The_Death Žena, 31 let / Hlohovec

Keď by  bolo treba niečím charakterizovať triedu 1.B na Gymnáziu Ivana Kupca v Hlohovci, bolo by to slovo súdržnosť. Ako trieda sme solidárni, ako skupina priateľov nerozluční. Vieme sa premôcť, potlačiť našu túžbu zabávať sa a riešiť skutočné problémy, ak sa nejaké vyskytnú. Áno, sme veľmi veselí ako, pravda, všetci mladí ľudia. Nestačí nám vidieť sa päť dní v týždni doobeda, ale radi sa stretneme aj inokedy. Každý študent, čiže každý článok nášho kolektívu je iný, má svoje záujmy a ciele. Táto rozličnosť nás však absolútne spája..

 Avšak, k tomuto zisteniu, alebo uvedomeniu si, bolo treba trochu času a samozrejme nejakého pokusného králika. Pokusný králik, ktorého aj tak nikto nevolal pravým menom, ale iba „Jožo“, k nám zavítal mesiac-dva po začiatku školského roka. Je to zvláštne, ale jeho najvýraznejšou stránkou bola jeho nevýraznosť. Bol tichý a sotva by ste ho prinútili povedať čo i len slovko. Celá jeho existencia, vrátane fyzickej stránky napovedala tomu, že je to zakríknutý mlčanlivý tvor, o ktorom nikto nepotreboval vedieť viac, ako už zistil na prvý pohľad.

Dni plynuli a náš spolužiak nevyslovil prakticky nič, čo by nejako zvlášť pomohlo konverzácii. Vždy, keď ráno vošiel do triedy, povedal „nazdar“ a tým preňho komunikácia s nami skončila. Keď ste sa ho len tak s neškodnými úmyslami opýtali, ako sa má, iba sa usmial a nepovedal pre istotu nič. Po dlhšom pozorovaní tejto zvláštnej postavičky sme si uvedomili, že bude zrejme fanúšikom neverbálnej komunikácie.

Teraz niečo k jeho fyzickému vzhľadu... Náš tichý spolužiak bol v porovnaní s ostatnými chlapcami nízky, celá jeho postava sa dokonale zhodovala s jeho vnútrajškom. Tento chalan dokonale nevynikal.

Dokonca aj spôsob jeho chôdze bol rovnaký ako celá jeho charakteristika. Keď sa pozorne zadívate, chôdza každého človeka sa skladala zo sledu viacerých pohybov. Jožova chôdza zažínala nepatrným záchvevom pravého predlaktia, po ktorom nasledovalo vystrelenie celej ruky vpred. Týmto prudkým pohybom nabralo celé telo energiu, ktorá ho potlačila o krok dopredu. Tento proces sa opakoval striedavo z pravej a ľavej strany a Jožo bol takto schopný prekonať aj dlhé trate.

Napríklad cestu do školy. Vždy síce prišiel neskoro (to máme tuším spoločné), aj keď býval iba niekoľko ulíc od školy. Vždy si za to zaslúžil pochvalu od profesorov. A tých bolo, koniec-koncov, dosť veľa. Jožko nám totiž prepadal z viacerých predmetov. Snažili sme sa mu trochu pomôcť a urobiť aspoň to málo, čo bolo v našich silách.

Nepovedala som, že to nebol náš kamarát a že sme ho nemali radi. Svojím spôsobom apatickým ku všetkému bol celkom v pohode. Nuž ale, ani sme sa nenazdali a koniec roka bol tu ako na koni. Jožko to nezvládol. Odišiel tak rýchlo, ako aj prišiel. A až vtedy sme si uvedomili, že bol vlastne neodškriepiteľnou súčasťou nášho kolektívu a keď odíde, bude nám za ním smutno...

A čo z toho vyplýva? Ťažko povedať. Snáď len toľko, že netreba podceniť človeka, ktorý o sebe nedáva veľa najavo. Aj v ňom sa môže skrývať niekto celkom pozoruhodný a nakoniec si ho môžete aj tak trochu obľúbiť.   

Rozmýšľali ste už niekedy nad tým, čo je najkrajší zvuk na svete? Ja áno, prednedávnom. Neviem, asi som mala príliš veľa času, aby som ho využila nejako zmysluplnejšie... Napríklad záchrana planéty by nebola od veci.

Po mojich dlhých (sedemminútových) filozofických úvahách som dospela k zaujímavému názoru. Z dôvodu momentu prekvapenia by som jeho odhalenie nechala radšej na koniec článku.

Viete vôbec, čo si iní mylia o tejto téme? Rôzni ľudia rôzne veci... Napríklad opití uslintaní polointeligentní chlapi pokladajú za najkrajší zvuk na svete to puknutie pri otváraní fľaše od piva. My, čo sa stránime nadmerného množstva alkoholu, toto nevieme pochopiť. Mimochodom, úplné prepadnutie alkoholu nielenže ničí zdravie a dokonca život, ale aj ľudskú osobnosť.

Raz som čítala vyjadrenie jedného nemeckého spisovateľa, ktorý tvrdil, že najkrajším jazykom na svete je nemčina. neviem si pomôcť, ale tomuto jazyku som ešte neprišla na chuť. A nie som jediná. Názor tohto spisovateľa je v poriadku, veď to vlastenectvo a lokálpatriotizmus mu slúžia ku cti, ale mne nemčina znie tak plechovo, akoby som zobrala skrutkovač (to je to, čo vytiahnete z chrbta, keď vás bolí) a začala ním mlátiť po radiátore.

Existuje toľko krásnych zvukov, že nie je v možnostiach ľudských určiť z nich najkrajší. Práve preto existuje toľko bizarných názorov. Ľudia si určujú najkrajší zvuk podľa iných hodnôt, ktoré s touto témou nemajú nič spoločné.

Je som sa rozhodla, že nakjrajší zvuk sveta určím podľa toho, ktorý zvuk chceme najviac počuť. Aby ste ma lepšie pochopili, predstavte si situáciu, že vstávate od dokončenej práce. Ste uťahaní a preto zdvihnete ruky, aby ste sa natiahli. Vtom vám praskne chrbtica a vy sa ocitnete v bolestivom kŕči. Poznáte to, však? Teraz si predstavte, že bolesť trvá už niekoľko dní. Nie a nie prestať. A odrazu ho začujete... Ten najkrajší zo všetkých zvukov sveta. Chrbtica vám pukne a vy sa cítite tak ako predtým, ba i lepšie. V tom momente to bol zvuk, ktorý ste chceli počuť zo všetkého najviac. No vidíte, ďalší bizarný názor... A k čomu to viedlo? Ťažko povedať.

Čo by som ešte chcela dodať... no, azda len to, že mám rada veľkomestá. Skutočne ich milujem. Milujem ten hluk, tie haldy odpadkov, neprirodzene kontrastujúce slávne pamiatky s okolitými chudobnými štvrťami a bežným a niekedy zarážajúco zvláštnym životom.Milujem ten bordel, ktorý je taký veľký a nekonečný, ale predsa len má svoje čaro a je svojím spôsobom fascinujúci a štýlový.

Slovo na záver: ďakujem za pozornosť. Milé od Vás, že ste sa dostali až sem.

Bol smutný a upršaný deň. Najtypickejšie počasie pre Londýn. Sally Hopkinsovú to ani namenej neprekvapovalo. Odkedy sa sem kvôli výhodnej pracovnej ponuke presťahovala, si tak veľmi privykla na londýnske počasie, že sa jej už vôbec necnelo za teplým počasím v rodnej Louisiane. Mimochodom, Sally bola v takej dobrej nálade, že ju nič také nepodstatné ako počasie nemohlo rozladiť...

Sally bola mladá, ambiciózna americká slečna, ktorá mala, ako to už býva, veľa plánov a málo peňazí. Napísala preto inzerát, v ktorom ponúkala svoje služby ako detská pestúnka. A to bol dôvod, prečo bola tu. Onedlho totiž dostala ponuku na prácu priamo v Londýne od mladého manželského páru, sira Jamesa Middletona a lady Middletonovej, ktorí ju ubezpečili, že všetky náklady na cestu uhradia a ubytovanie jej poskytnú, ako inak, u nich doma. Keďže Sally túžila cestovať, prácu prijala a ani trochu sa jej nezdalo čudné, prečo si londýnčania prenajímajú opatrovateľku až zo Štátov.

Prečo by si nad tým lámala hlavu? Veď cesta bola uchvacujúca. Videla množstvo miest a ľudí, pomaly začala veriť, že sa jej plní veľký sen. Záplava nových zážitkov ju odvádzala od zlých myšlienok aj matkiných ustarostených pohľadov, ktorými sa s ňou pri odchode lúčila. Bezstarostná Sally na ne odpovedala širokým úsmevom...

A konečne Middletonovci. Bola to neuveriteľne tolerantná a prívetivá dvojica. Umožnili Sally cítiť sa ako doma. Ich dom bol priestranný a vkusne vybavený. Nuž, prvý dojem z Londýna bol viac než dokonalý. Keď jej láskaví Middletonovci ponúkli prehliadku po svojom krásnom sídle, ako posledné zamierili do útulnej detskej izby, kde sa potichu hral dôvod, prečo sem vlastne Sally pricestovala. Ich malý zázrak, nie viac než šesťročný, sa volal Henry a vyzeral veľmi krotko. Dokonca sa aj správal vznešene a zdvorilo, v čom verne pripomínal svojich rodičov. Jediný pohľad jeho jasnomodrých očiek presvedčil Sally, že táto práca bude predsa len skvelá.

Určite si viete predstaviť, s akým entuziazmom a nadšenou neskúsenosťou sa Sally púšťala na druhý deň do práce. Middletonovci takmer nikdy nebývali doma a nemali na svojho malého anjelika čas, ale podrobné pokyny, ktoré zadala lady Middletonová Sally ohľadne synovho programu, boli jasným dôkazom, že Henry je milované dieťa.

Prvé dni Sally plnila všetky príkazy do bodky. Prvé dni sa aj Henry správal slušne...

Sally však nešlo do hlavy, akým zázračným spôsobom miznú zo skrine v salóne cukríky, ktoré by tam mali byť pred ním v bezpečí. Alebo prečo nájde svoje knihy vždy na inom mieste. Medzi ďalšie nepríjemnosti patrila maximálne presolená polievka a taká presladená káva, že pomaly menila skupenstvo na pevné. Pravidelne nachádzala farebný prášok z kried vo svojich topánkach a taktiež lepkavú tekutinu na kľučkách. Toto boli záhady, ktoré sa mohli pokojne nazvať vylomeninami malého Henryho. Sally o tom však ani len neuvažovala, pretože sklamať lady Middletonovú, ktorá do syna vkladala veľa nádejí, by bolo ako sklamať samú seba.

 Zo začiatku prešla cez každú vylomeninu pokojne a bez rečí, akoby sa nič nestalo. Čím ďalej si však silnejšie začínala uvedomovať, že nerobí správne. Ale malý nespratník už dosiahol, čo chcel. Zistil, že nová opatrovateľka má dosť mäkké srdce a dá sa ľahúčko ovplyvniť jediným pohľadom jeho nevinných detských očiek. Sally bola viazaná poslušnosťou a vďačnosťou k svojim láskavým zamestnávateľom, že si nedovolila niečo s tým urobiť.

Dni plynuli jeden za druhým a okrem výstrelkov neposlušného Henryho sa nestalo nič neobyčajné. Neskoro večer si Sally líhala do postele a zo zvyku si ešte čítala svoje obľúbené knihy. Keď ich dnes Sally nenašla na nočnom stolíku, vedela, kto v tom má prsty, ale bola už príliš unavená, aby sa nad tým čo i len trochu pozastavila. Skôr ju hnevalo, že by dnešný večer mohla stráviť bez svojich kníh.

Potichu vyšla na chodbu, aby Henryho nezobudila. Dalo jej veľkú námahu uspať ho. Mala pocit, že mu prečítala všetky rozprávky, ktoré kedy boli napísanév angličtine. Vošla do hornej obývačky a zavrela za sebou dvere. Teraz mohla s pokojným svedomím zasvietiť. Prezrela poličky, stolíky a parapety. Nazrela dokonca pod sedačky, ale knihy nenašla. Opatrne našľapujúc zišla dolu schodmi. Keď sa jej naskytol výhľad na celú priestrannú chodbu middletonovského domu, zbadala svoje knihy. Ležali na stolíku na ľavej strane od schodov. Knihy však neboli jediné, čo Sally videla.

Všimla si, že v dolnej obývacej izbe sa svieti, čiže Middletonovci museli byť doma. Nechtiac vypočula kúsok ich rozhovoru.

„Myslím, že sme urobili celkom dobre, keď sme si prenajali tú novú opatrovateľku,“ ozval sa zvučný hlas sira Middletona.

„Áno, tá predchádzajúca vydržala iba niekoľko týždňov,“ pokračovala lady Middletonová.

„Ale zďaleka nebola najhoršia...“ prikyvoval jej manžel, „Slečna Blacková u nás bola len osem dní. Vlastne si ju sama prepustila, nakoľko bola drzá a nezdvorilá k nášmu synovi.“

„Samozrejme, že som ju vyhodila!“ rozhorčila sa domáca pani, „môjho drahého synčeka nebude nikto obviňovať z kradnutia vecí. Ako starostlivá matka si to vyprosím.“

„Máš pravdu, Elizabeth. Okrem toho bola dosť nemožná, rozbila mi moju obľúbenú šálku na kávu a vinu zhodila opäť na Henryho. Dáš si ešte čaj, drahá?“

„Nie, vďaka. Náš Henry je výnimočné dieťa a preto potrebuje výnimočnú starostlivosť. Mimochodom, ktovie koľko vydrží slečna Hopkinsová?“

„Každopádne budem rád, ak čo najdlhšie. Už nemám čas ani náladu hľadať novú opatrovateľku. Niekedy mám pocit, že sme už vyčerpali všetky...“

„Isteže. Naokolí nebolo už vhodnej pestúnky, tak som musela prenajať Američanku. Nie je to bohviečo, radšej by som bola keby sa mi o Henryho staral niekto s pravým britským akcentom, ale keď už nič, tak aspoň ona...“ 

„Máš úplnú pravdu, drahá, ako vždy,“ prisviedčal jej manžel.

Ďalšie slová už Sally nebolo treba počuť. Odrazu jej všetko začalo zapadať do prázdnych miest skladačky záhad. V najväčšej možnej tichosti, o akú sa mohlo pokúsiť šokované dievča, sa Sally vybrala hore schodmi a odložila si knihy vo svojej spálni. To, čo jej najprv nepripadalo ani zďaleka čudné, sa jej teraz javilo strašné. Znezrady zabočila do Henryho izby, aby sa presvedčila, že predmet jej starostí a obáv spí vo svojej posteli.

Sally sa neveriacky pozrela na posteľ. Potom zasvietila. Neverila vlastným očiam. Posteľ bola prázdna a Henry nebol ani vo svojej izbe. Toto bola posledná kvapka. Čo si pomyslí lady Middletonová, keď sa mu niečo stane? A kde vôbec je?

Vydesená opatrovateľka prezrela izbu, či sa niekde chlapec neskrýva, no bezvýsledne. Vyrazila z izby na chodbu a vchádzala do jednej miestnosti po druhej. Keď videla, že sa Henry neskrýval v žiadnej z nich, Sally dostala nápad- kde inde by sa Henry mohol skrývať, ak nie v salóne?

Salónik na hornom poschodí bolo vyhľadávané miesto odpočinku pána Middletona. Vnútri bolo kreslo a malý stolík, niekoľko okien poskytujúcich výhľad na záhradu a konečne skrinka, ktorá tak veľmi priťahovala Henryho pozornosť. Skrinka v pravom rohu izby v blízkosti okna s dvojkrídlovými drevenými dvierkami mala viacero poschodí. Na spodnom boli papiere pána Middletona, v prostrednom zopár drobností, ako hodinky, kompas po starom otcovi, gombíky, čo často odpadávali z rukávov, vcelku maličkosti, ktoré zabezpečovali skrinke rozhádzaný vzhľad. Na vrchnom poschodí bolo niekoľko fliaš alkoholu, ktoré domáci ponúkali pánskym návštevám domu a pre Henryho taká vzácna miska s cukríkmi.

Sally sa zazdalo, že zo salóna sa ozval zvuk, ako keď niekto ťahá stoličku po podlahe. Prudko roztvorila dvere a naskytol sa jej pohľad na jej malého zverenca ako stojí na stoličke pred otvorenou skrinkou. Očividne však neprišiel kvôli cukríkom. V ruke držal Salline knihy a pokúšal sa ich zasunúť dozadu do vrchnej poličky. Zjavne mu veľmi záležalo, aby si ich Sally dnes večer neprečítala.  

Nečakaný príchod opatrovateľky ho natoľko vyrušil, že sa strhol a zhodil pri tom misu s cukríkmi. Tá sa rozbila a kým sa Sally spamätala, Henry vybehol z izby. Potom opatrne prekročila črepiny rozbitej misy a načiahla sa za svojimi knihami.

Práve v tejto pozícii ju objavili Middletonovci, ktorých rachot rozbitej misy vystrašil a preto vybehli na horné poschodie. Bol to azda jeden z najtrápnejších okamihov v živote mladej Američanky. 

To, že o pár dní Sally opúšťala Londýn a s ním aj miesto opatrovateľky, netreba ani vysvetľovať. Middletonovci ju obviňovali z pokusu o krádež vecí zo salónovej skrinky a v trochu menšej miere aj z nešikovnosti kvôli rozbitej miske. Nemohla sa vyhovoriť na Henryho, pretože pani Middletonová by to veľmi ťažko zniesla a výhovorka typu „Chcela som len utrieť prach,“ neprichádzala do úvahy.

Ťažko povedať, či bola so svojím odchodom vyrovnaná. Isté však je, že si vydýchla, pretože starať sa o malého anjelika Henryho Middletona bolo ako nechať sa postupne bičovať na smrť navoňavkovanými šnúrkami do topánok...

Henry sa so svojou opatrovateľkou rozlúčil takým istým nevinným pohľadom svojich modrých očiek, akým ju aj privítal. Keďže ho už Sally poznala, zdal sa jej teraz úplne iný a ani náhodou roztomilý.

Deň Sallinho odchodu bol samozrejme opäť upršaný. Na chvíľku sa jej akoby zacnelo za teplým louisianským počasím.