tatafilka - Blog | Bandzone.cz
Při poskytování našich služeb nám pomáhají soubory cookie. Využíváním našich služeb s jejich používáním souhlasíte. V pořádku Další informace

tatafilka 123 let / Tekolamy

00:00 / 00:00play

    Playlist je prázdný :(

    Fanoušek tatafilka si do osobního playlistu zatím nepřidal žádné skladby.


    Blog

    12345678910
    17 stránek / 51 položek

    Bejt v pohode je tak ťažké, pč

    Upraveno:

    Do piči, no čo mi už nejebe??!! Nepohodové stavy úzkosti sú strašne tvrdý nepriateľ. Kto to ešte nezažil, ten nepochopí ten pocit, ten tlak v celom tele, ako samovražedný atentátnik s bombou na hrudi chcejúci objať celý svet, vyskočiť z kože a ne-zblázniť sa.. Fuj do piči..Kurva..Keby to tak fungovalo, že čím viac nadávok použijem , tým viac som adidas a tým viac som v pohode. Ale bohužaľ toto sa bez brutálne nacvičeného sebaovládania alebo liekov nedá zvládať.                                                                             Dumám, že čo je ten spúšťač, ale mám to tak odjakživa, že fakt neviem. Viem len definovať kedy to bol úplne najhorší stav, vtedy v Rige v Lotyšsku, do piče, to som fakt už bola presvečená že momentálne zomieram. Nevedela som pohnúť rukami, nohami, strpla mi tvár a fakt sa mi nedalo vobec hovoriť a už vobec nie po anglicky, jediné čo som dokázala bolo opakovať si dokola mantru, že som v pohode a všetko čo sa teraz deje nie je reálne a že ak náhodou áno a zomriem tak si to aj tak nebudem pamätať. Boha a potom ešte v tomto stave o tri dni odletieť z Rigy do Viedne, som vtedy ešte dostala aj zápal priedušiek a krámy, takže sa ma v lietadle každý bál-aspoň sa mi to v tom stave tak zdalo, min. ked som sa bavila s dákym Rusom a hrozne som kašlala a spomenula som že som bola v nemocnici, netrvalo dlho kým si spakoval kufrík a odsadol si..:))...Vtedy mi ako mantra pomohlo opakovať si, že ten neuveriteľne nádherný východ slnka patrí iba mne a snažila som sa do ňho úplne vnoriť.

    Nechápem....Najhoršie je, že si viem pomôcť iba ja sama. Neže by som nechcela brať Neurol či jakú piču, ale čo ma ešte viac odrádza je pocit, že budem na niečom závislá. Kedysi si pamätám, že som mala mantru - béžovú farbu-strašne verím na placebo - a tamto s tou farbou bol masaker. Pred nejakými veľkými skúškami, štátnicami, som mala mantru, zadívať sa na nejaký strom , zavreť oči a vnímať ako okolo neho šustí vietor a vcítiť sa do neho - ja som ten strom, silný, pevný, neoblomný, mohutný a nebojácny, aj keby mi opílili všetky konáre, moje korene sú také hlboké, že ma nikdy nikto nedokáže úplne zničiť - a v tomto stave som dokázala na obhajobe diplomovky za A a s informáciou dva dni pred obhajobou, že vedúci katedry mi ju asi celkom slušne dojebe, lebo zistil, že som vo výpočtoch použila ním pol roka vypočítavanú konštantu, a ani som ho v texte nespomenula - jasné že som o tom netušila.

    Z čoho mám úplnú paniku- a to je docela haluz- je že sa musím na niekoho sústrediť. Moje absencie na niektorých prednáškach boli preto zväčšia viac ako 50%. Niekedy ma šlo jebnúť z toho, ked som musela niekoho počúvať, a hlavne ak som vedela že sú to drísty, alebo veci, s ktorými absolútne nesúhlasím, alebo ak som vedela, že to čo sa prednáša mi nič nedáva a radšej som mohla robiť niečo úplne iné. "Strach zo zbytočného zabíjania času ". ďalšie stavy som mávala z toho, ked ma niekto nechápal..to je asi podobne na prvom mieste so stavom zabíjania času. Že nie som schopná niekomu, kto nerozmýšla v tak širokých súvislostiach ako ja, vysvetliť niečo - a to sa na takéto veci práve kvôli tomuto väčšinou dosť kvalitne pripravujem - ked mám robiť dáku prezentáciu niečoho, tak to aj na desaťkrát prerábam, aby to bolo čo najpolopatistickejšie, a napokon sa vždy nájdu ludia, čo sa dokážu opýtať z úplne iného boku takú kokotinu a tak ma dojebať že úplne stratím silu niečo vysvetlovať-najviac ma to naserie, ak mám niečo také vysvetlovať nejakému manažmentu...čistí chuji, čo prakticky vôbec netušia čo robí stredný manažment a najradšej by boli, ak by sa dal aj pocit úzkosti spočítať do nejakých KPI a grafíkov. No kokoti!!....Jak toto prekonať do piči, fakt neviem...Ako robiť veci, ktoré ma bavia bez pocitu úzkosti? Čítala som si, že asi najhoršie je dostať sa do stavu, ked sa začne človek zámerne podobne úzkostným situáciám vyhýbať.

    Nj. Presne viem  čo myslia. Koľkokrát som chcela aj z busu vystúpiť už asi na prvej zastávke z dvadsiatich, ked som do ňho nastupovala v tomto stave, ktorý nijak s autobusom nesúvisel-súvisel len tak, že to bol väčšinou bus z práce-zo stresového prostredia. 

    Bože raz si pamätám aj na výške, ešte v časoch ked som sa učeniu aj venovala (skapalo to zhruba po treťom ročníku či na začiatku štvrtého) ako som vysvetlovala jednej mladej pičke doktorandtskej, že to zadanie, ktoré nám dala je nezmysel, lebo čísla,ktoré nám vychádzajú sú nezmysel, a že nám dala chybné konštanty na výpočet dákych ergonomických chujovín. A ona furt opakovala, že je to ok a ukazovala mi dáke svoje čmáranice. Lebo čmáranice sú vác jak vyhláška ne? Boha...aj som jej to odovzdala tak ako som uznala za vhodné, nie som kokot aby som odovzdala zadanie, v ktorom vyšla úplná kravina. Po podobných skúsenostiach som potom riadne vyhorela, a výšku som už dokončila len vdaka tomu, že som potom viac chodila do práce ako do školy a kedže to bola práca, ktorá bola vlastne mojou praxou v obore, tak mi to profáci tolerovali a spolužiaci samozrejme závideli.

    Možno keby do robot chodím jak odl skúl hiphoperka oblečená, totálne naladená na to, že ma nikto ničím nedojebe a že budu v pohodě -- to by bola šupa..:)))))))))..jess....vlastne, pochybujem, že by mi to niekto zakázal..:))..len na to nemám guráž...chcela by som...niekto zas má guráž ale nemá okrem toho nič iné--týmto ludom zas ja závidím...to musí byť geniálny život, furt si byť istý sám sebou a vlastne ani nevedieť o tom s akou nízkou laťkou sa chválim..krása.

    Emácke kktiny

    Som neuveriteľne nešťastný človek, ktorý si vždy, ked mu svitne nejaké svetielko nádeje, až neskoro uvedomí, že to nie je svetielko nádeje ale motorka idúca 250 km/hod. míňajúcu tú tmu vo mne presným zásahom do čierneho.

    Pravdepodobne potrebujem psychologickú alebo psychiatrickú pomoc - najlepšie hypnózu. Takú hypnózu, ktorá by mi vymazala pamäť a  ktorá by mi dala opäť nádej, že sa všetko zlepší, že sa netočím v jednom kruhu dokola sa opakujúcich zlých výberov, nálad a dní. Chcem, nebyť ja, chcem sa pripojiť k nejakému spirituálnemu kmeňu na druhom konci sveta a jesť celý deň omamné ovocie a drogy, aby som si už nikdy neuvedomovala kto som a prečo som kto som.

    Všetko, čo nás v živote stretne nás ovplyvní a je hrozne nefér, že si nemôžme vybrať, a aj ked sme už vo veku, že si vybrať môžme, tak to už nejde, lebo ten bludný kruh je tak skurvene začarovaný, že z tejto psychózy nie je návrat ani únik. Krúžiaci kôň v aréne s klapkami na očiach, donekonečna....

     

    M

    Ách tie vaše skur*ené ideály.....

    12345678910
    17 stránek / 51 položek