thomasss 30 let / Trnava

Líder Zóny A oblečený v policajnej uniforme chcel rozohnať svoju kapelu

Líder Zóny A oblečený v policajnej uniforme chcel rozohnať svoju kapelu „Kedysi bola medzi kapelami až hnusná rivalita.” Punkrocková skupina Zóna A patrí k základným pilierom tejto hudby na Slovensku. Založili ju členovia skupín Paradox a Ex Tip, ktorí opustili tieto dve punkové formácie. Koncerty Zóny A, ak sa ich vôbec v socializme podarilo zorganizovať, znamenali vždy nielen pre hudobníkov, ale aj poslucháčov určitú formu protestu proti absurdnej štátnej moci. Zóna A prežila osemdesiate roky takzvaného rozvinutého socializmu, nežnú revolúciu, ale aj nástup „kapitalizmu” na Slovensku. V týchto dňoch skupine po štvorročnej prestávke vyšiel nový album s názvom Nikto nevie, ako to dopadne. Pri tejto príležitosti sme požiadali o rozhovor speváka a lídra kapely Koňýka.

• Zóna A patrí k zakladajúcim kapelám punkovej scény na Slovensku. Ako si spomínate na obdobie osemdesiatych rokov?
- Každý koncert, ktorý nebol prerušený policajtmi, znamenal veľké víťazstvo. Mali sme po ňom pocit obrovského uvoľnenia a slobody. V tom čase sme mali zakázané hrať, boli sme zapísaní na čiernej listine ako fašisti a anarchisti. Dnes to už nie je také divoké. Odohráte koncert, vypijete si a idete domov.

• Zasahovali policajti často na vašich koncertoch?
- Prvý koncert, ktorý mala Zóna A odohrať v bratislavskom Dome lodníkov nejaký národný výbor síce odsúhlasil, ale pred začiatkom vystúpenia prišla polícia za usporiadateľom, že tam nemôžeme hrať. Tak nás vyškrtol. Potom nás vzali na výsluch Štb, bola to bežná prax.

• V tom čase ste zrejme s ostatnými podobne orientovanými skupinami držali spolu a o konkurencii nemohlo byť ani reči?
- Na jednej strane sme držali spolu, na druhej bola medzi nami dosť veľká rivalita. To dnes chýba. V súčasnosti si kapely spolu zahrajú, vypijú a ide sa ďalej. Vtedy každá skupina chcela byť prvá. Veľmi sa o to snažila Davová psychóza a my sme nechceli byť horší. Pamätám sa, ako si raz metalové kapely rozladili pred dvojkoncertom struny. Alebo si navzájom veci schovávali, či kradli... Aj keď išlo o hovno, bola niekedy až taká hnusná rivalita.

• Spomeniete si na nejaký absurdný zážitok, ktorý vám doteraz zostal v pamäti?
- Mali sme koncert v Ovsišti. Deň predtým sme nakrúcali nejaký film, kde mala kostymérka aj policajné uniformy. Napadlo mi, že si ich od nej požičiame a ona s tým súhlasila. Pred koncertom som si na svoje punkové oblečenie obliekol policajnú uniformu. Po orchestrálke, ktorú hrala Zóna A bezo mňa, som prišiel v uniforme na pódium a povedal chalanom, že je koniec a pôjdu so mnou na Štb. Zavládlo prekvapenie, všetci diváci cúvli. Postupne ma však začali spoznávať, vyštartovali dopredu a tešili sa. Bol to jeden z tých silných zážitkov, ktorý sa mi páčil, aj keď som mal potom nejaké problémy. Pri výsluchu som vyšetrovateľom povedal, že som tie uniformy nepoznal a myslel som si, že ide o poľovnícku. Neverili mi.

• Veľa členov rockových skupín má problémy s drogami. Ako ste na tom po tejto stránke?
- „Mariánku” som skúšal rok a neúspešne. Lump Čupe na nej fungoval asi rok, a potom zistil, že je to úplná blbosť. Teraz už ani nefajčí. V našej kapele hral Sveťo Korbel a Braňo Alex, ktorí boli odstrašujúcimi príkladmi toho, ako človek dopadne, keď berie drogy.

• Po štyroch rokoch ste vydali album s názvom Nikto nevie, ako to dopadne. Čím sa líši od tých predchádzajúcich?
- Hráme stále rovnako, len naše texty už nie sú politické, ale viac o ženách. Na albume si s nami zahral aj Jaro Filip a Ďuďo. Obal albumu nám pripravil Danglár a považujem ho za najlepší, aký som kedy videl. Na klip sa nám podarilo zohnať sedemnásťtisíc, takže bude.

• Kto dnes chodí na vaše koncerty?
- V rámci Slovenska, Čiech a Nemecka, kde tiež hrávame, sú veľké rozdiely v obecenstve. U nás chodia na punkové koncerty len tínedžeri. V Čechách chodia aj osemnásť- a dvadsaťroční a v Nemecku nie je problém stretnúť na koncerte aj tridsaťročného „punkáča”.

„Kým nezomrieme, kým budeme stáť na nohách a neprepijeme 
sa k smrti, tak budeme hrať tak isto"

Zóna A pôsobí na hudobnej scéne už dosť dlho na to, aby svojím punkrockom oslovila viacero generácií. Ich tradičný punkový štýl života sála z ich vyjadrova­nia, i hudby. Ešte stále ich neprešla chuť provokovať a šokovať verejnosť, ale na­priek všetkému sú to vcelku priateľskí chlapíci, ktorí by boli ochotní podeliť sa aj s posledným pivom. Ponúkame vám teda ďalší zo série rozhovorov z tohtoročnej Pohody. Rozprávame sa s Koňýkom...

Tak, ako sa nám dnes hralo?
-„Dobre"

Koľkýkrát ste na Pohode?
-„Každý rok tu hrávame, také štyri roky, už od začiatku."

A keby ste to mali porovnať?
-„Vždy to bolo dobré, okrem minulého roka, lebo pršalo, tak to bola taká atmosféra, ako keď sú ľudia zablatení, trošku pochmúrna, taká depresívna. Ale ináč všetky tie tri ročníky boli výborné a tento sa mi dokonca zdá najlepší."

Čo nového pripravujete?
-A my zas nie sme takí, čo by niečo pripravovali, my len stále robíme nové pesničky, a keď ich bude dosť, tak vydáme album, azda za rok by to mohlo byť."

Aký máte vy sami pocit pri počúvaní vašej hudby?
-„No, zlý, dosť zlý, lebo vždy hrá­me zle, vždy sa niekto pomýli, stále tam sú nejaké kiksy a technicky z toho má­me zlý pocit, tak si hovoríme, že dop..., ako sme to doj.... a zase to všetko, tam si urobil ty chyby a ja nie a tam zase ty, a tak... No celkovo atmosférovo dobrý, technicky sme na tom ale veľmi zle. Ale toto nikdy nebude lepšie, tak sme sa s tým zmierili."

Pomaly sa stávate legendou slovenského punku. Ako vidíte budúcnosť tohto hudobného žánru na Slovensku?
-„No, to nás ani nejak nezaujíma, nejaká budúcnosť, ako čo ja viem? Nad tým nerozmýšľame. My sami budeme stále hrať tak isto ako hráme už skoro 17 či í8, rokov no a tak isto budeme hrať kým nezomrieme, alebo kým bu­deme stáť na nohách a neprepijeme sa k smrti, tak budeme hrať tak isto."

Pijete veľa?
-Ták áno.Nie že by sme sa nejako ožierali, že by sme ležali na zemi, ale pijeme v podstate skoro každý deň. To je ale naša jediná droga, žiadne marihuany, žiadne iné veci, my len ten alkohol."

Aké sú vaše iné, tajné záľuby?
-„Myslím si, že nikto z našej kapely nemá nejaké záľuby okrem toho punkrocku. My aj zbierame dosky punkrockové, aj chodíme na koncerty, keď hrá nejaká dobrá kapela v Anglicku, tak tam zájdeme. Punkrock je naša jediná záľuba, ale tak silná, že na iné už neos­táva čas, ani chuť, lebo všetko na poli je punkrock."

Čo ešte chcete profesionálne dosiahnuť?
-„My sme už dosiahli ten vrchol, viacej sa už ani na Slovensku nedá, si myslím."

Kto vám píše texty, a čím sa pri tom inšpiruje?
-„Texty píšeme všetci, tuná Revo napríklad a texty máme o našich kamo­šoch napríklad, alebo o tom čo nás trá­pi, alebo všetko čo sa týka nášho živo­ta, alebo čo sa deje na okolí."

Dokáže vás hudba uživiť?
-„Nie, všetci normálne pracujeme."

A ako?
-„Ja mám distribúciu s punkrockovými cédečkami a sem tam ešte cho­dím na colnicu robiť nejaké roboty... Miko a Čudo predávajú v obchode noviny a časopisy. A čo robí Revo?"
Miko: „Grafika, alebo čo. Grafik taký sám sebe pánom, ako sa snaží, ale tak má jednu zákazku za pol roka."

Čo je podľa vás najkrajší pocit v živote umelca?
-„Ja nemôžem hovoriť za umelcov, lebo ja nie som žiadny umelec." Miko: „Ja mám strašne rád, keď ako strašne musíš sťať a konečne sa vyštíš."

Váš album „Nikto nevie ako to dopadne" je trochu odlišný od ostatných. Prečo?
-„To preto, lebo väč­šina textov tam bolo mojich, a ja som v tom­to období • od roku 1996 do roku 2000 pre­šiel rozvodom, veľkým zamilovaním, a tiež roz­chodom s tou veľkou zamilovanou, potom za­se veľké zamilovanie a stále boli nejaké problé­my so ženami, no a kvôli tomu sa na albume objavilo dosť textov o týchto mužsko • ženských vzťahoch."

Podľa čoho ste vyberali pesničky na dosku „Útok na špicu hitparády"?
-„Tie boli zo starých demonahrávok. Vtedy sme nahrali také demonahrávky, lebo vtedy sa nedalo nič vydá­vať, samozrejme, aspoň takéto punkrockové, tak sme nahrali demokazety. A potom z tých demokaziet sme to, čo bolo tak najkvalitnejšie nahrané, lebo to sa inak točilo po garážach, a tak, tak­že to kvalitné veľmi nebolo. Dali sme tam tých pár štúdiových a najkvalitnejších diem."

Vo videoklipe „Možno" sa člen vašej kapely objavil nahý. čí to bol nápad, a prečo?
-„To bol náš bývalý gitarista Leďo, ktorý sa tam nejak vyzliekol, zrazu. To bol jeho nápad a prečo, to neviem, ale on má veľkého vtáka, tak asi ho tam chcel ukazovať, alebo čo."

Kedy vás budeme môcť vidieť v Košiciach?
-„Nikto nás nevolá do Košíc. Je to také čudné, lebo sme tam hrávali aj dvakrát za rok. Ale od roku 96 nás nik­to nevolal. Asi nás tam nikto nechce, le­bo my nemáme manažéra, my len čakáme, kedy nám niekto zavolá, že: 'Čau Koňýk, nezahráš v Martine? Nezahráš?' A ja poviem, že zahrám, jasné. Ale z Ko­šíc nám nikto nevolá už 6 rokov. Ale keď nám niekto zavolá, radi prídeme, jas­né. Lebo vieme, že tam máme aj dosť fanúšikov. Píšu mi listy všelijaké, že príď, príďte, ale hovorím, nemáme manažéra, my nič neorganizujeme sami, my len čakáme, kedy niekto zavolá."

Ako vnímaš letné festivaly?
-„Ja veľké festivaly moc rád ne­mám. Ja mám rád malú sálu, takú po­loprázdnu, kde môžem voľne chodiť, že sa o mňa nikto nešúcha nejaký spo­tený, nikto mi takto nevykrikuje. Ja mám rád dobrý punkový koncert, kde sú len tak dve punkové kapely. Festi­valy veľmi rád nemám, lebo tam je po­tom veľa kapiel, potom si taký ohuča-ný, nevieš čo a teraz stále chceš niečo ďalšie, a tak... Mám rád také koncerty, kde sú tak dve punkové kapely, a kde je málo ľudí. Zas aby to nebolo úplne má­lo, tak 100 ľudí je taký ideál."

<!-- var ua=navigator.userAgent; var v=navigator.appVersion.substring(0,1); if ((ua.lastIndexOf("MSIE")!=-1) && (v!="1") && (v!="2") && (v!="3")) { document.body.onmouseover=makeCool; document.body.onmouseout=makeNormal; } function makeCool() { src=event.toElement; if (src.tagName=="A") { src.oldcol=src.style.color; src.style.color="CC3300"; } } function makeNormal() { src=event.fromElement; if (src.tagName=="A") src.style.color=src.oldcol; } // -->