtal si zodpovednú osobu Slávku a pýta
sa: „Dobrý deň, Marcel Mariščák, magazín Metal Hammer, vy ste nám ešte neposlali nový Aerosmith?“ Zodpovedná osoba Slávka: „Nie, a to by sme mali?“
Čo o začiatku novej etapy Nomenmortis hovorí komentovaná biografia, napísaná s dnes už bližšie neznámym zámerom:
Vznikol nový program, s ktorým kapela odohrala viacero veľmi úspešných koncertov, pričom vyše hodinový set obsahoval aj covery od Kataklysm, Death, At The Gates a Dark Funeral. Vlastný štýl kapely sa posunul do hyperblasting death metalu,
čiže k rýchlym, brutálnym kompozíciám, ktorým však nechýba ani melodika a atmosféra. Nebolo to hneď, prvé veci, bolo ich asi deväť (a použili sa z nich pri nahrávaní len niektoré texty) boli skôr death/black metal, síce veľmi rýchly,
ale aj poriadne melodický, tuším to niekde pripomínalo aj Depresy a Dissection (ale bez brnkačiek a podobných zbytočností). No, na prvý koncert v novej zostave v zime 1997 v Banskej Bystrici to stačilo, tam ľudia vždy radi pili
a úspech bol aj pre poslednú kapelu večera, kde to spevák dal po 11 pivách a pol litri vína a ten vlasatý sólista tiež vedel, s kým má celý večer držať krok. Ešte si z toho koncertu vybavujem vysokú koncentráciu blondín (ešte
stále boli v centre môjho záujmu) v meste, skoro som si vykĺbil krk, a to, že sme tam so Šaňom zostali (Maťo s Robom išli domov), niečo pohulákali s bystrickým undergroundom po tamojších putikách, prespali vo Zvolene u Vlada
z Pathology Stench a domov išli na druhý deň, v náladičke a sčasti načierno...
Spomenuté covery sme začali hrať až neskôr, už s materiálom z prvého CD. Kataklysm a At The Gates som vokálne dával ja (kurník, to sú ale skladby, že by som ich ešte niekedy zahral, no ale z toho už nič nebude:-D), Death Šaňo
a Dark Funeral Robo, čo teda je na bubeníka výkon. Boli to prvé, ale nie jediné covery v našej histórii, ale úprimne – príde čas, kedy s covermi treba prestať, pretože ľudia majú na koncerte lietať jak špinavé prádlo vďaka tvojej vlastnej
tvorbe a keď to preháňaš s coverovaním cudzích skladieb, tie tvoje nikto coverovať nebude:-D
Vlasatý sólista bol Šaňo Sucháček. Boli sme vtedy ešte mladší ako dnes, on mal skoro o deväť rokov menej ako ja, takže sme to vtedy s tým chlastom zvládali. A takéto pitie pred akciou bol aj u nás skôr ojedinelý úkaz, hlavne ja som
to časom začal v Nomenmortis vidieť s vyslovenou nevôľou. Naším šťastím bolo, že tu hrali dvaja gitaristi, ktorí boli nielen obaja šikovní skladatelia, ale boli navzájom aj veľmi dobre zohratí. A za bicími sme mali Roba, ktorý bol smrteľne
presný asi odjakživa. Ani pri zlom zvuku s týmto tímom veľmi nebolo čo zbabrať. Maťo Harčarik okrem toho veľmi nepil, Robo ako večný vodič šancu ani nemal. A vokál bol vždy v Nomenmortis taký, že len ja som vedel, kde som to prípadne aj za
triezva skurvil, a bol som za to na seba patrične naštvaný.
*
Videl som už fakt dosť skupín, na ktorých skrátka bolo vidno, že sa pred koncertom potúžili. Niekedy to bolo vidno príliš. Pre všetkých hudobníkov asi toto odporúčanie – nekomponujte, neskúšajte a hlavne nekoncertujte opití. V skúšobni vám
pod vplyvom alkoholu bude každá chujovina, ktorú vymyslíte, pripadať ako veľdielo. Okrem toho vôbec nesúhlasím s tým, že akákoľvek droga má nejaký blahodarný vplyv na tvorbu čohokoľvek. Ak nevieš za triezva, zrejme nevieš vôbec a choď robiť
niečo iné. A ku koncertom asi toto: vy sa môžete cítiť na pódiu uvoľnení, výborne sa baviť, vaše kecy do publika vám môžu pripadať nenormálne zábavné. Lenže nikdy nie je „v náladičke“ celé publikum. Vždy sa nájde aspoň jeden človek, ktorý si povie,
že na tlupu opitých mamľasov fakt zvedavý nebol. A teraz si predstavte, že niekto taký bude písať report na vašu „skvelú show“. Odhliadnuc od toho, ak chcete od publika rešpekt, tak ho proste nepodceňujte tým, že mu podľa vás musí stačiť paródia na
výkon. Zažil som kopu „popredných postáv slovenského metalového undergroundu“ nadávať na to, v akých neprofesionálnych podmienkach sa deje to i ono. Ok, ale každý nech kafre až potom, čo sa jeho výkon profesionalite začne aspoň približovať. Ak
by som chcel na prstoch spočítať, koľko je na Slovensku takýchto metalových skupín, možno by som sa ani vyzúvať nemusel.
*
Boli sme v kapele štyria. Ja, s povahou schopnou preladiť z pohody do záchvatu zúrivosti podľa okolností aj v zlomku sekundy. Káru, ktorú som ťahal už pár rokov, som chcel aj kamsi dotiahnuť a vedel som, že máme na to. Preto som bol
schopný a ochotný starať sa o všetko potrebné často aj na úkor iných svojich vecí.
Maťo Harčarik, prvý gitarista, ktorý do Nomenmortis prišiel, bol dobrý hudobník a bezproblémová povaha. Mal zmysel pre humor aj pre účinkovanie v skupine, čím bol poverený, o to sa postaral. Proste človek na svojom mieste, bola radosť
s ním spolupracovať.
Šaňo bol už vtedy mimoriadny talent, ale aj bohém a búrlivák tým skôr netrápnym spôsobom. Jednoznačne ten člen kapely, s ktorým som v tých časoch vymetal krčmy a koncerty najviac. Takou nebezpečnejšou súčasťou jeho bohémskej povahy
bolo asi toto: Skúšobňa na Jesenského bola blízko Tuby a Šaňo mal dosť často tento nápad: „Čuješ, požičaj mi pendu***, potrebujem ísť dačo vybaviť do Tuby?“ Nebol som to hovado, že by som mu „nepožičal“, ale časom som už k tomu dodával „tiež by
som ťa radšej šatil ako živil.“ S Maťom boli rovesníci, čo sa týka tvorby hudby, vykryštalizovalo sa o časom na 40 % Maťo, 60 % Šaňo. Okrem sólovania bol platný aj ako sprievodný vokalista. Ďalším jeho prínosom bolo, že vedel a bavilo ho
vybaviť koncerty.
Robo Kuzma nebol oveľa mladší odo mňa, takže sme sa to tam snažili mať pod kontrolou obaja. Po bubeníckej stránke vtedy už vážne vykročil k svojej dnešnej v zásade dokonalosti, ako človek bol vtipný, so zmyslom pre inteligentný, sarkastický
a čierny humor, dosť seriózny, spoľahlivý a podobne ako ja spokojný len dovtedy, kým šlo všetko ako má byť. Potom sa naštval, a to jeho naštvanie bolo treba brať vážne. Ako vodič mimoriadne zle znášal časté zastavovanie cestou z akcií,
„pre pokoj v rodine“ som sa naučil chcieť to od neho vždy až vtedy, keď už vážne hrozilo nové spracovanie legendy o smrti Tycha de Brahe.
V časoch, keď sme mali skúšobňu v starom pivovare, nejaký náš známy pred dverami našiel postávať nejakých dvoch chalanov. My sme vnútri už rúbali. A tí ksichti vonku mali debatu „sleduj, ako majú perfektne nastavený automat.“ Vošli dnu
a uvideli, čo to za automat. Tie beštiálnosti hral v okuliaroch a tváril sa pri nich, ako keby bol na dovolenke. Sú bubeníci, ktorí „robia ksichty“, nech nechodím ďaleko, Marcel z Obliterate. Robo to však prežíva(l) fakt minimálne.
Tak nejako v roku 1998 sme istý čas mali aj basáka, Tomáša Schürgera, prezývkou Šuko. Správny typ, akurát že dosť často nestíhal chodiť na skúšky z dôvodov ako „zaspal som“, „bol som s mamou kupovať topánky“ a podobne. Ako nehrajúci
basák bol s nami aj na Morave na Rotting Feste a potom jeho účinkovanie vyšumelo. Ale slušne nám pomohol s výrobou letákov k promáčom v roku 1999, pretože ovládal nejaké tie grafické záležitosti na PC.
Tam u Vlada vo Zvolene sme so Šaňom nocovali na jednej posteli. Fakt neviem čo niektorí muži majú na spaní s inými mužmi... Šaňo sa pohodlne rozprestrel po priestore a mňa zatlačil do nejakej police na knihy. Aspoň že sme videli Vladovu
vážne peknú sestru a že jeho babka sa nás ráno pohostinne opýtala, či nechceme raňajky, miesto toho, aby vydesená volala policajtov. Ale šli sme radšej na vlak. Aby sme ušetrili, lístok sme si kúpili len po Moldavu nad Bodvou. Trochu nám zatrnulo,
keď bolo v Jesenskom treba presadať na autobus do Turne kvôli výluke, ale žiadny problém.
Zvykol som vtedy so sebou nosiť čiernu fixu. Aj vo vlaku som sa podpísal. „Bol som tu, Mulder.“ Neskôr si takéto fixy nosili ľudia, ktorí radi hrali hru, často zvanú aj „black metal“. Ak niekto v krčme vytuhol, pomaľovali mu niekedy nielen ksicht.
Z Jaštera sa napríklad raz v myslavskej skúšobni stalo čosi medzi tetovaným trestancom a leopardom.
Skrzevá toho podpisovania sa som raz mal konflikt s nejakým „vyhadzovačom“ vo Floriánke. Keď sme vyšli von, zistil, že som o dosť väčší než som vyzeral vnútri, okrem toho naša debata zaujala pár kamarátov, tak sa radšej na to vykašlal. To už
bola nová Floriánka, bývalá pivovarská krčma, ktorú mali neskôr tuším Vrabec, Šupka a spol.
*
The Awakener, album Temple Of Knowledge, Kataklysm. Kapela, ktorá vrchol tvorby absolvovala na druhom albume z ani už neviem koľkých. Priznávam, že Sylvain Houde ma po „speváckej“ stránke čiastočne ovplyvnil. Vedel, že dá sa to aj živelne, že
nemusí byť bezvaječne a krotko všetko nasekané do rytmu. Toto niektorým nevysvetlíš... Majster štýlu, tak, ako je Joe Ptacek (R.I.P.) tým, kto mal možno najbrutálnejší vokál v dejinách death metalu a siahodlhé texty dokázal páliť
s vražednou kadenciou. Pokiaľ ide o frázovanie, Glen Benton bude vládnuť ešte dlho. The Awakener sme si vybrali preto, lebo raz Šaňo zložil melodickú linku, ktorú sme museli pre takmer identickú podobnosť sa Kataklysm vyhodiť. Okrem toho
to vtedy bola jedna z mojich najobľúbenejších skupín a zvlášť táto vec bola pri hraní naživo tunelom do iného sveta.
Blinded By Fear, Slaughter Of The Soul, At The Gates. Ďalší môj doživotný favorit. Tá skladba má neuveriteľnú melódiu, ťah a je esenciou besniacej agresivity. Tomas Lindberg je ako vokalista absolútny originál.
Od Death sme hrali Lack Of Comprehension, vokálu sa ujal Šaňo, jednak chcel, jednak by bola blbosť, ak by skladbu spieval niekto, kto gitaru nemá. Robo vtedy už vážne išiel v black metale, s Dark Funeral ako favoritmi, takže sa Secrets Of The
Black Arts chopil on a myslím, že ako BM vokalista by sa uplatnil kdekoľvek. Ak tú skladbu poznáte, uvedomte si, že v nej aj bubnoval. Týmito troma vecami sme občas naše koncerty spestrovali. Časom to začalo ísť na nervy, keď od vás publikum už
po tretej skladbe pýtali Kataklysm. Holt sme doplatili na to, ako sme išli dokázať, že je to zahrateľné, a ešte k tomu +/- v kvalite originálu.
O čosi neskôr sme sa naučili hrať ešte When Satan Rules His World od Deicide a Day Of Suffering od Morbid Angel. Je celkom škoda, že za celú existenciu Nomenmortis sa z coververzií nahrali len dve. Z toho jedna až oveľa neskôr.
Padli tu dva ďalšie názvy pre históriu košickej metalovej scény dôležitých skupín so vznikom v rokoch 1999 – 2002. Jedna prerazila a má dnes celkom slušný zástup obdivovateľov prinajmenšom po česko-slovenskom teritóriu.
Kľúčovými členmi Infer sú ex-členovia z Nomenmortis Peter Sabo (gitara, vokál) a Robo Kuzma (bicie, po niekoľkoročnej pauze opäť aj v Contempt.). Ich materiál začal vznikať na prelome rokov 2001-2002, po odchode ich
a ďalších dvoch skôr „členov“ ako členov Nomenmortis sa sformovala skupina, časom pomenovaná Infer. Začali hrať brutálny rýchly black metal pomerne švédskeho strihu, ktorý bol vďaka hudobníckym schopnostiam možno najlepšou záležitosťou
v strednej Európe (celkom iste na území Slovenska a Česka). Táto tvár skupiny je zaznamenaná na debutovom albume In Cold Being, ktorý vyšiel v roku 2005 u Forensick/KRV records. Skupina zažila viacero zmien na poste gitary a basy,
v súčasnosti tieto posty patria dvom bývalým členom Phantasmy. Na druhom albume Anti-Human, vydanom u českých Metal Swamp, dochádza v pomerne výraznému posunu k black-death metalu, ktorý počuť aj vo využívaní deathmetalového vokálu.
Rýchly death metal klasického blasfémického štýlu naplno prevážil na treťom albume Sede Vacante Aeternum. Dá sa povedať, že Infer, ktorí o.i. nikdy nepoužívali blackmetalový image, majú dnes s black metalom spoločné len coververziu od Burzum
a to, že zvláštnou hrou okolností sú rešpektovaným pojmom u blackmetalových fans aj u väčšiny česko-slovenskej blackmetalovej scény napriek tomu, že hrajú „len“ solídny, v tunajších podmienkach nadpriemerný death metal
s blackmetalovou atmosférou.
Druhá dôležitá košická záležitosť mala vďaka aj v súčasnosti v podzemí populárnemu štýlu možno ešte väčšie šance na prerazenie, ale po stránke prístupu, promotion a podobných vecí situáciu absolútne nezvládla a zostala lokálnou
„legendou“. Ak by sa poriadne snažila, mohla dnes byť jedným z popredných pojmov v histórii slovenskej grindcoreovej scény a v tej súčasnej svetovej, zamorenej porno-fekálnymi akože „gore“ nezmyslami by bola svetlom na konci tunela.
Lenže – a toto nech si za uši zapíše každá kapela, ktorá by prípadne časom chcela mať nejaké ambície – veci ako promotion, kontaktovanie vydavateľov, organizátorov a podobne, to za vás nikto robiť nebude, každý má dosť svojich záležitostí.
Prípadne sú na to viac či menej profesionálni manažéri. Ale Adam ako milovník rôznych projektov popri kapelách nimi dokázal hlavne to, že ak sa robí veľa vecí naraz, tak prinajmenšom v podmienkach človeka, ktorý musí chodiť do práce, živiť rodinu
atď., sa nič nedá robiť poriadne a ani to nikam nevedie.
Cruent Stercuraro založil niekedy v roku 1999 Adam Prokop (gitara, vokál) spolu s Martinom „Funésom“ Šambronským (basa, neskôr aj Nomenmortis) a Lacim Tomečkom (bicie, pár týždňov v roku 2002 aj v Nomenmortis).
Koncertne debutovali niekedy v roku 2000 na Without Shame v Myslave, kde už mali k dispozícii aj prvé demo Delicatesa s jednoduchým, ale chytľavým a veľmi zábavným gore/grindom, „spievaným“ po slovensky. Ďalšie nahrávky už boli
v angličtine. Hneď tu treba uviesť, že veľkou devízou tejto skupiny bol humor, občas dosť čierny, a nadhľad, čím Cruent Stercuraro z klasických goregrindových klišé dosť vyčnievali. Po odchode Laciho Tomečka sa bubeníkom stal Martin Klema
(Nomenmortis) a vznikla tak najlepšia a koncertne najsilnejšia zostava Cruent Stercuraro. V tých časoch boli CS popri všetkej srande hudobne pomerne brutálnym a na pódiu rešpekt vzbudzujúcim spolkom. V roku 2005 došlo
k skráteniu názvu na Cruent, novým bubeníkom sa stala košická bubenícka legenda Ďuri Danielák (kedysi Dust/Bread, neskôr aj Nomenmortis), ďalším basgitaristom Martin „Lukas“ Lučko a druhým vokalistom Tomáš Garčár. V tejto zostave vznikol
jediný oficiálne vydaný materiál Deviant And Torture, ktorý v roku 2008 vyšiel na split CD u Grodhaisn Prod. spolu s Nomenmortis. Potom bola činnosť skupiny pozastavená.
Celkovo stvorili Cruent asi 6 štúdiových nahrávok, z toho asi štyri dlhohrajúce albumy. Takmer nikto na svete o nich nevie, pretože po stránke promotion boli Cruent odstrašujúcim príkladom toho, ako sa to robiť nemá. Ťažko dnes
posúdiť, do akej miery toto množstvo skladieb utrpelo typickým grindovým syndrómom nadprodukcie, ale určite tam bol materiál tak na tri seriózne albumy, ktoré by súčasnej gore scéne ukázali, že cesta vedie aj inde, nie len k umca-umca nezmyslom
toaletno-pornografického charakteru. Cruent totiž čerpali z grindu, gore, crustu, metalu a punku a tým pádom tvorili zaujímavú a na pomery súčasného „gore“ dosť hodnotnú hudbu.
Škoda tejto skupiny, ja dnes keď si pustím (a po minúte vypnem) všetky tie gutalaxy, kadejaké vybuchnuté ritné vence, uctievané zefektované nezmysly z Mexika, Ruska či Brazílie, ktoré názvy aj estetiku vylovili prevažne zo septiku či toho porna,
v ktorom sa breskyňa už ani nepoužíva, berú ma mrákoty z toho, na akú nízku úroveň sa grind v jeho gore (dnes skôr „gore“) forme dostal. A to nehovorím preto, že tu hrali moji kamaráti, naopak poviem, že Cruent hudobne neboli žiadny
výbuch geniality, ale v porovnaní s 80 % dnes uctievaných záležitostí boli vrcholom hudobného majstrovstva a inteligencie.
___________________________________________________________________________
V júli 2002 som bol premiérovo v Trutnove na Obscene Extreme festivale. Už ani neviem, čo všetko tam hralo. Respektíve – na Incipite mám reporty z troch ročníkov, nech sa páči ísť tam. Ale Trutnov je proste pecka. Malebné historické
mesto pod Krkonošami, kde nikoho neštve, že každý rok sa tam na tri dni nasťahuje tak tritisíc (to bývalo vtedy) podivných zjavov z celého sveta, ktoré sa nezdržiavajú len v areáli prírodného kina, ale rozliezajú sa aj po centre mesta. Aspoň
majú podniky tržbu. A za tých niekoľko ročníkov OEF, ktoré som zažil, sa nevyskytol problém, ktorý by bolo treba riešiť. Tá akcia aspoň vtedy bývala o priateľstve a aj o tolerancii z jednej, a rešpekte z druhej
strany.
Najhoršie tam vždy dopadali fanúšikovia zo Švédska. Našli pivo, ktoré bolo aspoň päťkrát lacnejšie ako u nich doma, okrem toho ho dostali bez akýchkoľvek obmedzení. Viete si to predstaviť. Ak šla za hranice svojich alkoholických možností Švédka,
býval to často dosť hrozný špektákel. Na bežnú opitú ženu či dievča býva smutný pohľad. Na to, ako vyzerá zbombovaná Švédka, ešte slovo nevymysleli. No a nemecké deti. Ďaleko od mamy sa tiež bez strachu nachlámali a potom poskytovali napríklad
úžasný pohľad na to, ako sa po poldruhametrovom svahu šplhali štýlom koaly pod anestetikami.
Trochu drsnou vecou tam bola tradícia vegánskeho jedla. Tá je v poriadku. Aj to je v poriadku, že každý nech je čo mu chutí. Chodil som teda jesť do mesta. Niektorí od nás jedli v areáli. Istý člen výpravy si nezobral dosť peňazí. Tak si
teda zvykol prisadnúť k nejakej tej Nemke so sójovými párkami (napríklad) a spustiť „tetááá, som hladnýýý“ a podobne. Do polovice porcie zvykla znervóznieť natoľko, že mu to nechala. Sójové jedlá nie sú zlé. Ale majú vedľajšie účinky. Tie
každý spozná, ak nocuje v stane pre štyroch ľudí, v ktorom sú piati. A všetci piati pili pivo. Pivo obsahuje kvasnice. A tými kvasnicami aspoň jeden nocľažník zalial aj bez toho nebezpečne výbušnú sóju.
OEF mal už vtedy kultovú povesť, čomu sa nečudujem. Na pódiu i v zákulisí vždy všetko funguje ako hodinky. A všetky záležitosti okolo akcie sú na veľmi vysokej úrovni. Ak by neboli, sotva by sa tam každý rok ponáhľali fanúšikovia
z Austrálie, Kanady, Mexika, a raz som tam videl niekoho, kto bol očividne z Etiópie. Kto vie po anglicky, pokecá s kýmkoľvek. Atmosféra Trutnova je totiž taká, že dokonca Francúz zistí – „merde, však ja viem po anglicky!“
*
Pokiaľ čítate tieto memoáre, poznáte českú grind/metalovú bandu Isacaarum. Ak nie, tak ju začnite spoznávať, ide o vo svojom žánri ojedinelý a vysoko kvalitný a chytľavý nárez. Myslím, že hrali aj v roku 2002 a ja som ich pre
čosi prepásol. Alebo sa to stalo inokedy na OEF. „Ideológiu“ a poetiku Isacaarum poznáte. Pri ich vystúpení nemalú úlohu hrali aj Wurma a Dodes. Tí na boku pódia vybíjaným opaskom po holom zadku bičovali nejakého punkáča zo Spišskej Novej
Vsi.
Diel 4
Zo slovenských warpaintových skupín v Butterfly predviedla kvalitnú hudbu len jedna. Kežmarskí Pagan Spirit. To už bola záležitosť, za ktorú by sme sa nemuseli červenať ani v zahraničí. Tak si aj zahrali na jednej z tých dvoch veľkých
black a pagan akciách. Buď s Ancient, alebo so Skyforger. Pohanskí Lotyši Skyforger sa postarali o jeden z najlepších metalových koncertov, aký kedy v Košiciach bol. Takto nejako ten pohanský metal má vyzerať. Nie ako opilecká
tancovačka v lese či sladká, ulepená rozprávková hudba, ktorá z pohanských predkov robí sentimentálnych poloteplých „elfov“, ani ako klub „politických“ šampiónov v disciplíne „sranie si do huby“.
Okolo roku 2005 v Košiciach už nejaký čas existovalo viacero nových skupín rôznych žánrov. Nu-metal ešte v Myslave predvádzali Lateral, ktorí boli zabudnutou záležitosťou už v časoch Butterfly. Inou nie veľmi dlho trvajúcou záležitosťou
boli Spade. Videl som ich na jednom koncerte v starom Butterfly, kde hrali samé coververzie od amerických Korn. Nehrali ich zle, takže ak nič iného, skalní fanúšikovia mali akú – takú náhradu za originál. Basák sa neskôr objavil v Redrum,
vokalista možno v Ownbliss, ledaže by som si ho pomýlil s niekým iným. A kedysi v lete 2005 hrala v Butterfly aj nejaká napodobenina Slipknot, ktorej meno som si nezapamätal, lebo ani netreba. Ten typ stredoškolskej skupiny, na
ktorú sa chodia pozrieť akurát tak spolužiaci.
Ownbliss boli po S-3A druhou metalcorovou skupinou u nás. Hrali mix melodického severského death metalu, HC a thrash metalu s dvoma divokými vokálmi. Na RocKeFeste v auguste 2005 hrali ešte ako projekt, neskôr sa stali
regulárnou bandou. Boli vážne dobrí a v čase, kedy metalcore ešte nebol totálnym trendom, boli aj závanom čerstvého vzduchu na tunajšej scéne. Nahrali veľmi solídny materiál na debutový album. Ten však existuje iba v promo verzii
a nejako po roku 2008 Ownbliss prestali javiť známky života. Je to škoda, ich dnešní nástupcovia nielen v Košiciach, ale po celom Slovensku, zatiaľ nič extra nepredviedli.
Metalcore toho novodobého štýlu, v ktorom ide o mixovanie melodického švédskeho death metalu (niekedy len o vykrádanie At The Gates), hardcoreových sekačiek a metalových postupov, s častým využívaním aj melodických refrénov,
časom začali hrať aj Firestars.
V tejto pomerne známej a kvalitnej záležitosti, hrajúcej aj turné po viacerých európskych krajinách, spieval Tomáš „Emo“ Vereb, niekdajší vokalista Social Silence. V roku 2004 alebo 2005 vydali u Misanthrope Records album
Nine Steps To Leave The World With Clean Hands. Hudobne ide o príjemný, energický a veľmi melodický hard core/punk. Postupom času pritvrdili smerom k metalcoru, ale po nahratí proma ukončili činnosť.
Z nie až takých extrémnych záležitostí môžem krátko spomenúť – lebo neviem o nich viac než to, že som ich počul na pár koncertoch – progresívne rockových Reflections a hardrockových Purple Rose. Progresívne orientovaný heavy metal hrali
Amatae Adea už od roku 1998, jediná nahrávka o ktorej viem, je demo z roku 2007.
Klasickejší melodický speed/power metal hrajú Ravenclaw, ktorí vznikli v roku 2003. Na slovenské pomery kvalitná záležitosť už predskakovala aj viacerým legendám žánru. Po deme After Tomorrow si v roku 2009 na vlastné náklady vydali
debutový album Welcome To The Ravenland.
Ravenclaw sú jednou z mála slovenských skupín s basgitaristkou v zostave. Tonka Vališková okrem toho zopár rokov na basu hrala aj v jednej z najvychytenejších košických deathmetalových skupín Killchain. Toto postavenie si
vydobyli veľmi tvrdou prácou a neúnavným koncertovaním, v začiatkoch aj bez nároku na cesťák. Zakladateľ skupiny Daniel „Frenky“ Franko sa okrem toho stal usporiadateľom mnohých významných metalových a hardcoreových koncertov pod hlavičkou
Tvoja Matka Booking. Pokiaľ ide o hudobné kvality Killchain, stačilo mi vidieť pár koncertov a Frenkymu som pri každej príležitosti začal hučať, aby s kapelou čím skôr mazal do štúdia.
Killchain vznikli v roku 2005, vtedy ako pomerne staroškolská deathmetalová úderná záležitosť, mierne pripomínajúca napríklad britských Bolt Thrower. Do tohto základu včleňovali aj nejaké prvky súčasného death metalu a grind coru, ale
bez náklepových pasáží. Ich debutový album One More Victim vyšiel v roku 2007 u nemeckých Maintain Records. Skupina popri tom usilovne koncertovala po Európe. Na druhom albume They, takisto Maintain, rok 2009, sú Killchain už skôr modernou
deathmetalovou záležitosťou, pracujúcou aj s grind- a hardcoreovými postupmi. Stále však ide o death metal, nie o nejaký v súčasnosti až premnožený deathcore. Vokalista Gabi Kunay (ex-Thorwald) niekoľko rokov spieval aj
v Obliterate. Naopak odtiaľ prišiel Maťo Martončík, súčasný basgitarista Thorwald. A na druhú gitaru tu hrá Stano Lastivka z dnes už legendárnych Erytrosy. V roku 2011 nahrali štvorskladbovú promonahrávku, ktorú im v Anglicku
mixoval člen bristolských Burning Skies, a treba povedať, že zvukovo sú ňou Killchain definitívne von z undergroundu.
Death/thrash metal, ovplyvnený hlavne švédskou melodickejšou scénou okolo roku 1995, hrali alebo hrajú BloodRage.
Ich zatiaľ jedinou nahrávkou je promo Guilty Human Race z roku 2007. Koncertne bývali pomerne aktívni, vyskúšali si aj hranie na Ukrajine, ale momentálne o nich počuť málo. Gitarista (v Bloodrage aj spevák) Martin „Pribina“ Pribula sa
činí skôr v melodicko deathmetalových Disconsolate, založených asi v roku 2009, bubeník Šmidy zase v darkcoreových St.Black.
St.Black založil gitarista a spevák Rasťo „Body“ Veselský v rolu 2003 po svojom odchode z obľúbenej hardcoreovo/metalovej skupiny Naša Vec.
Zoskupenie okolo Bodyho prešlo viacerými radikálnymi zmenami v zostave a jeho aktivity boli niekoľkokrát pozastavené kvôli Rasťovým pobytom v zahraničí. Napriek tomu si St.Black vybudovali slušné koncertné renomé na Slovensku,
v Česku a aj Poľsku a vydali dve demá a jednu EP. Debutový album ...Of Intimity pokrstili v roku 2010 v Collosseu za hojnej účasti fanúšikov. Ich dark core je zmesou moderných thrashmetalových a hardcoreových riffov
a temného gotického rocku a metalu.
Viac projektom ako regulárnou kapelou bolo zoskupenie, ktoré v roku 2005 vydalo svoje už druhé demo. V jeho prípade by sa dalo hovoriť skôr o albume vydanom veľmi D.I.Y. formou, ale na úrovni.
Feast Of Rotten Corpses založili v roku 2000 členovia novej verzie Mordum Roman Mezei (gitara, programovanie), Bellowz (basgitara) a bubeník Ďodi z Erytrosy. Ďalším členom bol basgitarista Erik (Nomenmortis, Contempt). Pokiaľ ide
o vokály, tak na prvom albume Brain At Work z roku 2001 si ich podelili frontmani Mordum, Caress, Obliterate a Contempt. V takomto zložení F.O.R.C. odohrali aj výborný koncert na jednom z prvých Without Shame v Myslave.
Nezanedbali ani pódiovú image, a tak napríklad Erik v duchu skladby Dead Man In Pyjamas mal na sebe pyžamo:-)
Ďalšia nahrávka Out Of Order vyšla až v roku 2005 a jednu skladbu na ňu som naspieval. Oproti prvotine, ktorá bola hlavne v duchu death metalu s trochou grindu a experimentovania sa tento album zaoberal viacerými
metalovými štýlmi a ich mixovaním. Pochopiteľne je vec, v ktorej som sa dostal k slovu, pomerne ostrý death metal. Nahrávka sa stretla s dosť priaznivými ohlasmi, nakoniec, okrem hudby ju vysoko držal tiež veľmi originálny
a vydarený obal, dielo Jančiho Staneckého. V pláne bolo aj pokračovanie F.O.R.C., ale nedošlo k nemu. Jeden z popredných ťahúňov tohto zjavu košickej scény Bellowz v súčasnosti žije v Anglicku.
Ivan „Ivin“ Babilonský, kedysi v Nostrum, dnes v Obliterate, je známy tým, že rád vyrába a organizuje rôzne projekty a väčšinou ich dotiahne aj do štúdiovej podoby. O tom prvom, V13AULT, hovorí oficiálne bio toto:
Začiatkom roka 2005 sa dohodli na spolupráci gitarista rockmetalového zoskupenia Nostrum a bývalý spevák rock-death metalovej skupiny Caress. Výsledok svojho snaženia pomenovali V13AULT a rozhodli sa venovať metalu s prímesou techniky a
experimentov. Aj napriek tomu, že sa im nedarilí zohnať ochotných spoluhráčov, koncom roka vydávajú štvorskladbové promo EP. Touto nahrávkou si chcú otvoriť dvere k vydavateľovi. Už v čase práce na tomto EP je v podstate hotový materiál na celé CD, no
rozhodnú sa ho dokončiť, až keď sa k ním pripojí aspoň bubeník.
Nuž, nepodarilo sa zohnať spoluhráčov, hlavne nie bubeníka, pričom svojho času o ponuke uvažoval aj ten z Chiki-liki-tu-a. Škoda, mohla vzniknúť originálna metalová nahrávka, experimentálno-atmosférické promo EP znelo veľmi sľubne.
30. septembra 2005 konečne po dva a pol roku od nahratia vyšiel u Downfall Records Exterminating The Bastard Forces. To bolo radosti. Na to, aký je to strašný chliev, aj ohlasy boli dobré. Ale aj iné veci sa v tú jeseň začali mlieť,
a boli fest zlé a špinavé. S hudbou niektoré nesúviseli vôbec, iné okrajovo.
Niekedy začiatkom novembra sa na jednom bratislavskom nábreží udiala podlá, zbabelá a zákerná vražda. Presila doteraz ktovie prečo neidentifikovaných špín nožmi dopichala študenta. Zdá sa, že predsa len hlavne preto, lebo mal dlhé vlasy
a gitaru. Policajné pátranie sa podivným spôsobom motalo v takých sprostostiach, ako keby sa im páchateľov ani vypátrať nechcelo. Možno z politických dôvodov, možno z policajných. Možno medzi páchateľmi boli príbuzní politikov, možno
parchanti nejakých policajtov. Možno niekto, na kom politikom záležalo. A vlastne sa ani nepátralo medzi tými, ktorí sa už vtedy a odvtedy pomerne často k vražde celkom hlásili aj verejne, aj na internete. Popri tom sa „náhle“ napr. aj na
sme.sk vyrojila kopa „diskutérov“, majúcich „zaručené informácie“ o tom, že obeť dealovala drogy a toto bola odplata za „pokazený kšeft“. A už len ich internetové nicky jasne hovorili o tom, kto má potrebu odviesť pozornosť týmto
smerom. Viem, o čom sú študenti, ktorí kdesi zo severu Slovenska prídu do Bratislavy. Drogový biznis to nie je, na ten sú iné kapacity z domácich zdrojov. Škoda že rodina zavraždeného mala iné starosti než rozpletať internetové pripojenia týchto
šerlokov, ktorí by sa inak pred sudcom rozvzlykali prinajmenšom kvôli nactiutŕhaniu a hanobeniu pamiatky obete. Za seba poviem, že na nejaké stopy vedúce k „mafii“ neverím. Ledaže by „mafia“ bola na tom už tak zle, že by verbovala v krajne
nespoľahlivých kruhoch.
Tam sa stala celá kopa podivností. Ak sa aj išlo po stope „módnych policajtov“ – to sú tí, ktorí vás nakroja za to, že sa im nepáči váš účes či oblečenie, tak asi tým štýlom, že polícia spravila raziu na punkovom koncerte. Niečo neuveriteľné
a možné asi len tu. A druhou kravinou bol výbuch emócií kadejakých ľudskoprávnych organizácií, ktoré buď fungujú úplne mimo misu, alebo ako slon v porceláne. Poponáhľali sa robiť podujatia, odhalili pamätník. Nič proti tomu. Akurát že
prípad nie je dodnes vyriešený, pretože vyriešenie niečoho, čo rozhodne nebol dokonalý zločin, sa asi nikomu nehodí do krámu.
A začalo sa „bojovať proti „extrémistom“. V sieťach uviazol až jeden. Zhodou okolností taký, ktorý mal s akýmkoľvek extrémizmom spoločné asi tak to, že sa zaoberal vydávaním extrémnej hudby a organizovaním jej koncertov. Pre istotu
vysvetlím, že jej extrémnosť nemá nič spoločné s politikou, ide o formu a obsah. „Zabavený materiál“ ukázali aj v televíznych správach. Nevedel som, či sa z ľudskej debility smiať, alebo dostať z nej záchvat zúrivosti. Tých
„politických extrémistov“ polícia „,,monitoruje“, podľa toho, koľko o tom nakecá, by už mala mať stohy zložiek a basy by mali byť plné potrestaných „bojovníkov“. Realitu poznáme. Je to fraška a úbohosť. Na niekoľko mesiacov zavreli človeka,
ktorý sa „previnil“ len tým, že skôr náhodou mal v distre niekoľko akože „metalových“ diskov s idiotským obsahom. Alebo len diskov, ktorých tvorcovia majú vyšinuté „politické“ sklony. Ani z toho sa nakoniec nič nedokázalo a prípad je
podľa mňa zrelý na ospravedlnenie a mastné odškodnenie. Iste, až tu bude právny štát...
Keď máte v distre niekoľko tisíc diskov, nemáte šancu skontrolovať obsah každého z nich, nemáte čas čítať texty a ďakovačky a nie každý je natoľko zbehlý, že rozozná napr. pohanský symbol od symbolu sprosto ukradnutého a ešte
sprostejšie zneužitého. Myslím, že toto ja zvládam slušne. A párkrát som sa pobavil na vyhláseniach tých distribútorov zo scény, ktorí sa od politického extrémizmu a jeho podpory až nadmieru vehementne dištancovali. Zo srandy som si pozrel ich
katalógy. KAŽDÝ mal niečo, za čo by mu nejaký šmejd mohol robiť dusno, a pritom tiež len preto, lebo niektoré veci jednoducho neustrážite.
Takže – policajti, ktorí veľmi dobre vedia, kto tu naozaj distribuuje a organizuje to, čo spadá do kategórie „extrémizmus“, sa radšej „postarali“ o niekoho celkom odinakiaľ. Možno vedia prečo. Ale ešte čosi mi tu smrdí – išlo o človeka,
ktorého bolo vidno, ktorý makal a ktorému sa v tomto metalovom „biznise“ darilo čím ďalej tým lepšie. Poznám Slovensko. Ak vás vidno, ak ste niekto, vždy sa nájdu takí, ktorým to bude tŕňom v oku. A tu navyše išlo o „biznis“. Ktovie čo
bude, ak sa raz dozvieme, komu na jeho odstavení záležalo až tak, že sa o to v náhodou veľmi vhodnom momente „tak trochu postaral“.
Bola to fakt mizerná jeseň a zima, pokiaľ ide o náladu, ktorá tak po scéne aj inde prevládala. Hlavne ak ste boli denne konfrontovaní s idiotskými internetovými diskusnými výlevmi všetkých tých slovenských borovičkových Edisonov.
A s prskaním kadejakých internetových borcov, ktorí si tuším za záväzok dali čistenie ulíc od „ideologických“. Asi hlavne na nete, tam je každý Herkules. V reále to ide ťažšie, tak začali „bojovať“ na metalových weboch, kde je toho menej než v
bežnej populácii. Celé toto bolo a je fakt na potlesk.
*
Svet ani vtedy nebol len o tomto. Z tých veselších, priam do rehotu vecí bolo to, že Exterminating The Bastard Forces bol nominovaný na hudobnú cenu Aurel v kategórii hard and heavy. Neviem prečo sa mi ozval ten niekto tuším
z Trenčína, neviem kde na nás prišiel, ale povedal som si – „podľa mňa ksichte asi chceš zadarmo CD, ale mne to za tú srandu stojí, len škoda že neuvidím, ako budú „akademici“ skákať z okien“. Zrejme to skoro nikto z nich nepočul.
Každopádne som si pozrel ten zoznam „slovenských odborníkov na hudbu“ a bola to fakt zábava, toto ak ešte existuje a nie je tam „slovenský HH kráľ“ z Piešťan a „martýr slovenského pop rocku“ z Pereša, tak je to celé zle. Výsledkov som
sa ani nedohľadal, stránku mali maximálne amatérsku, vyhrali to tuším Metropolis.
Nomenmortis - Hail Nemesis (Hodie Mihi, Cras Tibi) 1.Tempus Odii (Intro) 2.Prophecy Of Imperial Collapse 3.Berserksgangr At The Dawn Of Extinction 4.Blaspheme The Deities Of Weak 5.Short Essay On Modern Extreme 6.Stift Rampage 7.Last
Night Alive 8.Broken Mass Of Screaming Flesh 9.Today Me, Tomorrow You 10.Sawney’s Cave1 1.Insomnia (Blood cover, bonus track)
Cruent – Deviant And Torture 12.Dead Slimy Step 13.Albert's Dinner 14.Rotting Lukas Is Coming 15.Leather Coat Of Pussy Skin 16.Flambed Child Torzo17.Morning Toothpaste Vomiting 18.Benedikt Is Gay 19.John Paul Is Dead 20.Pussyscar
21.Meatlicking Hobby 22.Connected By Vibrator 23.Femme Fekale 24.Slaughter Brothers 25.Bloody Regurgitation 26.Onany Over Female Corpses 27.Michal Gučík Smashed By Plow 28.Necrotech Makes Zombie
Ide o split CD, je teda len fér, ak tu spomeniem aj materiál Cruent. Možno ak by to bol nejaký chliev odkiaľsi z bahna Južnej Ameriky, s ktorým sa na spoločnom CD ocitnete vlastne len kvôli záchvatu inšpirácie vydavateľa, mal by som to kdesi,
ale ide o personálne spriaznený spolok vedený niekým, kto je mi v podstate bratom, takže sem patrí.
Nemesis je antická bohyňa odplaty a pomsty. „Hodie mihi, cras tibi“ po latinsky znamená „čo mne dnes, to sa tebe stane zajtra“. Okrem iného je kamenný štít s týmto nápisom vsadený do muriva šibenice postavenej v prvej polovici 16.
storočia v českom Hornom Slavkove, ktorej spodná časť sa zachovala dodnes. Ten nápis tam pôvodne nebol, ale v spojení s týmto dodnes rešpekt vzbudzujúcim kusom veľmi špecifickej architektúry pôsobí naozaj výhražne. Takisto sa latinský
„vinš“ o tom, že „dnes ja, zajtra ty“ objavuje v diele Andrzeja Sapkowského. V kombinácii týchto faktov a nálady textov sa jej odolať nedalo. K textom asi toľkoto – popri už typických apokalyptických obrazoch, troche toho rúhania,
„titulke“, ktorá obsahuje aj veľmi slušnú kliatbu z Necronomiconu, sa dve veci detailnejšie venujú aj odsúdeniu na smrť a posledným hodinám odsúdenca, či bližšiemu pohľadu na nie len stredovekú popravnú vymoženosť lámania kolesom. Nie len
stredovekú preto, lebo naposledy ju realizovali v Prusku v roku 1841. Pri bádaní v oblasti hrdelnej praxe v dejinách Európy nájdete viac vecí, ktoré by ste napr. nečakali v dobe, kedy Anglicko budovalo železničnú sieť, štúrovci sa
ponevierali po Devíne, či aj vtedy, kedy už bolo za Atlantikom aj po občianskej vojne, ale toto nie je prednáška na historickú tému. Každopádne námetovo ide o veľmi solídny death metal. Podobný ako ďalšie dva príbehy. Jeden z 19. storočia,
o dvoch pánoch, ktorí pre škótskych anatómov zháňali študijný materiál ešte kreatívnejším spôsobom než akým bolo vykrádanie hrobov. A ten druhý je tiež zo Škótska, z doby staršej, niekedy medzi rokmi 1400 až 1600. Celkom blbé je, že ten
druhý je asi iba legenda. Ale Sawneyho jaskyňu vraj turisti vidieť môžu. Neviete kto bol Sawney Bean? Krásny človek. Aj s celou famíliou. Však aj krásne skončili. Na hranici. Všetci asi päťdesiati, čo sa v tej jaskyni incestne rozplodili. Mužov
ešte predtým kat nešetrne zbavil končatín a údajne aj menej verejných partií.
No, povedzme že som vtedy textovo začal „liezť do kapusty“ naraz Brodequin, Macabre aj Deeds Of Flesh, ale pri všetkej úcte k týmto mojim obľúbeným spolkom – ako obyvateľ kontinentu, na ktorom sa tieto delikatesy diali, mám na ich zdokumentovanie
veľmi veľké právo:-)
Vnútro bookletu vyzerá podľa toho, pod textami sú rôzne staré rytiny hlavne na tému „utratenia“ delikventov. A na záver nášho materiálu sme prišili cover Insomnia od nemeckej grind/deathmetalovej legendy Blood, nahratý ešte v roku 2003.
Aby celý náš „album“ nebol vážny až príliš, je tam aj jeden pamflet na adresu mnohých kapiel, ktoré si pod pojmom „brutalita“ v death metale predstavujú chrochtanie o exkrementoch, ostatných výlučkoch, ich konzumovaní, prípadne
o hovadinách, ktoré videli hlavne v tom hrubozrnnejšom porne, mizogýnskych sprostostiach - to je naj - mladý umelec je porád „čistý“, serie ho to, tak tie „svine“ čo mu nedali, vo svojich fantáziách porciuje - a podobných veciach. Odjakživa
mi toto prišlo totálne bez úrovne, už aj keď chcem byť „gore“, tak ten pojem je hádam o niečom inom.
Z celkovo „veselšieho“ uhla pohľadu to vzali Cruent, tam to gore aj „gore“ bolo brané aj s trochou nadhľadu. Nakoniec, stačí vidieť obal, žiadna nasilu „brutálna“ krvavá pornokaša ulovená na internete, ale vlastná tvorba. A aj trochu
kontroverzie. Cruent bol vždy aj protináboženský a tu by sa tiež dalo začať hysterčiť o „prenasledovaní kresťanov“, ako je to momentálne v móde a pritom sa nič také nedeje. Leda tak v polmesačných ríšach. Tiež by mohol niečo urazene
spustiť jeden herec, o ktorom na tomto CD spieva zefektovaný vysávač:-D
