Zrod fantázie
Možno ste už rozmýšľali nad tým, odkiaľ asi je fantázia. Nuž, možno Vás prekvapím, ale jediní nie ste. Vlastne, asi to pre Vás nebolo žiadne prekvapenie. Nad vecami, ktorým nikto nerozumie, uvažuje bežne celé ľudstvo.
Fantázia je totiž prúd maličkých častíc, bez ktorých by bol svet neznesiteľne nudný. Tieto častice sú tvarovateľné do tých najbizarnejších tvarov a najzvláštnejších odtieňov tých najnepredstaviteľnejších farieb. Bez fantázie by sme sa prechádzali medzi priesvitnými obrysmi akýchsi predmetov netušiac, že sú to ľudia.
A verte či neverte, fantázia tu bola oveľa skôr ako čokoľvek iné. Keby Stvoriteľ nemal fantáziu, asi by to na svete za veľa nestálo.
Už priveľa ľudí chcelo zistiť, ako vlastne stvoril svet. Naposledy sa o to vo vedeckých pokusoch pokúšal filozof a čarodejník Violver ( plus pol strany titulov pred menom a zo desať aj za menom…). Dospel k názoru, že ,,… asi veľmi zložito.” Vlastne mal pravdu, ale od filozofov sa toho zvyčajne očakáva viac. Keby to bol povedal aspoň trochu sofistikovane a pridal pár termínov, ktorých význam nikto nepozná, bol by všetkých umlčal.
Nuž ale, podľa všeobecne platných učebníc histórie Čarovného sveta, ktoré schválila Rada Múdrych, (bolo by dobré dať posledné slovo do úvodzoviek, lebo múdrych je značná menšina, no toľkú satiru by ich krehké egá neuniesli…) to bolo so stvorením takto…
Stvoriteľ bol v prázdnom priestore. Predpokladá sa, že si ho sám stvoril, aby mal kde tráviť voľné chvíle (ktoré si zrejme tiež stvoril, aby ich mohol tráviť.) Nevedno však, kde bol predtým a čo predtým robil. To bola medzera v tejto múdrej teórii, ktorú spomínaná Múdra rada z celého srdca neznášala.
Potom sa stalo čosi skvelé a nevídané (lebo to, pravda okrem Stvoriteľa, nemal kto vidieť): vzniklo NIČ. Mimochodom, nemáte dôvod byť sklamaní. Toto bolo unikátne, úžasné a nenapodobiteľné NIČ. Ťažko sa to vysvetľuje a ešte ťažšie chápe. Nuž, NIČ by malo byť absenciou NIEČOHO. Ale NIČ je predsa len NIEČO. Predtým nebolo absolútne nič a to bolo nič, ktoré nebolo vôbec ničím. Predstavte si, že teraz prišlo nové a jedinečné NIČ, aby naplnilo prázdny priestor. Čiže priestor, v ktorom nebolo nič. A Stvoriteľ s ním mal isté zámery.
( Teraz máte možnosť odložiť knihu a už ju viac neotvoriť, lebo je plná nezmyslov, alebo
čítať ďalej a pochopiť, aký zmysel dávajú tieto nezmysly.)
Treba uznať, že NIČ bolo skutočne veľmi zaujímavé, no príliš veľa NIČOHO a príliš málo práce nepôsobí priaznivo na nikoho, ani na Stvoriteľa. A ten, aby vyriešil tú trápnu sitáciu, si vytvoril… (chvíľka napätia) loptu. Bola to vlastne prvá lopta, akú kedy videl svet (ktorý ju vtedy ešte ani nevidel.) A keďže Stvoriteľ si chcel dopriať trochu luxusu, vytvoril si loptu, ktorá svieti. Čírou náhodou lopta túto vlastnosť využila a stala sa prvým Slnečným kotúčom. Ten svietil a svietil a bolo to asi na dve veci, keď nemal na čo svietiť.
Vtedy Stvoriteľ urobil jednu múdru vec, ktorá ani zďaleka nebola posledná. Zhromaždil veľa fantastických častíc, pridal trochu Času, niekoľko lyžíc Rýchlosti, pol hrnčeka Ticha, a aby Tichu nebolo smutno, pridal aj Hluk a nasledovali mnohé iné tajomné prísady.
Potom to všetko vybuchlo. A od tohto ,,Tresku” to už všetci poznajú. Dokonca mnohí alchymisti tento recept skúšali, no aj tí najúspešnejší skončili pri Tresku. A to doslova…
Samozrejme, nikto presne nevie, ako Tresk vyzeral, hoci niektorí sa tak radi tvária. Isté však je, že ostatné sa už udialo veľmi rýchlo. Vraví sa, že vznikla tlaková vlna, ktorá spôsobila periodické rotácie vtedajšieho priestoru a takýmto spôsobom vznikali hviezdy, meteory, planéty, mesiace a iné zvláštne telesá, ktoré putujú vesmírom bez toho, aby o nich niekto vedel. Zoskupením niekoľkých spomínaných telies vznikali sústavy i galaxie. Niektoré z nich mali tú česť byť obývané, iné boli rady, že nie sú. Skrátka rôznorodosť a pestrosť vystihujú charakter vesmíru.
Na jednej z obrovského množstva planét, ktorá sa zvykne nazývať Čarosvet, sa práve koná večierok, na ktorom sa bavia samé veľavážené, zaslúžilé a premúdre osobnosti.
§ § §
,,Kde?”
,,Vedľa toho nevkusného zamatového závesa.”
,,Naľavo či napravo od neho?”
,,Hlupák! Podaj mi tú mucholapku, ja ju dorazím!”
Mladík urobil, čo mu starec kázal a s hrôzou nad jeho odhodlaním ustúpil dozadu. To, čo nasledovalo by vyrazilo dych mnohým ignorantom, ktorí kedy pochybovali o Violverovej skvelej kondícii a v poslednom čase takých bolo viac a viac.
Jeden z nich, ten najradikálnejší, bol Ametyst Skard, ktorý sa prišiel k Violverovmu kreslu presvedčiť o svojom omyle. Na dôkaz mu mŕtva mucha spadla k nohám. Ametyst, známy svojou chladnou ignoranciou, ju znechutene odkopol. Doteraz všetko vychádzalo podľa jeho plánu a on nemienil nechať tohto senilného starca, aby mu to prekazil.
,,Odporné potvory, myslel som, že som ich zabil všetky,” frflal Violver oprašujúc si ruky, ,, a kedy sa už táto slávnosť začne? Čakám už dosť dlho a už sa takmer nudím.”
Skardovi zapraskali hánky (Alebo mu zaškrípali zuby? ... jedno z toho.), keď počul, že starec použil trikrát slovo ,,už”. Neuveriteľne mu to liezlo na nervy. Vlastne, mal na to právo. Tvrdol na poste Violverovho podriadeného už dobre dlho, ale on nie a nie… ehm, abdikovať. Mágia Čarovného sveta potrebuje predsa novú krv a zrejme aj zdravý rozum. Skard bol presvedčený, že tou krvou a rozumom je on. Hneď, ako sa dostane k moci, urobí pár zásadných zmien. Už sa na to tešil a táto predstava ho upokojovala. Žiaľ, Violver patril do kategórie nezmarov, ktorých sily neopúšťali bezdôvodne.
Ametystove chmúrne úvahy prerušil až zvuk fanfár, ktorými sa otvárala oficiálna časť banketu.
Na pódium vystúpil starosta Trintonghu a potom, čo predniesol svoj príhovor, požiadal Skarda, aby vystúpil na pódium. Na túto chvíľu Skard čakal veky. Kútikom oka zazrel Violvera, ako sedí v kresle a hompáľa nohami. Čím skôr to bude mať za sebou, tým lepšie.
,,Drahí prítomní, i keď sme pripravení prijať nového Rektora Filozofov Čarovného sveta, táto chvíľa je pre nás všetkých strastiplnou a smutnou, veď náš dlhoročný Rektor, veľavážený filozof a uznávaný mág všetkých mágov Čarovného sveta, znalec umenia druidov a poznania lesných národov, Luxoriel Violver,” nasledoval dlhočizný potlesk a pískanie, volanie na slávu a vykrikovanie jeho mena, ,, nás dnes, žiaľ opustí.” Po sále sa rozľahlo prekvapené a zdesené šepkanie.
Violver vedel, že sa ho niektorí ctižiadostivejší jedinci spomedzi čarodejníkov pokúsia zosadiť, dokonca aj Skarda už mal dávno prečítaného. Ach, tí mladí čarodejníci, odstraňujú kolegov len preto, že už nemajú osemdesiat… Violver nemal vo zvyku bezhlavo sa pridŕžať moci, skôr sa ju snažil udržať v správnych rukách, ktorými boli, samozrejme, tie jeho.
Vstal a zamieril si to na pódium, pričom neprestajne sledoval Skarda. Bol to presne ten pohľad, ktorý nenávidel. Naoko milý a láskavý, no Skard vedel presne, čo to znamená. Znamená to, že niekto vie viac ako on… Violver zastal vedľa Skarda. Bol asi o polovicu nižší. Keď sa obrátil k obecenstvu, rozhostilo sa ticho.
,,Ľud Čarovného sveta, vieš, že tvojou hnacou silou je mágia. Bez nej niet na tejto planéte života. Preto je nevyhnutné, aby bola v bezpečí. Mágia je dvojsečná zbraň. Ak s ňou začnete zápasiť, vráti sa vám to.“ Ako hovoril, ustupoval čoraz viac do stredu pódia. Aj jeho hlas znel akosi ináč- stále bol mocný, ale akoby prichádzal z veľkej diaľky.
Keď Violver dohovoril, stál v strede pódia úplne sám. Všetci sa inštinktívne zhrčili na krajoch pódia, niektorí s väčším pudom sebazáchovy podeň zaliezli. Odrazu rozpažil ruky, zdvihol ich hore a energicky nimi tleskol. To, čo nasledovalo sa nedá dostatočne farbisto vyjadriť slovami. Kružnica, ktorú opísal rukami sa zhmotnila a naplnila sýtym purpurovým dymom, ktorý o chvíľu celého Violvera úplne zahalil. Dym sa na okrajoch zvláštne vlnil a vydúval, až sa zdalo, že sa v ňom schováva minimálne dvesto ďaľších ľudí. Na to oblak, ktorý medzičasom nadobudol rozmery služne urasteného trolla, začal kryštalizovať, trochu zbledol a vzápätí vybuchol studeným prievanom. Usporiadatelia banketu asi nečakali také veľkolepé ukončenie, a tak sa ani neunúvali s bezpečnostnými zariadeniami. Skard, ktorý bol kvôli svojej neopodstatnenej odvahe najbližšie, to schytal asi najviac. Mohutná tlaková vlna ho zdvihla do vzduchu a napriek odporu jeho svalov ho odhodila o pár metrov ďalej.
Po chvíli sa vyhrabal spomedzi kopy dreva, ktoré kedysi tvorilo pódium. Oprášil si svoj fialový oblek a poobzeral sa okolo seba. Zo slávnosti ostal len veľký chaos. Ľudia si navzájom pomáhali vyhrabať sa z trosiek a pokašliavali, keď sa pokúšali dýchať ten dusný horúci vzduch plný purpurového dymu a prachu. To ohlušujúce ticho, ktoré sa vovalilo do priestoru Skarda prekvapilo. Dalo si na tom záležať, a urobilo to veľmi nemilo, presne tak, ako to Skard nemal rád. Zase raz niečo nevyšlo podľa jeho plánov. Nebola toto tá situácia, kedy by mali ľudia panikáriť, vrážať do seba a strašne pri tom kričať? Ale oni boli napriek tomu ticho, akoby boli zmierení s tým, čo sa tu odohralo. (Určite mu to robili napriek.) A čo bolo najhoršie, nevidel Violvera.
Keď o chvíľu prišla miestna Smrť na svojom tichom bielom voze ťahanom šiestimi lastovičkami, Violver už bol ďaleko.
Ticho v Radnej sieni čarodejníkov sa podobalo cintorínu. Vysoké steny ozdobené šarlátovými závesmi so zlatými prasiatkami pôsobili príliš optimisticky v porovnaní so zadumanými tvárami čarodejníkov, ktorí teraz sedeli pri veľkom stole v strede miestnosti. Mali pred sebou problém, aký sa už dávno nikde nevyskytol. (Samozrejme nemám na mysli kolónie červotočov v starom stole. Bol to skôr prenesený význam.) Čakali už len na Skarda.
Skard bol spomedzi nich najpokrokovejší, najvynaliezavejší a treba s trpkosťou v hlase poznamenať, že aj najzákernejší čarodejník. Zákerní boli všetci, to treba uznať, veď to bol hlavný predpoklad pre úspešnú čarodejnícku kariéru. No v Skardovom prípade išlo o zákernosť celkom rafinovanú. Nejaké pchanie dážďoviek do jedla ostatným čarodejníkom mu nič nevravelo.
A všetko počul. Vedel o všetkom, čo kto kedy povedal. Čarodejníci si už zvykli. Nikdy nevyslovovali nič zlého ohľadne Skarda. Nikdy ani nič takého nenaznačili. Ale aj medzi nimi sa našli niekoľkí odvážlivci, ktorí si to dokonca mysleli! Spravidla sa to s nimi nikdy neskončilo veľmi dobre...
,,Dobré ráno, kolegovia čarodejníci,“ ozval sa veselý hlas a buchnutie veľkými korodujúcimi dverami v tvare kosoštvorca. Vzbudilo to všeobecný rozruch. Nikto z prítomných ešte Skarda nevidel v takej dobrej nálade.
Prvý sa postavil Salacius Čárifuk. Vzhľadom na presnosť opisu, prvé sa postavilo jeho brucho, až potom jeho zvyšné partie v červenom čipkovanom kabáte.
,,Milý Ametyst, skutočne neviem, v čom spočíva tvoja veľká radosť. My ostatní si nevieme dať rady so zmiznutím nášho Rektora. Nazdávame sa, že snáď ty máš pre nás riešenie...“
,,Rád by som ťa poopravil, Salacius. Violver už nie je naším Rektorom.“
,,Ale, priateľu!“ zhrozil sa Čárifuk, ,,Vieš, že čarodejník je povinný po zvolení ostať Rektorom až do smrti, alebo do vlastnej dobrovoľnej abdikácie. Nie som si istý, či sa zmiznutie počíta za jedno alebo druhé!“ dodal podráždene.
Ametyst Skard bol výborným rečníkom. Nevedno, či aj tu uplatňoval svoje umenie hypnózy, no každopádne sa mu v presviedčaní veľmi darilo.
,,Mágovia Čarovného sveta! Nami všetkými otriasla správa, že Violver je preč. Čarodejníci prišli o svojho Rektora. Fungovať bez vodcu sa predsa nedá. Viete, že bez Mágie by celý Čarovný svet prestal fungovať. Pýtam sa vás preto, či chcete odteraz spravovať Mágiu bez vodcu, ktorý nám chýba. Alebo spravovať Mágiu na čele s neviditeľným vodcom? Len si predstavte, čo by sa stalo potom!“
Čarodejníci stíchli a pozerali sa všade len nie jeden na druhého. Bol to jeden z okamihov, ktoré sa ťahajú ako horúci lekvár a vyvolávajú v každom pocit, že pohľad druhých ľudí by v ňom vyvŕtal dieru s priemerom tridsať centimetrov. Skardov prehovor zabral – čarodejníci nad ním premýšľali a to mu zatiaľ stačilo.
,,Echm-ehmm,” odkašľal si ďaľší čarodejník, ktorý sa chcel dostať k slovu. Bol to Elektro Meganeura, chudučká postava s okrúhlymi zelenými okuliarmi, expert na biológiu. Pre Skarda nepredstavoval veľké nebezpečenstvo, preto ho pokojne vypočul.
,,Ehm, niežeby som išiel nejako protirečiť, len sa chcem uistiť o niečom... ehm,“ začal nervózne Elektro. Žmolil pri tom v rukách okraj zeleného rukáva a kolísal sa zo strany na stranu, ,,To vieš, Ametyst, že Rektor patrí k zboru čarodejníkov ako krídla k vážke... Ale zosadiť Luxoriela Violvera preto, že tu nie je... ehm...to je urážka voči nemu... je to ... tradícia... on musí ostať... vlastne mal by ostať Rektorom ... niežeby som namietal... ehm,“ Elektro sa začal uhýbať Ametystovmu pohľadu. Nastalo ticho a Elektro váhal, či sa posadiť alebo ostať stáť. Ametyst nahodil prívetivý pohľad, taký prívetivý, asi ako keď sa mačka pozerá na utekajúcu misku mlieka, ktorú má práve na dosah.
,,Tradícia? Svet bez tradícií je stále ešte svetom,“ zasmial sa neúprimne Skard, ,,Sme teraz vo veľmi komplikovanej situácii. Nič teraz nepotrebujeme viac ako Rektora! Keď tu Violver nie je, nemôže byť Rektorom! Opustil nás a my si poradíme aj bez neho!“ tieto rozhodné slová vyvolali ďaľšiu vlnu premýšľania. Ale tentoraz už čarodejníci nepremýšľali nad Skardovými slovami, ale nad tým, kto oznámi ich konečné rozhodnutie. Dohodli sa pohľadmi a nakoniec vstal Salacius: ,,Je to jasné. Potrebujeme nového Rektora!“
Farmár Qwerpo hrabal trávu za domom. Bol slnečný deň ako stvorený na hrabanie trávy. To ale nebol dôvod, prečo Qwerpo hrabal. Farmár Qwerpo pracoval vždy, keď bol rozčúlený. Keď bol rozčúlený, pracoval, a keď pracoval, tak preto, že to bolo potrebné. V podstate pracoval skoro stále. Bolo to jediné, čo vedel a okrem toho, na farme bolo vždy čo robiť. Bol to pracovitý a čestný človek. Žiaľ, to je všetko, čo sa o ňom dá povedať.
Qwerpo občas zazrel na kopec, na ktorom sa preháňal chlapec. Samá ruka, samá noha, takmer by sa zdalo, že nemal telo a jeho oblečenie len vialo vo vetre. Chlapec sa preháňal po lúke a vyzeral, že z toho má neuveriteľnú radosť. Bol to Qwerpov syn a súčasne dôvod jeho nervozity. Niežeby nemal chlapca rád, veď to bol jeho jediný syn, iba ho trápilo, že je taký... zvláštny. Qwerpo sa pristihol ako hrabe s čoraz väčšou intenzitou. Takmer vytrhával kusy hliny. V Qwerpovom trávniku už neostala jediná živá dážďovka.
Ale prečo bol jeho Tim taký odlišný od otca? Prečo rozmýšľal nad hlúposťami radšej, než by mal okopávať reďkovky? Veď okopávanie bola taká zaujímavá vec! Aspoň Qwerpovi sa nikdy nezdala nudná. Prečo Tima vyhnali z farmárskej školy, kde predtým tak usilovne študoval on, jeho otec, otec jeho otca aj otec otca jeho otca? Prečo Tim nevedel rozoznať slivku a ringlótu? Niečo také vedel Qwerpo skôr, než sa naučil chodiť! Možno sa pre Tima práca na farme skutočne nehodí. Qwerpo opäť pozrel na bežiaceho chlapca. Práve sa zastavil a pozoroval lastovičky, ktoré lietali nad zemou. Každý farmár vedel, že to signalizuje blížiaci sa dážď. Nikto sa nestaral, prečo je to tak. Iba Tim nad tým potreboval rozmýšľať a ustavične sa na to vypytovať. A tie jeho hlúpe nápady!
Predstavte si napríklad tanier cestovín s hnusnou omáčkou navrchu. Qwerpo by omáčku obetavo zlízal, čím by sa dopracoval k zaslúženým cestovinám a vychutnal by si ich. Naopak, Tim by omáčku vyhodil, cestoviny by zjedol, a ak by mu nestačili, nevadí, našiel by si niečo iné. Qwerpo prijímal veci tak, ako sú a nesnažil sa ich zmeniť. Preto bola práca farmára preňho tá pravá. Keby však musel farmárčiť Tim, tak by pestoval aspoň exotické ovocie, alebo by šľachtil nové druhy kvetín.
Nuž, radšej prepíšem farmu na synovca, než by mal Tim byť nešťastný. A zajtra ho vezmem na trh predávať zeleninu. Snáď mu to pôjde lepšie, než okopávanie. Vlastne, určite mu to pôjde lepšie. Čokoľvek mu pôjde lepšie.... premýšľal Qwerpo.
Keď svitlo ďaľšie ráno, Tim sa už viezol na starom otcovom voze. Nebol tam sám. Bol tam spolu s otcom a zeleninou, čo boli tí najmlčanlivejší spolucestujúci v multiverze. Cieľ ich cesty boli Opustenice, najbližšie mesto, v ktorom sa konali trhy. Opustenice: tu sa dá vždy dobre zarobiť, ale iba ak predávate mrkvu, deratizačné prostriedky alebo ste veľmi dobrý zlodej. Tim nebol cestou veľmi nadšený, tak sa pokúšal zabaviť sa spôsobom sebe vlastným.
,,Otec, pozri sa na tohto motýľa! Rozmýšľal si niekedy nad tým, prečo má čierne krídla?“
,,Iste, synku. Je to nočný motýľ. Všetky nočné motýle majú čierne krídla.“
,, Áno, ja viem, ale rozmýšľal si už, prečo je to tak?“
,,Chce byť nenápadný v tme. Mne sa to zdá byť jasné...“
,,Ale prečo chce byť nenápadný? Otec, prečo je to tak?“
,,Neviem, prečo chce byť nenápadný. Možno sa nás bojí.“
,,Otec, my v noci spíme, nemá sa koho báť.“
,,Tak potom sa hanbí,“ uvažoval otec a táto myšlienka sa mu zdala dosť presvedčivá, ,,Áno, hanbí sa, že má čierne krídla!“
,,Otec, to predsa nedáva zmysel. Podľa teba má čierne krídla, aby sa mohol skryť, pretože sa hanbí, že má čierne krídla? To je hlúposť,“ neveril mu chlapec, ,,ja nad tým ešte porozmýšľam.“
,, Ako myslíš, Tim. Ale nie veľa, nech ťa nerozbolí hlava!“
,,Nerozbolí, otec. Z rozmýšľania predsa hlava nebolí!“
,,Mňa vždy bolí hlava, keď rozmýšľam... Tak ja si za ten čas trochu zdriemnem, ak ti to nevadí.“
,,V poriadku, otec, len spi...“ odvetil Tim, ktorý už v tom čase pozoroval mnoho iných zaujímavých vecí, ako sú stromy, rieka, oblaky a tráva...
Tim už raz bol v Opusteniciach. Mal vtedy štyri roky a otec ho tam zobral na výlet. Veľa si toho nepamätal, iba to, že mu otec kúpil cukrovú vatu, ktorou sa celý polepil. Ale mal celkom radosť, že to tam opäť uvidí. Dúfal, že bude mať čas prezrieť si mesto, keď skončia trhy. V takom veľkom meste nájde určite veľa zaujímavých vecí. Podľa toho, čo mu otec hovoril, Opustenice museli byť jedno z najväčích miest v Čarovnom svete. Otec mu povedal, že je to najväčšie mesto, aké kedy videl. Žiaľ, Tim si neuvedomil, že jeho otec videl za celý život asi tri mestá...
Popoludní dorazili do Opusteníc. Tim videl tabuľu s mimoriadne vtipným nápisom: ,,Vitajte v Opusteniciach a nieže nás opustíte priskoro!“ Nasledovala Hlavná ulica. Bola to tá najhlavnejšia hlavná ulica, akú kedy Tim videl. Presnejšie povedané, bola to prvá hlavná ulica, ktorú uvidel. Bol fascinovaný tým množstvom ľudí a stánkov, v ktorých sa predávalo toľko veľa vecí. Všimol si dokonca muža, ktorý mal štyri tancujúce zajačiky. Tim ho najprv pozoroval s veľkým záujmom, no potom si všimol, že zajačiky majú k labkám pripevnené špagátiky a niekto ich z vrchu nenápadne riadi. O niekoľko metrov ďalej sedel zaklínač hadov v turbane a pred sebou mal položený košík. Keď začal hrať na píšťalke, z košíka sa vystrčil had. Timovi vŕtalo v hlave, prečo tak nápadne pripomína zelenú ponožku.
Keď sa začalo stmievať, Qwerpo našiel výborné miesto pre stánok. Kým išiel vybaviť povolenie na miestnu radnicu, Tim vykladal zeleninu na večerný trh. Vyliezol na voz a vybaloval slivky (vlastne to mohli byť aj ringlóty).
,,Chlapče! Pst, otoč sa!“
Tim ostal stáť a začínal mať hlúpy pocit. Nemal byť vo voze sám? Radšej sa vrátil k práci. Nevedel, či sa mu to len zdalo alebo sa mu niekto naozaj prihováral. Možno by naozaj nemal toľko rozmýšľať. Začína mať halucinácie. Na druhej strane ale... nikdy neviete, čo sa vám môže stať, ak neposlúchnete tajomný hlas, ktorý sa vám prihovára. Áno, toto bol presne ten typ hlasu. Keď sa Tim vráti po ďalšie slivky (alebo ringlóty), nenápadne sa poobzerá po miestnosti. Tim sa zohol po ďalší košík a v tej chvíli sa otočil. Vo voze už nebolo nič, iba jeden kôš s tekvicami. A v tej chvíli ho počul opäť.
,,Chlapče! Tu som, práve sa na mňa pozeráš.“
Aby nám boli veci jasné, V Čarovnom svete, i keď je čarovný, zelenina ani ovocie väčšinou nehovorí. Existujú prípady ľudí, ku ktorým jablká či petržleny prehovorili, čo je špecifické pre istú spoločenskú skupinu, no stále sa im to iba ZDÁ a to má od skutočnosti veľmi ďaleko. Nedá mi nespomenúť jeden prípad tzv. „zeleninového monológu“. Stalo sa to niekde na severovýchode kontinentu Fľaša istému podomovému obchodníkovi, ktorý sa živil predávaním harabúrd a klamstvom, ale inak ničím a bol permanentne hladný. Jedného rána opäť dobiedzal na okoloidúcich (aby sa nespreneveril svojim zvyklostiam) a tvrdil, že si musia kúpiť blatníky na lietajúcu metlu alebo aspoň repelent proti nosorožcom, pretože je to presne to, čo potrebujú. Údajne sa vyjadril, že ak si tieto veci nekúpia, on umrie od hladu. Jeden z okoloidúcich mu zo súcitu daroval rajčinu. Keďže bol predavač tak veľmi hladný, chcel do nej zahryznúť, no vtom ona prehovorila!
Neskôr vzniklo niekoľko variant tohto príbehu a každá sa neodškriepiteľne líšila od ostatných, takže dnes už nevedno, čo povedala, no určite vieme, že obchodník mal dobré srdce a citlivý žalúdok, takže hovoriacu rajčinu napriek svojmu hladu nezjedol. Ak máte svedomie na mieste, ani vy by ste nezjedli niečo, čo sa vám pred zahryznutím prihovorí. Aj keď je to možno len halucinácia z hladu. Obchodníka zážitok natoľko poznačil, že o ňom napísal knihu. O rok nato umrel od hladu...
„Chlapče zlatý, ty si snáď slepý!“ opäť sa ozvala tekvica v koši. Tim stál bez pohnutia, a hoci upieral zrak na miesto, kde tekvica ležala, ktovie kde blúdili jeho myšlienky.
„Budeš tu na mňa bezcieľne civieť celý deň alebo sa mám rovno pobrať k niekomu schopnejšiemu?!“ vykríkla tekvica. Na to sa už Tim vznášal niekde medzi svetom živých a neživých a ochabnuto sa zviezol na podlahu voza.
Qwerpo sa vracal priestranným námestím Opusteníc, ktoré bolo priestranné iba tak na opustenické pomery a pre tamojších obyvateľov. Jeho stánok už ticho stál a prikrýval hory krásnej zeleniny poctivo a vytrvalo vypestovanej Qwerpovými mozoľnatými rukami. Pred stánkom bola stolička a na nej sedel zadumaný Tim. Zelenina a syn. Syn a zelenina. Obe sú výsledkami Qwerpovej práce. Na okamih zauvažoval, na čo z nich je viac hrdý... No ako dobrý človek a hrdý farmár takéto myšlienky hneď zavrhol.
Voľby na Rektora Spoločenstva čarodejníkov alebo tzv. Čarospolku prebiehali podľa starej tradície v Sieni okien. Keď sa Ametyst dostane k moci, čo by podľa jeho plánov malo byť už dnes večer, resp. o trinásť hodín a čtyri minúty, túto tradíciu zruší. Nemala predsa zmysel. Žiadna tradícia nemala zmysel.
Dnes sa v Paláci Čarospolku zišlo viac čarodejníkov zo všetkých kútov Čarosveta, ako za posledných desať rokov prešlo prahom Kvádriklandu.
(V poslednom čase sa v Čarovnom svete začal brať oveľa väčší ohľad na potreby detí a senilných občanov. Celé to začal mimoriadne iniciatívny Ole Drevotrieskansen, ktorý sa jedného dňa zamyslel nad svojím životom a povedal si: „Ten hračkársky kšeft, to je biznis budúcnosti! Keby som začal vyrábať lacné drevené hračky, o chvíľu som v balíku.“ A jeho dokonale rozvinuté kreatívne myslenie mu našepkalo, aby začal vyrábať drevené kvádriky rôznych tvarov. Čím jednoduchšia hračka, tým všestrannejšie využitie, hovoril si Ole a svojmu vynálezu dal poetický a najmä výstižný názov... Kvádrik. Netrvalo dlho a Kvádriky sa stali skutočne populárnymi. Stavali sa dokonca celé zábavné parky postavené z nespočetného množstva Kvádrikov- Kvádriklandy. A kto sa nebojí, že si zarazí do nohy zatúlaný hranatý kvádrik, je tam - za primerané vstupné - srdečne vítaný.)
Ametyst sa samoľúbo prechádzal davom čarodejníkov a sem-tam s niektorým prehodil slovo. Bol tu čarodejník z Kozích hôr- Strakatork Havranson, predseda Zväzu etnomágie a zaklínačstva (ďalej len ZEZ), alebo veľmi exotický čarodejník z Prstenca planéty Čarovný svet, ktorého meno sa dalo bezchybne vysloviť len v prstencovom dialekte a pevninský čarodejníci mu hovorili jednoducho Zokko. Ametyst šiel pozdraviť svojho známeho - čarodejníka Kometixa Meteorlona, experta na astromágiu, v tmavomodrom plášti posiatom ligotavými hviezdičkami. Obďaleč stála čarodejnica Gerbera Floranová, kapitánka Herbomagického spoločenstva čarodejníkov (HSČ), vo svojom povestnom klobúku ozdobenom nesčíselným množstvom konvaliniek a plášti obrastenom tmavozeleným machom.
Čarodejníci vchádzali po jednom do Siene okien a odovzdávali svoje hlasy do pripravenej Truhlice Spravodlivosti. Samozrejme, hlavným voľbám predchádzali niekoľké regionálne voľby, pokiaľ išlo také magicky založené národy, ako Divožienky, ktoré sú tak zžité s mágiou lesov, že sa všeobecne považujú za najmagickejší národ v tejto galaxii.
Ametyst mal výnimočne dobrú náladu, opäť mal pocit, že mu všetko vychádza a že už o chvíľu bude mať všetko, po čom túžil. A to neznamenalo len stať sa Rektorom, také nízke ciele ho nikdy nelákali. Ametyst dobre vedel, že post Rektora mu poskytne nové možnosti. Bude mať v rukách moc nad tou hŕstkou čarodejníkov, ktorým sa pri slove mágia vybavil špicatý klobúk, fajka s farebným dymoma vôbec nič iné. On nechce byť len ďalším nečinným rektorom. On chce byť takým Rektorom, ktorý by bol historikmi popisovaný ako Rektor nie s jedným ale s dvomi veľkými R! Najprv má v pláne zreformovať celé čarodejníctvo a urobiť zásadné zmeny aj v celkovom ponímaní mágie. Čarodejníci majú totiž v rukách veľkú zbraň, ktorú vôbec nevyužívajú. Pomocou nej by mohli odhaliť všetky tajomstvá a záhady, ktoré vesmír skrýva. Možno dokonca Čarosvet nie je jediná obývaná planéta, možno v iných galaxiách sú aj iné planéty, na ktorých žijú ľudia, ktorí možno vôbec nepoznajú mágiu a potom by mohol ovládnuť aj ich... A kľúčom k týmto veľkým plánom je výhra v dnešných voľbách. A keď bude treba, mierne si pomôže svojimi danosťami.