thomasss 30 let / Trnava

Bratislavská ZÓNA A je najslávnejšou slovenskou punkovou kapelou: Má za sebou 6 albumov, už niekoľko rokov patrí k najväčším hviezdam najväčšieho slovenského festivalu POHODA, jej poslucháči ju doslova milujú, rozprávame sa s jej frontmanom Koňýkom:

- Tešíš sa na tohtoročnú Pohodu?
- Ale áno, je to príjemný pocit byť aspoň raz do roka akoby veľkou kapelou na veľkom festivale.

- Aký je to pocit spievať v najslávnejšej slovenskej punkovej, kapele?
- Čo ja viem, Slobodná Európa je asi slávnejšia... Aký je to pocit? Byť slávnym je pre mňa celkom príjemný pocit. Niekedy, samozrejme, to prináša aj nepríjemné stránky, keď ťa niekto otravuje...

- Čím?
- Na koncertoch niekto príde, začne ma objímať a poď na pivo a vnucuje mi borovičku... Opití ľudia, sú niekedy otravní, no ,a ja to potom nezvládam... a pošlem ich do prdele.  

- Manipuluješ s divákmi na koncertoch?
- Ja vôbec nerobím žiadne také veci, akože všetci tlieskajme alebo spievajme. Na pódiu nehovorím takmer nič, maximálne poviem názov pesničky, ale väčšinou ani to nie. Žiadne manipulácie. Nemám rád ani keď to robia iné kapely.
 
- Spievaš na koncerte a davy kričia, ktorú pesničku máte zahrať...Myslíš si, že davy niekedy ovládajú teba?
- My zahráme svoj program, nech si každý kričí, čo chce. Doteraz máme možno sto pesničiek, z ktorých vieme zahrať tridsať, ale vždy hráme len nejakých sedemnásť, osemnásť.

- Čím si ťa získala punková muzika?
- Ako teenager som počúval Olympic, Rolling Stones a Beatles, ale aj Abbu a Smokie, moju obľúbenú kapelu. Potom na jar v roku 1978 som z rakúskeho rádia zachytil skupinu The Clash a ich pesničku White Riot - prvýkrát som počul punk a hneď som si povedal, ty kokso, čo je toto?! Potom som si ponahrával všetky možné punkové pesničky, zabudol na ostatné kapely a už som sa venoval iba punku. Bolo to silné, tvrdé, melodické - nemám rád punk, keď nemá melódiu. Absolútne ma to chytilo a drží ma to až doteraz.

- Bolo ťažké zohnať spoluhráčov do punkovej kapely?
- My sme sa pohybovali a aj stále pohybujeme v kamarátskej sfére. Keď sme zakladali prvú kapelu Paradox, v rovnakom činžiaku na prvom poschodí som býval ja a Leďo, na prízemí býval bubeník Mäkký Pes a na druhom poschodí Rasťo. Sporu sme hrávali hokej, futbal, karty... No a potom sme ako kamaráti založili kapelu. Každý sa na niečo naučil hrať. Jeden povedal: ja budem basgitarista, a tak sa začal učiť hrať na base... Nebolo to tak, že by sme zháňali nejakých muzikantov.

- Čo ste hrali na prvej punkovej skúške?
- Myslím si, že to bola pesnička Jožin zbážin od Ivana Mládka, ktorú sme dali do punkovej úpravy, nejaké veci od Clash, dokonca Andela od Karla Kryla a niečo aj od Suchého a Slitra... Vybrali sme si text, ktorý sa nám páčil a k tomu sme robili rachot, V tej dobe sa ešte nedalo povedať, že by to bola hudba, ale rýchlo sme sa zlepšovali. Začali sme v januári roku 1980. Prvý koncert sme mali v roku 1983 už s kompletne vlastným repertoárom.

- Odkedy hrá ZÓNA A?
- Od roku 1984. V tej dobe existovali dve kapely - Extip a Paradox. Zopárkrát sme si spolu zahrali a potom sa členovia týchto kapiel spojili do ZÓNY A.

- Čo hovoríš na módnu neopunkovú vlnu? Čo je vlastne punk, z tvojho pohľadu?
- Každý punkáč by ti odpovedal niečo iné. Niečo iné ti povie Vratko z Iné Kafe, niečo iné ti poviem ja, niečo iné povie Braňo Alex zo Slobodnej Európy alebo nejaký totálny anarchista... Punk je taký rozmanitý, že sa nedá presne definovať. Moja definícia punku je, že serieš na všetko a robíš si čo chceš. Sloboda - to je to podstatné. V punku môže byť hocikto a aj punkáč môže vyzerať hocijako. Môže mať číro, môže mať strapaté vlasy, môže byť dohola alebo mať dlhé dreadlocky... Rovnako rozmanitá je aj hudba – od skomercionalizovaných kapiel ako sú Iné Kafe alebo Offspring, až po brutálne kapely, kde niekto iba reve ako blázon, hrá iba v pivnici a odmieta vyjsť do nejakého klubu, že to už je komercia... V punku si každý nájde svoje. Nedá sa povedať, že toto je punk a toto nie je punk... Záleží na každom človeku, čo si pod tým predstavuje a potom si nájde ľudí, ktorí pod punkom chápu približne to, čo on - to je potom jeho punková partia.

- Vráťme sa ešte k súčasnému boomu punkovej hudby. Keď vystupujete na festivale Pohoda, pre divákov ste rovnako veľkou hviezdou ako ktorákoľvek zahraničná kapela. Je vôbec dobré, aby punková kapela bola taká slávna? Je v punku jedno, či si komerčne úspešný alebo nie?
- Nie je to jedno. *Ak vidím, že kapela hrá punk len preto, že teraz punk frčí, aby na tom zarobila peniaze a takýchto kapiel je teraz veľa, ja to prosto už vycítim.... Vidím tú kapelu, ako je oblečená, počujem, čo spieva, čo hrá... Také kapely ma nezaujímajú. Iná situácia je, keď kapela hrá stále tú istú hudbu, ktorej verí a keď je populárna - napríklad Slobodná Európa Braňo a Sveťo hrajú už roky stále tú istú hudbu a teraz sú populárni ako hovado a úspešní a vôbec to nie je komerčné. Oni robia hudbu, ktorá sa teraz dobre predáva. Keď sa bude predávať zle, nezmenia ju. Nebudú hrať disko alebo rap. Budú hrať stále svoju hudbu.

- Ako ste na tom vy?
My sme na tom rovnako. My nie sme muzikanti, ktorí by hrali punk. My sme punkáči, ktorí hrajú hudbu. My nevieme nejako dobre hrať, pretože my sme v prvom rade punkáči. My by sme nedokázali hrať niečo iné. My hráme punk a hotovo! Boli také roky - deväťdesiatdva až deväťdesiatštyri, keď nikto na punk nechodil , ale my sme ho stále hrali a za koncert sme dostali sto korún. Teraz je punkový boom, tak by samozrejme bola hlúposť, aby sme povedali, že na Pohode budeme hrať zadarmo. Aj my potrebujeme prachy na nástroje, aparatúru, nájomné, alimenty, chlast...

- Často koncertujete?
- Do mesiaca hráme štyri - päť ráz. Mohli by sme hrať aj viac, ale nemáme toľko voľného času, pretože všetci okrem mňa pracujú a máme aj nejaké baby a deti...

- Ty si voľný ako vták?
- Ja mám malú distribúciu s punkovou muzikou.

- Zatiaľ posledný album ZÓNY A: Nikto nevie jak to dopadne vyšiel v roku 2000. Prečo je odvtedy ticho?
- My máme medzi platňami približne trojročné obdobia. V minulom roku od nás odišiel Leďo - gitarista a hlavný tvorca hudby a tým pádom došlo ku sklzu, pretože sme sa náš repertoár museli naučiť hrať s novým gitaristom Revom. Leďov autorský potenciál nám chýba, takže teraz sa my, čo sme predtým zleniveli alebo sme toľko netvorili, musíme viac snažiť. V súčasnosti hudbu skladáme všetci, aj Mikko, aj ja a Čupe, ale hlavne Revo. Už sme si dokonca zajednali štúdio, takže v januári pôjdeme nahrávať. Už máme asi desať pesničiek, ďalšie tri sú rozrobené, takže tých pätnásť, ktoré by sme chceli mať na novom albume, je veľmi reálnych. Platňa by mohla vyjsť niekedy v marci.

- Album vyjde u rovnakého vydavateľa ako Nikto nevie...?
- Nie. Podarilo sa nám ho zbaviť. Mali sme s ním robiť ešte jednu platňu, ale boli sme veľmi nespokojní s jeho prístupom, neplnil dohody a veľmi málo platil. Najskôr nám nechcel zaplatiť nič a potom po našich sto telefonátoch nám dal pár tisíc, úplne smiešne peniaze. Robil nám aj iné veci, ktoré robiť nemal a nerobil tie veci, ktoré robiť mal. Tak sa nám po výhražných listoch podarilo, že nás uvoľní.

- Prečo odišiel Leďo?
- Nastali medzi nami ľudské nezhody. Hrali sme spolu viac ako dvadsať rokov. Bola tam spústa malých dôvodov, ktoré sa pomaličky nazbierali a trhlina medzi Leďom na jednej strane a nami na druhej sa zväčšovala... Nakoniec videl, že si už nerozumieme, tak odišiel.

- Je to škoda?
- Nie, lebo už sa to nedalo vydržať. Nebolo by dobré, keby sme hrali v kapele, kde nie je pohoda. V takej kapele by som ja, ani ostatní, ani Leďo, hrať nechcel. Pohoda v kapele je prvoradá.

- Odkiaľ prišiel nový gitarista?
- Revo šesť rokov bubnoval v Extipe. Vie hrať na gitare, na base, aj na bicích on je multitalent. Teraz je gitaristom a na novej platni bude mať ako autor hudby najväčšie zastúpenie.

- Odrazí sa výmena gitaristu na hudbe ZÓNY A?
- Nie, nie. Bude to stále to isté. My sa nezmeníme. Teraz je však naša tvorba viac kolektívna.

- Medzi muzikantmi sa hovorí, že príchod nového člena vlieva čerstvú krv do kapely. Je to tak aj vo vašom prípade?
- Určite. Revo priniesol do kapely väčšie "gule".

- Keď si s punkom začínal, mal si nejaký konkrétny vzor, kapelu, na ktorú si sa chcel podobať?
- Samozrejme, že boli také: Ramones, ktorá je odvtedy až doteraz pre nás dôležitá, alebo Adicts - túto nedeľu sme mali s nimi hrať vo Viedni, ale zo zdravotných dôvodov museli
zrušiť turné. Takmer sa nám splnil sen, že si s nimi zahráme...

- Ako ste sa k Adicts dostali?
- Boli sme sa na nich pozrieť, keď koncertovali v Mníchove a neskôr, v decembri 2002 sme hrali na festivale v Berlíne, na ktorom hrali aj oni.

- Aký ohlas ste mali na festivale?
- Zo slovenskej kapely sa nikto neposerie, ale bol sa na nás pozrieť Wattie z Exploited a spevák z Business a ukazovali nám, že je to O.K. Ľudia tancovali, zabávali sa, ale prišli hlavne na iné kapely, nie na ZÓNU A.

- Otvoril vám festival dvere do zahraničia?
- My hráme vonku furt. Aj teraz, pred dvoma týždňami sme boli na štyroch koncertoch v nemeckých kluboch, v septembri pôjdeme zasa na štyri koncerty do Švajčiarska...

- Sú to viac-menej promo koncerty, alebo "normálne" hrania za honorár?
- Za honorár, jasné, ale veľmi malý. Po poslednom nemeckom turné nám každému zostalo 15 Euro.

- Hráte na nich ako hlavná kapela?
- Áno, sme hlavná kapela a väčšinou si s nami zahrá aj nejaká miestna začínajúca skupina. Alebo niekedy sme dve rovnocenné kapely.

- Ako vás berú poslucháči v zahraničí?
- Ako takú exotiku.

- Spievate vonku po slovensky?
- Pred pár rokmi sme skúsili urobiť dve pesničky po anglicky, ale nechytali sa lepšie ako slovenské. Niektorí ľudia nám povedali, že naše čaro je práve v tom, že sme iní, tak sme od anglických textov upustili

- Čiže - ZÓNA A je zabehnutá, fungujúca kapela, ktorá ide stále dopredu.
- Nie! Stojíme na mieste. Nikam dopredu sa nehrnieme. Hráme stále tú istú hudbu, nič nemeníme. Držíme sa punku štýl 77. Nič iné nechceme. Niekam sa pohýňať dopredu, ani byť nejakou väčšou, slávnejšou kapelou... Takto je to dobre.

Aj naprie   k tomu, že bratislavská skupina Princovia patrí medzi relatívne nové tváre na domácej punkovej scéne, v čele tohoto tria stojí jej skutočný matador, dlhoročný člen a spoluzakladateľ legendárnej Zóny A, gitarista a spevák Jaro ´Leďo´ Lederleitner. Na svojom minulotýždňovom koncerte v košickom klube Butterfly, v rámci ktorého sa Princovia predstavili ako predskokani rešpektovanej Davovej Psychózy sa Leďo a spol. uviedli v skutočne dobrej forme. Svojim repertoárom, nesúcim sa v duchu klasického, v každom prípade však poriadne energického punk rocku vzor ´77, popretkávaným nejakými ´štýlovými´coververziami pripravili ozaj dobrú štartovaciu plochu pre publikom toľko očakávaný set hlavných hviezd večera.

Krátko po vystúpení sme s Leďom zasadli na kus reči.

- Na úvod sa vráťme trocha do minulosti. Tvoj odchod zo Zóny A bol pre všetkých fanúšikov poriadnym prekvapením. Určite nebolo jednoduché opustiť kapelu, ktorú si spoluzakladal a v ktorej si pôsobil toľko rokov... Alebo vaše vzťahy už v tom období ochladli natoľko, že to pre teba nepredstavovalo až taký veľký problém?
- „Bol to dosť veľký problém. Nad týmto krokom som rozmýšľal niekoľko mesiacov. Zóna A bola kapelou môjho života, založil som, dal jej veľa času i energie... Odísť z nej bolo naozaj ťažké, no vzťahy sa vyvinuli tak, že iná možnosť jednoducho nebola. Áno, pre fanúšikov to bolo dosť veľké prekvapenie, ale na druhej strane si treba uvedomiť, že ľudia si obyčajne o svojich obľúbených kapelách maľujú ideálne predstavy – že jej členovia musia byť neuveriteľne dobrí kamaráti a tak. Pravda je však mnohokrát presne opačná, aj v mnohých kapelách, ktoré sme obdivovali my panovali veľmi zlé medziľudské vzťahy. Niekedy sa tí muzikanti doslova nenávideli, no napriek tomu spolu hrali. Ja tento štýl fungovania príliš nechápem, ale stáva sa... Tým nechcem povedať, že sme v Zóne dospeli do toho štádia, že by sme sa začali nenávidieť, aj keď... Ako vravím, môj odchod bol prosto nevyhnutný.“

- Podľa prvotných informácií vraj boli problémom predovšetkým názory na ďalšie smerovanie kapely. Vraj si už dlhšie nedokázal zápasiť s pocitom, že Zóna A jednoducho stagnuje...
- „Hlavné dôvody, prečo som sa rozhodol zo skupiny odísť boli dva. Na jednej strane vzťahy a potom fakt, že Zóna A podľa môjho názoru naozaj stagnuje. Bol som v kapele naozaj veľmi dlho a jej členov poznám dosť dobre na to, aby som mohol povedať, že im vlastne o muziku vôbec nejde.“

- ...a o čo teda?
- „Podľa mňa majú záujem skôr o tie, povedal by som, ´pridružené veci´. Aspoň teda v súčasnosti je to v tejto fáze. Je pravda, že som to dlho akceptoval a vlastne sa v tom takisto viezol, no v určitom momente som si jednoducho povedal „dosť“.“

- Je to zaujímavé, pretože s Koňýkom ste vždy pôsobili ako neoddeliteľné duo, ktorého rozpad by zároveň pochoval celú kapelu...
- „Áno – niečo ako Lennon a McCartney... Ťažko povedať. Ako vravím, veci dospeli do štádia, keď už som nemal chuť ani energiu ďalej v kapele zotrvávať. Tam už napríklad vôbec nebol záujem meniť ani len poradie pesničiek- celý rok sme hrali ten istý, dvadsaťskladbový set... Toto už bolo pre mňa naozaj neprijateľné. Už nebola chuť skúšať, respektíve zahrať nejaké staršie skladby, ktorými by sme ten repertoár trocha spestrili...“

- V posledných rokoch vám trvalo akosi príliš dlho, kým ste boli schopní dať dohromady materiál na nový album...
- „Ono to vyplýva z toho, čo som povedal, že zo strany mojich kolegov nebola veľká chuť skúšať...“

- Aj napriek tomu, že tvoje meno na domácej punkovej scéne určité renomé, nemáš pocit, že v súčasnosti si vlastne určitým spôsobom opäť na začiatku...
- „Áno, som takmer na začiatku. Takmer vravím preto, že Princovia existujú už dva roky, no rôzne problémy, personálne zmeny ju v rozbehu dosť pribrzdili. V konečnom dôsledku nič iné, ako vrátiť sa späť na začiatok mi neostávalo. Ja jednoducho chcem hrať, vymýšľať nové veci...“

- Ešte počas pôsobenia v Zóne A si pôsobil dojmom, že viac, ako na nejakom punkovom životnom štýle ti záleží predovšetkým na muzike. Nehovoriac už o tom, že svojho času si ako jeden z nemnohých tunajších punkových gitaristov bol schopný hrať sóla...
- „Paradoxne, práve to mi chalani v Zóne vždy vyčítali, že vraj veľa sólujem (smiech). Pripadalo mi to z ich strany naozaj veľmi smiešne najmä z toho dôvodu, že mnohé zo starých kapiel, na ktorých sme vyrastali a ktoré nás ovplyvnili, mali v skladbách gitarové sóla. Mnohí z tých punkových gitaristov boli naozaj dobrí muzikanti, aj keď sa pohybovali v rámci tohoto žánrového poľa. Nehovoriac už o tom, že tie sóla, ktoré som v Zóne hrával neboli nejako komplikované, keďže ja ich zase bohvieako hrať neviem. Pravdou ale je, že ten typický, štvorakordový štýl mi nikdy nebol veľmi blízky a preto som sa k tomu jednoducho vždy snažil čosi pridať. Koňýk ma v tom do určitého obdobia dokonca podporoval, no potom sa to nejako zvrtlo.“

- Mávaš obdobia, keď si vyslovene iba sadneš a cvičíš stupnice?
- „Nie, to nie. Ak, tak si iba tak brnkám, to je všetko.“

- Vzory? Máš, respektíve mal si niekedy nejaké?
- „V jednom období sa mi dosť páčil Stuart Adamson z The Skids, ktorý mal neskôr takú jednu dosť slávnu kapelu s názvom Big County. Na tú dobu to bol veľmi špecifický hráč, ktorý nehral tie klasické ´kilá´, ale tak veľmi zvláštne hral po jednotlivých strunách... Nejaký skutočne veľký vzor som ale nikdy nemal.“

- Čo virtuóz Olga Algar, niekdajší frontman Toy Dolls...
- „Toy Dolls sú taká zvláštna kategória. V každom prípade a to bez komentárov je tento človek jeden absolútne excelentný gitarista. To by som bol fakt veľmi rád, keby sa raz podarilo nástroj zvládnuť tak, ako jemu (smiech). Navyše má aj ako skladateľ veľmi dobré nápady, i keď na druhej strane, posledných pár rokov už ma to tak neberie, pretože sa dosť opakujú...“

- Ešte predtým, ako si nastúpil ku Princom si chvíľu pôsobil vo formácií Brickfield, ktorá v kruhoch ortodoxných punkerov nemá práve najlepšiu reputáciu...
- „S Brickfield som nakrútil CDR-ko i oficiálny album... Do tej kapely som prišiel vyslovene preto, aby som si viac zahral, keďže, ako som už spomínal, so Zónou sme hrali iba koncerty – vždy rovnakých dvadsať skladieb... Mne, človeku, ktorý potrebuje neustále tvoriť to zďaleka nestačilo. Chalani z Brickfield ma jedného dňa oslovili, či by som si z nimi nezahral, no a ja, keďže som pociťoval veľký kreatívny deficit, som súhlasil. Pôsobil som s nimi tuším dva roky. Viem, že ide o kapelu trocha kontroverznú, ktorú ortodoxní punkeri z nejakých záhadných dôvodov, v pozadí ktorých sú skôr pivné reči, odmietajú. Za seba môžem povedať, že keby som tam cítil čo i len závan tých záležitostí, o ktorých sa hovorí pri pive, tak by som tam určite nehral.“

- V Brickfield si sa po rokoch ´zrazil´s pôvodným bubeníkom Zóny – Ozim...
- „Áno, presne tak. Mimochodom, môžem povedať, že táto kapela mi ako hudobníkovi dala veľmi veľa. Ja som sa v rámci môjho pôsobenia v Brickfield postavil na nohy ako textár, čo bolo pre - mňa absolútne nóvum. Netvrdím, že sú moje texty nejako geniálne, to nech posúdia ľudia, ktorí sa v tom vyznajú lepšie, ako ja, v každom prípade som tam skomponoval veľa pesničiek, z ktorých niektoré sú podľa mňa dosť podarené. Ten album, ktorý sme nakrútili je podľa môjho názoru naozaj dobrý.“

- Aké sú vlastne ambície Princov?
- „Dobre hrať, aby mali ľudia z našej muziky radosť... Takisto dúfam, že sa nám podarí nakrútiť nejakú oficiálnu nahrávku, z toho by som mal veľkú radosť. Máme na konte jeden demosnímok, ktorý sme ale nakrútili ešte v starej zostave. Robili sme to viac-menej na kolene, cez počítač, ale znie to celkom dobre.„

- Z toho, čo som mal možnosť počuť sa ani v rámci skupiny Princovia nesnažíš vymaniť z mantinelov svojej obľúbenej 77-čky, muziky, na ktorej si vyrastal a ktorú si vlastne celý život produkoval...
- „Ani nie. Ja sa skôr vraciam späť. Podľa môjho názoru je totiž súčasna oi/punková scéna dosť nudná, takmer všetky kapely hrajú rovnako.“

- Princovia však s nejakým veľkým progresom tiež neprichádzajú...
- „Pre mňa nemusí byť kapela za každú cenu progresívna, musí ma prosto niečim zaujať, to je všetko. V tomto ohľade som možno trocha konzervatívny. Nesnažím sa priniesť progres, ale skôr úprimnosť a možno i určitú zmenu. Mnoho súčasných kapiel sa snaží hrať rýchlo, ustavične pritvrdzujú... Keď už spomínaš sedemdesiate roky, aj napriek tomu, že vtedy vzniklo mnoho punkových skupín mám pocit, že každá znela inak... Môj názor na dnešnú česko-slovenskú punkovú scénu je: Nuda.“

- Čo ťa vlastne okrem muziky živí?
- „Práca rezača v tlačiarni.“

- ...na to si musel vyštudovať vysokú školu...?
- „Ááááno (smiech). Ale nie, to je vyslovene môj osobný problém, moja osobná neschopnosť... Ale to radšej nerozoberajme. Robím to, čo robím a basta. Skončil som Vysokú školu strojnícku, na ktorú som nastúpil vyslovene kvôli tomu, aby som sa vyhol dvojročnej vojenčine a aby som mohol hrávať so Zónou, ktorú sme v tom období založili. Zóna vznikla v apríli a v septembri som si mal navliecť uniformu, čo vôbec nepripadalo do úvahy. Tak som teda išiel na výšku, ktorú som nakoniec aj skončil.“

- Si spokojný s tým, ako to v tvojom živote momentálne funguje?
- „Podľa toho na čo sa konkrétne pýtaš, či na osobný život, na športové úspechy, alebo na muziku (smiech). V osobnom živote som veľmi šťastný. Čo sa muziky týka, ktorá v mojom živote zohráva takisto veľmi dôležitú úlohu, tu až taký šťastný nie som, ale môžem hovoriť, že som spokojný. Mám dobrú kapelu, ktorá, myslím, má ľuďom čo povedať. Ohlasy na našu produkciu sú priaznivé, takže je to v pohode. Áno, som spokojný.“

Beznádejne vypredaný klub Butterfly v Košiciach hostil na sklonku minulého týždňa vo svojich priestoroch dve stále aktívne legendy domácej punkovej scény, Slobodnú Európu a Zónu A, plus špeciálneho hosťa v úlohe predskokana, skupinu KSS. Zóna a ´Slobodka´ sa v metropole východu predstavili v rámci spoločného česko-slovenského turné s názvom „35 rokov punku, chaosu a pakárne na Slovensku“ organizovaného pri príležitosti okrúhlych výročí oboch formácií – 15. výročia vzniku Slobodnej Európy a dvoch dekád pôsobenia Zóny A na domácej hudobnej scéne. Keďže obe skupiny vystúpili v Košiciach po viac ako desiatich rokoch, vysoká návštevnosť nebola žiadnym prekvapením.

Aj napriek temer nedýchateľnej atmosfére (organizátori sa nakoniec rozhodli urobiť radosť aj tým fanúšikom, ktorí smutne postávali na schodisku pred klubom a do jeho priestorov nakoniec pustili ešte o pár desiatok duší nad kapacitu klubu viac) sa Koňýk (spev), Lump (basa), Revo (gitara) a Miko (bicie) predstavili v metropole východu vo skvelej forme. Síce nie životnej, čo bolo vzhľadom na spomínaný stav v klube v celku pochopiteľné, v každom prípade však so setom, ktorý rozhýbal snáď všetko, čo malo ruky a nohy. Koňýk a spol. dorážali skvelo reagujúce košické publikum , poriadne vyčerpané po skvelom vystúpení Whiskyho bandy (ktoré však napriek tomu vytvorilo v sále počas vystúpení všetkých účinkujúcich ozaj vynikajúcu atmosféru) ako notoricky známymi evergreenmi (ktoré je tu snáď úplne zbytočné vymenúvavať), tak i novinkami zo svojho posledného albumu s názvom „Na predaj“, ktorý uzrel svetlo sveta pod hlavičkou frontmanovho labelu Inflagranti Records.

Ešte predtým, ako to v Butterfly celé vypuklo sme Zóne A položili niekoľko otázok.

Pokiaľ sa dobre pamätám, kedysi ste do Košíc chodili radi a pomerne často. Dnes tu hráte po zhruba desaťročnej pauze. Čím si vysvetľujete, že sa tie kontakty v priebehu rokov tak popretŕhali?

Lump: „Kedy sme tu hrali naposledy? Pred 10 rokmi? Dôvod je jednoduchý – nikto nás sem nevolal.“

Váš nedávny výročný koncert v bratislavskom Babylone, na ktorom sa so Zónou predstavili aj jej bývalí členovia zožal medzi fanúšikmi, pochopiteľne, obrovský úspech. Nerozmýšľali ste nad tým, potešiť aj tých fanúšikov, ktorí sa z najrôznejších príčin nemohli zúčastniť tohto bratislavského koncertu a uskutočniť v tejto zostave aspoň niekoľko vystúpení aj mimo hlavného mesta?

Koňýk: „Nie, nerozmýšľali sme nad tým. Išlo vyslovene o jednorázovú akciu.“

Váš nový album „Na predaj“ sa krátko po vydaní vyšplhal medzi najpredávanejšie albumy na Slovensku. Prekvapilo vás to?

Lump: „Nie (smiech). Ale trocha možno áno.“

„Na predaj“ uzrel svetlo sveta pod hlavičkou vášho, respektíve Koňýkovho vydavateľstva Inflagranti Records. Čo bolo vlastne dôvodom vášho odchodu od EMI?

Lump: „Odišli sme od nich preto, lebo to boli klamári. A hlavne nikto z nich nemal vo veciach prehľad, zaujímal ich len predaj...“

Vydávať pri pomeroch na tunajšom hudobnom trhu album ´na vlastné tričko´ však predstavuje určité riziko, už len vzhľadom na to, že investované financie sa jednoducho nemusia vrátiť. Nehovoriac o tom, že iba máloktorá kapela si vlastnou cestou dokáže zabezpečiť dobré promotion...

Koňýk: „Nerobil som absolútne žiadne promotion. Jedno cédečko som dal Bálikovi zo SME, druhé Frenkymu z Korzára a to je všetko... Žiadne rádiá, žiadne televízie, skrátka nič. Máme to šťastie, že sme známa kapela a informácie o novom albume sa medzi fanúšikmi šíria aj bez nejakej veľkej reklamy. Čo sa financií týka, jednoducho som si požičal peniaze od kamarátov. Napríklad Miko mi požičal tridsať tisíc, dcéra dvadsať, frajerka tridsať... Dokopy to stálo nejakých dvesto litrov. Už je to ale pomaly splatené, takže je to v pohode. Aj čosi zarobíme, takže môžeme byť spokojní.“

Máte ešte vôbec po tých rokoch nejaké ambície posúvať vašu produkciu niekam ďalej, vyvíjať sa? Alebo ste spokojní s pohybom medzi presne stanovenými mantinelmi?

Lump: „Kam by sme sa mali vyvíjať? My sa nepotrebujeme nikam vyvíjať. Robíme hudbu, ktorá nás baví, to je všetko. Sme stále tam, kde sme boli.“

Keď som sa pred časom zhováral s vašim bývalým gitaristom Leďom, ako jeden z dôvodov svojho odchodu zo skupiny uviedol, že Zóna A podľa neho už dlhšie stagnuje...

Lump: „To je jeho názor. Podľa neho možno stagnovala. Neviem, kam to on chcel posúvať. Ja si myslím, že jeho odchod z kapely bol spôsobený niečím iným, ako tým, že by kapela stagnovala... Skôr v tom boli nejaké vnútorné nezhody.“

Postupom rokov ale výrazne rozširujete rozostupy medzi jednotlivými albumami. Čím to je? Únavou?

Koňýk: „Je to celé o tom, že nemáme potrebu vydávať albumy v nejakých pravidelných časových obdobiach. Stane sa napríklad, že v ten a ten deň máme mať skúšku, no potom si uvedomíme, že sa nám na tú skúšku vôbec nechce ísť, tak ju jednoducho zrušíme. Áno, Leďo chcel, aby sme skúšali častejšie, no nám sa nechcelo. My sme úplne spokojní, ak je to celé na úrovni zábavy. Myslím, že jeden album za tri, štyri roky je úplne optimálne.“

Lump: „Určite to nechceme robiť z povinnosti.“

Napriek tomu mám pocit, že v minulosti ste na muziku kládli o čosi väčší dôraz...

Lump: „Ako som už spomínal... Možno nás to niekedy v budúcnosti chytí a začneme nejako experimentovať, ale zatiaľ...“

Koňýk: „Hráme klasický punk ´77. To je hudba, ktorá nás baví, nemáme chuť nejako experimentovať. Nemyslím si, že by sme to celé vôbec niekedy brali nejako vážne. Teda aspoň ja osobne som to nikdy nebral vážne, rovnako, ako seba, ani túto kapelu. Nikdy som nemal pocit, že by sme sa mali snažiť sa za každú cenu niekam dostať. Ako vravím, v prvom rade išlo vždy o zábavu a tak tomu je dodnes. Samozrejme, to teraz neznamená, že sa pred koncertom ožerieme tak, že nebudeme schopní hrať. Predsa len, určitá zodpovednosť voči publiku tu je, ale inak...““

Lump: „Navyše ak máme problém s tým zahrať aj tie jednoduché veci... (smiech).“

Čím to je, že vo vašich textoch rokmi akosi ubúda rebélie?

Lump: „Máme dvadsať rokov v kuse spievať o tom, že policajti sú na pi.u, že celý svet je na pi.u stále dookola? My sa radi bavíme.“

Koňýk, aký je vlastne tvoj pohľad, ako znalca, na domácu punkovú scénu? Pôsobia na nej nejaké kapely, ktoré by ťa niečím zaujali?

Koňýk: „Takmer so všetkými kapelami, ktoré poznáme sme kamaráti. Sú kapely, ktorým sa snažíme trocha pomôcť. Napríklad takým Happy Cocks, ktorí sú nám, respektíve štýlu, ktorý máme radi asi najbližšie. Keď niekde hráme, tak im zavoláme, aby si zahrali s nami a tak. Takisto sa ich pokúšame presadiť na nejakých festivaloch, čo sa niekdy podarí, inokedy nie... Páči sa nám ale takisto trebárs Zhoda náhod, čo je mladá a podľa nás veľmi dobrá a talentovaná kapela. Ak budú na sebe pracovať, tak sa môžu dostať ďaleko. Trebárs tam, ako dnes Braňo Alex, alebo Sveťo (smiech).“

Nachádzali ste sa niekedy v minulosti, čo i len na krátku chvíľu v štádiu, keď ste mali ambície sa hudbou živiť?

Koňýk: „ Ja sa momentálne hudbou živím...“

Ja som mal ale na mysli, že by vás živila vyslovene táto kapela...

Koňýk: „To nie, také obdobie nikdy nebolo. Keby sme žili v Nemecku, alebo Anglicku, tak by to možno išlo, ale tu nie je šanca.“

Zóna A má však slušné renomé aj za hranicami Slovenska, takže eventuálne, pokiaľ by ste mali schopného manažéra...

Koňýk: „Hrali sme už všelikde, v Nemecku i zo tridsať krát...“

Pokiaľ viem, svojho času ste nakrútili aj nejaké skladby spievané v angličtine...

Koňýk: „Išlo len o dve pesničky len tak zo srandy. Vonku fungujú mraky kapiel ako sme my... Paradoxne, keď sme urobili tie dve anglické skladby, tak reakcie väčšiny ľudí z vonku boli také, aby sme sa na to vykašľali, pretože v našom prípade má čaro práve tá slovenčina. Ako vravím, v Taliansku, Francúzsku, či Švédsku je množstvo kapiel ako Zóna A...“

Koňýk, zdá sa, že komunikácia s fanúšikmi je pre túto kapelu dôležitá. Súdiac aspoň podľa dosť aktívneho fóra na stránke Inflagranti Records.

Koňýk: „Ono to vzniklo viac menej z povinnosti. Na začiatku bol jeden taký incident s ultraľavicovými skinheadmi, či anarcho-komunistami alebo kým... Zistil som, že keď ťa na internete niekto obviní že si napríklad fašista, a ty sa nebrániš, tak sa takáto fáma šíri od jedného človeka k druhému, každý k tomu ešte čosi ´pribalí´... Ako vravím, pre mňa je takáto komunikácia s ľuďmi skôr nevyhnutnosťou.“

Máte nejakú predstavu o ďalšom fungovaní Zóny A? Hodláte časom zredukovať aj vaše koncertné aktivity natoľko, že vystúpenia skupiny budú pre jej fanúšikov takým malým sviatkom?

Koňýk: „Frekvenciu vystúpení si zatiaľ udržiavame na štandardnej úrovni. Hráme tak trikrát do mesiaca – takto fungujeme už asi pätnásť rokov. Samozrejme, niekedy môže byť do roka tých koncertov pomenej, sme predsa len limitovaní prácou, rodinami... Frajerky by určite neboli nadšené, keby sme sa každý víkend niekde jeb.li... Čo by sme ale v konečnom dôsledku nechceli ani my. Mám dcéru i frajerku, ktorým sa chcem venovať a nie len vždy niekde koncertovať. Tri koncerty do mesiaca je úplne ideálny stav.“

Myslím, že televízia Musicbox umožňuje v tunajších neradostných pomeroch jedinečnú možnosť prezentácie aj kapelám produkujúcim menšinové žánre. Máte v pláne nakrútiť k niektorej z novinkových skladieb aj videoklip? Je pravda, že tých videí ste v posledných rokoch veľa nenakrútili...

Koňýk: „Videoklip by sme nakrútili radi, ale zatiaľ sme sa ešte ani nedohodli, na akú skladbu by to bolo.“

Zaregistroval som, že fanúšikovia vás ´tlačia´ do „Hlasov z podzemia“...

Koňýk: „´Tlačia´nás aj do „Chleba“, či „Nebuď hlúpa“... Klip však určite chceme. Whisky sa dokonca ponúkol, že by nám ho urobil aj zadarmo, čo by bola hlúposť nevyužiť.“