A tak na chodníku ľudia precitajú
Zvlhnuté sú, asi hlavne preto v ústach nič čarovne nechrumká.
Vyžraté červené pery od zaschnutej kvapky vína,
Muselo ich byť viac, pretože jedna kvapka tak červené more na perách a následne v celom tráviacom trakte nespôsobí...
A tak slanú chrumku bez chrumkania rozmačkáš,
Zložíš okuliare, po ktorých bez skiel zostal len rám...
Rám bez poslania, bezcenný bez skiel bezcenný... rám...
A tak chrúmeš chrumku od papriky červenú,
Ružovou papuľou, vyštípanou nie vetrom,
Papuľou, ktorá cez noc vypila všetky hriechy svetské.
No, tak chrúmeš tú chrumku, ktorá nevládze viac chrumkať.
A tak preklínaš svedomie, ktoré nevládze viac hrízť.
Stáť a v stoji na chodníku pohodený, so svojím rámom bez skiel tak bezvýznamným...
Ale určite nás tu niekto rozsypaných nájde...
Je už vidno, niekto tadiaľto pôjde a pozbiera naše mory nočné...
Pri najväčšom nepovšimnutí do nich aspoň kopne...
R.T. 2008 (Jún)