Pravekí lovci v dnešnom svete?!
Na úvod tohto článku mi dovoľte jednu rečnícku otázku a jednu odpoveď od každého z vás, ktorú si necháte pre seba na zamyslenie... „Si pravekým lovcom v modernom svete?“ A čo to znamená? Čo tým chcel básnik povedať? Vysvetlenie na vás čaká v tomto krátkom texte.
Máte strach z hadov alebo vás nevysvetliteľne priťahujú výšky? Neznesiete pohľad na hlodavce alebo na otvorených pláňach pociťujete túžbu cválať na koni? Všetko sú to pozostatky pravekého človeka v nás. Vaši predkovia mohli patriť do dobyvateľského kmeňa stepných jazdcov alebo mohli loviť mamuty a vo vás sú hlboko vo vnútri zakorenené tie isté inštinkty či obavy ako v nich.
Ak vás fascinujú vysoké stavby, uprednostňujete trojuholníkové tvary a už dopredu myslíte na svoj vlastný pohreb, potom ste možno priamym potomkom faraóna Cheopsa, gratulujem vám.
Tieto častokrát iracionálne pocity, tieto relikvie pravekého života má každý z nás. Občas sú dokonca tak silné, že môžu motivovať naše správanie, doslova manipulovať s naším myslením. Keď se takto zaslepení, veci, ktoré sú neľudské alebo neprístojné, sa nám zdajú celkom bežné.
Napríklad: telesné pozostatky ulovených zvierat slúžiace ako oblečenie. Že sa to už dnes nerobí? Tak potom neviem, kde žijete, pretože ja vidím dennodenne ľudí v kožených bundách či rukaviciach, obutých v kožených topánkach.
Od praveku sa nezmenilo vôbec nič,len sa zdokonalil spôsob spracovania. Ľudia tým stále dávajú najavo to isté. Že sú mocnými lovcami, chcú tak vzbudiť u ostatných rešpekt. A tieto praveké maniere ovládajú svet...
Zahrajme si divadlo, dobre? Vy stvárnite pravekého lovca, svet bude divokým zvieraťom a vaše zamestnanie bude vaša kopija. Výsledok vašej práce, inak povedané peniaze, dostanú rolu mŕtveho zvieraťa. Jediné, čo sa nebude musieť pretvarovať bude vaša kožená bunda, pretože tá je stále tým istým kusom kože na tele odvážneho bojovníka. Vy si zarábate na živobytie. Dnes to už síce nie je o zabíjaní divých zverov, prostriedky sú sofistikovanejšie, no podstata je rovnaká a podobnosť nič viac než metonymická. Snažíte sa uspieť (resp. prežiť), ale nie ste jediní a bojujete s konkurenciou – tou je okolitý svet, čiže ten šabľozubý tiger, čo ohrozuje vašu jaskyňu. Uspieť môže len jeden, len jeden môže zasadiť tigrovi smrteľný úder. A to ste vy. Výsledkom vašej práce sú vaše peniaze, výsledkom práce pračloveka vo vašom vnútri je mŕtvola zvieraťa. Symbolom úspechu, bohatstva či moci je vaša kožená bunda, blahoželám. Aké praveké...
Teraz, keď už viete, aká je idea nosenia kožených vecí prízemná, stačí už len, aby ste sa presvedčili aká je nechutná. Mnoho ľudí považuje koženú bundu len za koženú bundu. Dúfam, že nepatríte medzi nich, pretože toto je naozaj krátkozraké. Iní vidia aj kúsok za ňu, vidia za ňou peniaze, eleganciu a podobné ilúzie. Ak sa však pozriete ešte ďalej, uvidíte zviera, bývalého majiteľa tejto kože, ktorému jeho krycí epitel chýba. A nie je pravda, že mu už nič nechýba, lebo je mŕtve! Ľudia sú totiž takí láskaví, že nenechajú žiadne zvieratko trpieť a venujú mu ranu z milosti. To je vskutku dojemné. Tak sa nezľaknite, ak si raz zvieratko príde svoju kožu vypýtať späť (čo bude ešte dojemnejšie)...
Mne už ostáva len dúfať, že vám neunikli skutočnosti, ktoré sa týkajú kožených výrobkov a ich pôvodných majiteľov. Všimli ste si niekedy na svojej bunde či kožuchu diery po nábojoch? Isteže nie. Žiadne tam nie sú, pretože zvieratá sa umlátia k smrti železnou tyčou, aby sa koža neporušila. Nejde však len o dospelé jedince, mláďatá majú predsa jemnejšiu kožušinu. Pričom pri sťahovaní z kože nie je stopercentná istota, že zvieratá sú mŕtve. A čo sa s nimi potom stane? Nechajú sa napospas matke prírode a saprofytickým baktériám...
Verím však tomu, že ľudia môžu svoje správanie ospravedlniť argumentmi. Ak sa vôbec necítite vinní po prečítaní článku, bude to najskôr v poriadku. Ak ste si skutočne vedomí všetkých svojich činov, beriete za ne zodpovednosť a nosiť kožu či kožušinu neprestanete, potom klobúk dolu, vaše názory sú subjektívne správne. Nemôžete nikomu zakázať, aby robil to, v čo verí...
Vrátim sa k otázke, ktorú som vám položila na začiatku – „Si pravekým lovcom?“ Dúfam, že už máte odpoveď. A dúfam, že vaša odpoveď je rovnaká ako moja. Sme ľudia tretieho tisícročia, nie pravekí lovci.