Pravda vs. názor?! ...alebo Bátoryčka, Turzo a spol.
Štyristo rokov od jej smrti a ona je stále hlavnou témou projektov a diskusií mnohých historikov, spisovateľov, či režisérov. Tak tomuto hovorím umenie! Aj keď je dotyčná zosnulá známa predovšetkým notoricky, jej život je pre nás stále zahalený rúškom tajomstva. Nikto z nás nevie povedať, či táto dáma bola skutočne masovou vrahyňou bez svedomia alebo to bola láskavá žena s veľkým srdcom, ktorá sa len nešťastnou náhodou zamotala do pasce ctižiadostivých magnátov vtedajšieho Uhorska. Už viete o koho ide?
Nedávno uzrel svetlo sveta film režiséra Juraja Jakubiska s názvom Bathory, ktorý už pravdepodobne mnohí z nás mali možnosť vidieť. Film bol spracovaný skutočne umelecky. Prečo však pobúril viacerých historikov?
Tejto otázke som sa snažila prísť na kĺb a mala som šťastie, keď som sa priamo na Čachtickom hrade stretla s pánom Andrejom Štiavnickým, spisovateľom a novinárom, ktorý tu ponúkal svoje knihy o tejto krvilačnej dáme. Dlho som sa s ním rozprávala o tejto kontroverznej panej a, nakoľko ma táto téma zaujíma, kúpila som si od neho celú trilógiu jeho kníh.
Keď som sa spýtala, aký má na Alžbetu Bátoriovú názor on, odpovedal, že on názor nemá a dôležité sú preňho iba historické fakty. Sklamalo ma, že v knihách som našla čistú beletriu, ktorá logicky musí obsahovať aj autorovu fikciu, nielen pravdu o histórii, ktorú, samozrejme, nikto celú nepozná a príbeh bol naozaj spracovaný s názorom zaujatým proti grófke Bátoriovej. Takže údajne neexistujúci názor spisovateľa som nakoniec predsa len objavila.
Viete, naši novinári majú úžasný talent. Píšu knihy o hocičom, aj o tom, z čoho majú len povrchné vedomosti. Keby som bola vedela skôr, že tento pán je len žurnalistom a nie vyštudovaným historikom, istá peňažná suma by asi nepoputovala na jeho účet...
Zarazila ma ešte jedna vec. Doteraz som si totiž myslela, že historický román sa dá len veľmi ťažko skombinovať so sci-fi prvkami. Vďaka spomínaným knihám som sa presvedčila o opaku, pretože pán Štiavnický ich tam nasúkal množstvo. Najvýraznejšie je to vidieť na jeho obľúbenom hrdinovi, grófovi Petrovi Fábrym, ktorý bežne vystrelí z pištole niekoľko výstrelov za sebou. Zaujímavé, že bol šťastným majiteľom automaticky nabíjacej pištole už dvesto rokov pred jej zostrojením...
Pán Štiavnický má evidentne grófa Fábryho v obľube, pretože mu pripísal celý rad superschopností. Miestami som mala pocit, že si vytvoril nejakého nového superhrdinu (Fábrymana?), ktorý je vždy na mieste činu, kde sa už aj stavia na „dobrú“ stranu, vždy vie, čo sa kde deje, objaví aj neobjavené a cestu z Bratislavy do Čachtíc na koni zvládne za treskúcej zimy v priebehu niekoľkých hodín. Fábry je, pochopiteľne, tá najčestnejšia a najúctyhodnejšia osoba tých najlepších mravov, aké si viete predstaviť, a samozrejme, cnostný katolík.
Autor si všetky postavy detinsky naivne rozdelil na bezpodmienečne dobré (Fábryman, kardinál Forgách, dokonalí Habsburgovci) a bezpodmienečne nemravné (Turzo a všetci Bátoriovci bez výnimky). Rodičia, nepreháňajte to s čítaním rozprávok svojim deťom, potom to takto dopadne...
Priehľadná snaha spisovateľa pripísať všetky možné negatívne vlastnosti Jurajovi Turzovi ma takmer dojala. Nech už bola táto osoba čímkoľvek, vykonala toho vo svojom živote veľa dobrého a dôležitého. Napríklda boj za práva Slovákov mu vôbec nebol cudzí, dokonca sa sám hlásil k „nácii slovenskej“. (A my ospevujeme nejakého Jánošíka...) Bol jedným z najbohatších a najvplyvnejších magnátov svojej doby, bol mimoriadne vzdelaný a úspešný dokonca aj v protitureckých bojoch. Hoci bol sám luterán, bol verný katolíckym Habsburgovcom, ktorí vtedy vládli v Uhorsku. Podporoval svoju cirkev, ale katolicizmus pritom nehanil. Zakladal farnosti a školy, gymnázium vo svojom sídle, Bytči, nielen založil, ale aj podporoval z vlastných prostriedkov. Medzi jeho početnými funkciami a úradmi sa vynímali veliteľ preddunajského vojska, palatín, či kráľovský radca. Tohto veľkého človeka videl Štiavnický ako surového a neľudského cholerika a Jakubisko ako manipulátora, ktorý si najímal vrahov (za čo ho Turzovi potomkovia dokonca zažalovali).
A Alžbeta Bátoriová? Dnes už ťažko zistíme, o koho vlastne išlo. Ľudia majú veľkú záľubu v strašidelných historkách. My už dnes vieme, že upírstvo, vraždiaca železná panna, či krvavé kúpele sú praobyčajné výplody niečiej fantázie, konkrétne istého jezuitu z 18. storočia, ktorý toto o Bátoryčke napísal. Bola teda „čachtickou sadistickou hyenou“, ako napísal pán Štiavnický alebo vrcholom uhorského osvietenstva, čo z nej urobil pán Jakubisko? Máme príliš málo známych skutočností. Nemôžeme súdiť, ani nemôžeme chváliť. Čo nám ostáva? Kde chýbajú fakty, ľudia si vytvoria povesť...