Syndróm mlčanlivosti (dopredu sa ospravedlňujem, Jožko xD )
Keď by bolo treba niečím charakterizovať triedu 1.B na Gymnáziu Ivana Kupca v Hlohovci, bolo by to slovo súdržnosť. Ako trieda sme solidárni, ako skupina priateľov nerozluční. Vieme sa premôcť, potlačiť našu túžbu zabávať sa a riešiť skutočné problémy, ak sa nejaké vyskytnú. Áno, sme veľmi veselí ako, pravda, všetci mladí ľudia. Nestačí nám vidieť sa päť dní v týždni doobeda, ale radi sa stretneme aj inokedy. Každý študent, čiže každý článok nášho kolektívu je iný, má svoje záujmy a ciele. Táto rozličnosť nás však absolútne spája..
Avšak, k tomuto zisteniu, alebo uvedomeniu si, bolo treba trochu času a samozrejme nejakého pokusného králika. Pokusný králik, ktorého aj tak nikto nevolal pravým menom, ale iba „Jožo“, k nám zavítal mesiac-dva po začiatku školského roka. Je to zvláštne, ale jeho najvýraznejšou stránkou bola jeho nevýraznosť. Bol tichý a sotva by ste ho prinútili povedať čo i len slovko. Celá jeho existencia, vrátane fyzickej stránky napovedala tomu, že je to zakríknutý mlčanlivý tvor, o ktorom nikto nepotreboval vedieť viac, ako už zistil na prvý pohľad.
Dni plynuli a náš spolužiak nevyslovil prakticky nič, čo by nejako zvlášť pomohlo konverzácii. Vždy, keď ráno vošiel do triedy, povedal „nazdar“ a tým preňho komunikácia s nami skončila. Keď ste sa ho len tak s neškodnými úmyslami opýtali, ako sa má, iba sa usmial a nepovedal pre istotu nič. Po dlhšom pozorovaní tejto zvláštnej postavičky sme si uvedomili, že bude zrejme fanúšikom neverbálnej komunikácie.
Teraz niečo k jeho fyzickému vzhľadu... Náš tichý spolužiak bol v porovnaní s ostatnými chlapcami nízky, celá jeho postava sa dokonale zhodovala s jeho vnútrajškom. Tento chalan dokonale nevynikal.
Dokonca aj spôsob jeho chôdze bol rovnaký ako celá jeho charakteristika. Keď sa pozorne zadívate, chôdza každého človeka sa skladala zo sledu viacerých pohybov. Jožova chôdza zažínala nepatrným záchvevom pravého predlaktia, po ktorom nasledovalo vystrelenie celej ruky vpred. Týmto prudkým pohybom nabralo celé telo energiu, ktorá ho potlačila o krok dopredu. Tento proces sa opakoval striedavo z pravej a ľavej strany a Jožo bol takto schopný prekonať aj dlhé trate.
Napríklad cestu do školy. Vždy síce prišiel neskoro (to máme tuším spoločné), aj keď býval iba niekoľko ulíc od školy. Vždy si za to zaslúžil pochvalu od profesorov. A tých bolo, koniec-koncov, dosť veľa. Jožko nám totiž prepadal z viacerých predmetov. Snažili sme sa mu trochu pomôcť a urobiť aspoň to málo, čo bolo v našich silách.
Nepovedala som, že to nebol náš kamarát a že sme ho nemali radi. Svojím spôsobom apatickým ku všetkému bol celkom v pohode. Nuž ale, ani sme sa nenazdali a koniec roka bol tu ako na koni. Jožko to nezvládol. Odišiel tak rýchlo, ako aj prišiel. A až vtedy sme si uvedomili, že bol vlastne neodškriepiteľnou súčasťou nášho kolektívu a keď odíde, bude nám za ním smutno...
A čo z toho vyplýva? Ťažko povedať. Snáď len toľko, že netreba podceniť človeka, ktorý o sebe nedáva veľa najavo. Aj v ňom sa môže skrývať niekto celkom pozoruhodný a nakoniec si ho môžete aj tak trochu obľúbiť.