The Wilderness punk / Trnava

Martin C Putna (1968) je literárny historik a kritik. Vyštudoval klasickú filológiu a slavistiku v Prahe a teológiu v Českých Budějoviciach. Od roku 1991 prednáša na Karlovej univerzite v Prahe, od roku 2013 je profesorom kultúrnej antropológie. Pôsobil ako redaktor revue Souvislosti a ako riaditeľ knižnice Václava Havla. Odborne sa zaoberá vzťahom kultúry a náboženstva. Knihu Obrazy z kulturních dějin ruské religiozity, ktorej záložku na obálke som použil na jeho predstavenie, odporúčam každému, kto sa o túto tematiku zaujíma. Je to veľmi šikovne a vyčerpávajúco spracované dielko.

Martin Hekrdla (1956) je publicista a politický komentátor. Vyštudoval obor teórie kultúry na Filozofickej fakulte UK. Jeho príspevky sa dajú nájsť v Literárnych novinách, v denníku Právo a rôzne, či už na stránkach printových alebo internetových periodík. V súčasnosti pravidelne publikuje aj na stránke A2LARM, ktorá je jednou z online platforiem kultúrno-spoločenského dvojtýždenníka A2. Jeho články tu sú pomerne zaujímavé. Podľa toho, o čom píše, samozrejme. A to nás teraz bude zaujímať najviac.

Nedávno pán Hekrdla komentoval Putnov intelektuálny výkon, podaný v rozhovore pre Český rozhlas Plus.Tam sa profesor snažil krotiť svoje emócie v reakciách na údajne manipulatívne otázky moderátorky Barbory Tachecí. Výsledok Hekrdlovej analýzy Kavárna versus lid, dvě slepé uličky – a hrozby, je tak svojim spôsobom reakciou na „fragmentárne odpovede“  Putnu, ako sa voči Hekrdlovmu článku ohradil sám profesor, taktiež na stránke A2LARMu – viz Musíme překonávat názorové rozdíli.

Tento stret intelektuálnej ľavice s katolícky orientovaným pravičiarskym liberalizmom, ktorý sa odohral na stránkach A2LARMu, poskytuje zaujímavú ukážku prieniku medzi obomi názorovými/politickými spektrami. Ak nič iné, je táto epizódka minimálne povšimnutiahodná. Určite to nie je najvýraznejší príklad. Určite to nie je jediný príklad. Ale je to najaktuálnejší príklad a dotýka sa najhorúcejších tém, plniacich obsah ako pravicových, tak aj ľavicových textov, zaoberajúcich sa problematikou fašizácie a vzťahu medzi ňou a kapitalizmom. Tento nenápadný stret priam nabáda k zamysleniu sa a vysloveniu niekoľkých otáznikov, ak sa máme baviť o tom, čo robiť v situácii, kedy sa zdá, že už kompletne každému okolo prestáva byť rozumieť a všetko sa neodvratne rúti do intelektuálneho vzduchoprázdna.

Otravne trefný Hekrdla

Napriek zbytočne uštipačným poznámkam a pohrdlivým dojmom pôsobiacej irónii (ale to už je údel komentátorov a publicistov) vyvodil pán Hekrdla vo svojom článku niekoľko trefných point. Tie jeho vyjadrenia týkajúce sa Putnovho prejavu vynechám, nakoľko sám Hekrdla by občas potreboval nejakú tú servítku pred ústa.

Z Hekrdlovho „posudku“ prostredia rodiaceho postavičky á la Putna, povrchným čítaním môžeme prísť k záveru, že rôzni akademici, odborníci, znalci a ďalší rozdávači rozumov číhajúci na nás v stĺpčekoch a článkoch mainstreamových printov, vo fundovaných rozpravách rozhlasových a televíznych relácií a v blogoch, vybraných trebárs na SME, rovná sa intelektuálny snobizmus odtrhnutý od reality, a teda prvok pre spoločnosť zbytočný. Môže vzniknúť dojem, že iba ten, kto bol minimálne pol života zašpinený od sadze a uhlia, rozumie skutočnému životu a všetko ostatné je iba prázdne bľabotanie do vetra. To je ale naozaj výsledok iba povrchného čítania.

Problémom domácich, ale aj zahraničných pravicovo-liberálnych intelektuálnych elít (no zostaňme iba pri tých našich), je neochota pomenovávať niektoré problémy pravými menami. Niekedy to je neochota, niekedy neschopnosť. To môže mať časom za následok skĺznutie do takmer iracionálnych formulácií pri snahách tlmočiť širšej verejnosti hrozby, ktoré sú inak reálne a skutočne im treba venovať patričnú pozornosť. Jedným z takých prípadov môže byť stotožňovanie Putinovho Ruska so Sovietskym zväzom a démonizácia Ruska ako resuscitovanej boľševickej hrozby, čoho svedkami sme v nemalých dávkach mohli byť aj nedávno pri príležitosti výročia vpádu vojsk ZSSR na naše územie.

Je nespochybniteľné, že rôzni ZSSR nostalgikovia, nacionalisti či predstavitelia náboženskej poverčivosti prirodzene gravitujú k osobnostiam ako je Putin. Je možné, že Putinovi samému ešte v hrudi bije srdce toho mladého KGBáka, ktorým kedysi bol. Ale jedno je isté – nie je to ani Sovietsky zväz, ani reálny socializmus, čo Putinovi dopomohlo k teplučkému miestečku v Kremli a umožnilo mu elity blokovať a nižšie vrstvy intelektuálne súložiť  primitívnou propagandou. Je to obyčajný, z reťazí odtrhnutý kapitalizmus par excellence, so všetkými tými svojimi nadstavbami, ako je dnes už otravne znejúci neoliberalizmus. Ale dá sa o tom týmto spôsobom hovoriť v spoločnosti pravicových intelektuálnych elít a ešte k tomu verejne? Nie je to nebezpečné, najmä ak vieme, že množstvo smetiskových serverov typu Parlamentné listy by dokázalo z takejto debaty vyťažiť námet pre ďalší trápny desaťvetový titulok ďalšieho brakového článku? Alebo je ešte nebezpečnejšie tomu pre pohodlie príliš nevenovať pozornosť?

200 000

Podobných skĺznutí by sa dalo nájsť omnoho viac. No všetky ich zastrešuje jeden spoločný menovateľ – samotný kapitalizmus. Tento pojem už zľudovel medzi masami ako pojem hanlivý, často používaný s nulovou lexikálnou precíznosťou, ale stále po ruke. Medzi jeho najhorlivejšími zástancami tiež zľudovela jedna mantra, ktorá pôsobí dojmom, že dokáže byť platná aj vtedy, keď sa všetky možné desivé scenáre naplnia do poslednej bodky. Tento nie práve dokonalý, ale stále najlepší možný systém akoby nechcel vidieť, že tá nedokonalosť, ktorú si tak úprimne priznáva, nie je iba chybičkou krásy. Nie je iba otravným vedľajším produktom, brániacim definitívne prevážiť tej miske váh, na ktorej je naložené všetko to dobré a správne. Pod rúškom tejto mantry akoby sme nechceli vidieť, že tú nedokonalosť máme rovno pod nosom v plnej paráde. A nie je to korupcia, ani rakovina megakorporácií, dokonca ani šialení jedinci, zneužívajúci svoju moc výlučne vo svoj prospech. Tento systém sám je strojom generujúcim to, čoho sa najviac obávame. On je nositeľom toho princípu, ktorý nás už od detstva učí stavať sa jeden proti druhému v záujme prežitia. On je tým najlegitímnejším argumentom každej vlny fašizácie po nástupe moderny. On sám, kapitalizmus.

V ňom sa skrýva odpoveď na také otázky ako prečo nemôžeme v súčasnosti označiť 200 000 občanov Slovenskej republiky za fašistov a neonacistov. Ich iracionálny strach totižto nie je spôsobený iba dezinformačnou kampaňou, frustráciou z Ficovej bezcharakternosti, vrodenou hlúposťou či strachom z neznámeho. Ako inak vysvetliť ľahostajnosť k potápajúcim sa preplneným lodiam, ospravedlňovanú vraj negatívnym ekonomickým dopadom, ak nie kapitalistickým defaultným nastavením v hlavách takýchto ľudí? Argumenty na spôsob they took our jobs detto. A to hovorím iba o Slovensku.

Keď prídete na návštevu k babičke, tá sa vás spýta ako sa máte a čo robíte, porozprávate jej o všetkých svojich zaujímavých voľnočasových aktivitách a všetkých tých veciach, ktoré vytvárajú v spoločnosti nejaké hodnoty. Ona vám povie, že super, že je to dôkaz vašej šikovnosti a na dôvažok sa spýta, koľko vám to vynáša. Poviete, že vám to vynáša hovno, a všetka vaša šikovnosť je odrazu fuč. Zostanete už iba bláznom, ktorý venuje svoj drahocenný čas somarinám, z ktorých nič nemá. Toto je kapitalizmus.

Aj z tohto dôvodu nám tu vyrastá generácia frustrovaná z vlastnej zdanlivej bezcennosti, plná závisti voči tým úspešnejším a navrch ešte nasraná na to, že okrem fabriky sú už všetky kreatívne či hodnoty vytvárajúce pozície obsadené, tak treba buď nasadiť ostré lakte, alebo rezignovať. Vo fabrike zasa prichádza na scénu vykorisťovanie. No ak sa ti nepáči, môžeš na sebe makať a dostať sa vyššie. Vzdelaj sa, pracuj na sebe, ver, choď si pre svoj cieľ, bež... zakopni!

Aj keď teraz trochu generalizujem, nechcem tvrdiť, že každý by mal dostať to svoje bez námahy. Ale snažím sa na jednoduchých a nie až tak závažných príkladoch ukázať, aká mentalita je v nás zakorenená, aby sme si mohli urobiť predstavu, z čoho a do akých rozmerov môže táto mentalita prerásť. A kam vlastne už dávno prerástla. Kapitalistické medziľudské vzťahy – tie, ktoré podmieňujú prežitie – zabíjajú vôľu k solidárnosti, otvorenosti a tolerantnosti. Sú jedným zo zásadných faktorov podmieňujúcich fašizáciu.

Veriť, že na to, aby svet bol OK a znesiteľným miestom, potrebuje kapitalistické prostredie iba kultiváciu, tých správnych ľudí pri moci, vzdelanie más smerom k občianskej uvedomelosti či poriadne nastavené zákony, ktoré zamedzia alebo minimalizujú riziká, je rovnako utopické zo strany „dobrých kapitalistov“, ako je podľa nich utopická vízia anarchizmu (ponechajme ho tu pre tento krát bez prívlastku).

Samozrejme, že fašizujúce tendencie na seba nabaľujú množstvo iracionálnych prvkov, rôzne blúznenia a mýty, ale nikto z tých, čo sa nechávajú do tejto pasce lapiť, nezačal s tým iba tak. Kapitalizmus už zo svojho princípu generuje fašistické tendencie.

Putna a putna

V rozhovore pre Český rozhlas plus profesor Putna prskal a sipel, ale akosi nič „kloudného“ zo seba nevysúkal. Neviem, čo sa stalo medzi ním a moderátorkou pred vysielaním, ale označiť jej otázky za manipulatívne je naozaj zvláštne. Podobne ako keď si v relácii Události a komentáře zmýlil pán profesor vystúpenie vo verejnoprávnej televízii s obhajobou dizertačnej práce, čo malo za následok jedovaté výpady voči inak úctyhodnej profesionálke Věře Drtinovej.

No jeho odkaz na stránke A2LARM je jasný. V záujme nás všetkých sa musíme zamerať na to, čo nás spája, nie na to, čo nás rozdeľuje. A práve v tomto odkaze sa ukrývajú ďalšie otázniky.

To, čo som vyššie popísal o kapitalizme, môže pôsobiť dojmom, že všetko je iba o ekonomických parametroch, o politickom zriadení, v ktorom sa človek nachádza. Ak by to tak bolo, opäť tu máme nebezpečné skĺznutie, a to akýsi determinizmus, upierajúci človeku slobodnú vôľu. Môžeme mať problém s tým, že spoločnosť je riadená vertikálne namiesto horizontálne, môžeme mať problém s tým, že vlastníctvo výrobných prostriedkov je koncentrované v rukách hŕstky dokonalých kapitalistov, ktorí svojou nenásytnou expanziou devastujú životné prostredie a vykorisťujú pracujúcich, že systém je labilný a sám plodí bacily fašizmu, ale s jedným predsa problém mať nemôžeme – napriek tomu, že definujeme príčiny súčasného stavu rôzne, v základných hodnotách sa spolu zhodneme, a to akosi inštinktívne.

Môžeme o iných hovoriť, že vidia veci čiernobielo a že by to tak nemalo byť. Ale nevnímame aj my sami súčasnú klímu ako napätie medzi dobrom a zlom? Medzi jednoznačným dobrom a jednoznačným zlom? Ak si nie sme istí, či to, čo chceme, je správne, tak potom prečo to chceme? Keď zhodíme zo seba všetky tie politické nadstavby a zostaneme stáť z očí do očí, nebudeme sa jeden druhého pýtať, čo je v súlade s tou alebo onou ideológiou, ale čo je správne urobiť a čoho je správne si zastať a ubrániť to. Budeme si pokladať morálne a etické otázky vychádzajúce z jednoduchého kategorického imperatívu, bez nánosov ťažkého intelektualizmu.

Nejde o spájanie nezlučiteľného. Anarchizmus (podľa môjho názoru) nie je zlučiteľný s kapitalizmom. Ide o spájanie toho správneho. A v tomto pre mňa viac zarezonovali slová profesora Putnu (ktorý sa rôznymi zaujímavými aktivitami akoby posúva sprava doľava, ale mal by si pohnúť, pretože tá „nerozhodnosť“ ho stojí množstvo zvláštnych vyjadrení), napriek trefnej a zmysluplnej analýze pána Herkdlu (ktorý do istej miery Putnove ohradenie sa voči jeho článku prijal).

Detournement

Vziať niečo a pretvoriť to tak, aby to obrátilo naopak pôvodný význam  tej veci, ale zároveň jej dodalo význam nový, je jeden z najzaujímavejších umeleckých prostriedkov, hojne využívaných napr. aj v punku. A presne takýto detournement môže byť jednou z najsilnejších zbraní.

V prostredí kapitalistických medziľudských vzťahov a podmienok sebarealizácie, vziať toto prostredie, nie ho zničiť, ale obracať jeho význam naruby a vdychovať mu význam nový. Politika detournementu.

Pretože presne toto robí súčasná vlna fašizmu, ale smerom ku zlu, ak sa mám vyjadrovať v jednoduchých kategóriách. A je na nás, či sme schopní po jednoznačnom odsúdení fašizmu ako zla, označiť to, o čo ide nám, za dobro a nepochybovať o tom. Ak to dokážeme, môžeme vziať establishmentu poplatný charakter medziľudských vzťahov, systémom vštiepený rámec videnia sveta a fungovania vecí, všetko to, čo máme v rukách, a namiesto popierania a ťažkej námahy pri zbavovaní sa nánosov kapitalistickej morálky, tento systém vziať a previesť na ňom detournement vo vlastnej réžii.

A možno je to všetko iba nezrozumiteľná blbosť...

      Všetko so všetkým súvisí. Aspoň v zmysle toho, o čom budem písať ďalej. Koncept videnia sveta konkrétneho človeka sa skladá z viacerých dielikov, z ktorých ani jeden nie je izolovaný od ostatných. Nájdu sa rôzne vrodené predispozície, no ich vplyv na výsledné hodnotenie reality a s tým spojené vzorce vlastného správania môže jedinec – či už s menšou alebo väčšou námahou – slobodne odmietnuť, čiže zredukovať ich vplyv, alebo naopak sa s nimi stotožniť a uplatňovať ich v subjektívnom zrení objektívnej reality. Výsledná paradigma, v tomto texte ponímaná viac vo Wittgensteinovskom zmysle, je v najvšeobecnejšom zhrnutí kombináciou dvoch fundamentálnych filozofických východísk – politického a duchovného/náboženského východiska. V nasledujúcom texte sa pojednáva o tom druhom, čiže duchovnom/náboženskom východisku, ďalej už iba náboženskom, pre jednoduchšiu prácu s textom. Píšem o tom z troch dôvodov. Prvý je ten, že mi prišla zaujímavá kombinácia zdrojov, ktoré ma k tomuto textu viedli – jedno z výborných minuloročných čísiel anarchistickej revue Existence, esej geniálneho Umberta Eca o večnom fašizme a krátky príspevok k prednáške o demokracii a slobode v duchovnej kultúre prednesený teológom, kňazom, sociológom a neviem čo všetko ešte, Tomášom Halíkom. Práve niektoré z vetičiek v týchto zdrojoch obsiahnuté ma nakopli k tomu, aby som tému rozvinul. Druhý dôvod je ten, že to, o čom budem písať, je v podstate vysvetlením významu pesničky Moc od The W, na spôsob pokecov k pesničkám našich kamarátov z kapely BOX. Takisto voľne nadväzuje na ten dlhý nudný monológ pred pesničkou Lacný pank, kde sa hovoria tie veci typu „ked neexistuje Boh, tak neni dobro a zlo“ atd. atd. Nie je komentárom k tejto pasáži v Lacnom panku, ale v istom zmysle s ňou súvisí. Tretím dôvodom je skutočnosť, že sa tu píše o fašizme, o fašizujúcich tendenciách v spoločnosti a faktoroch, ktoré majú potenciál tieto tendencie vybičovať do znepokojivých rozmerov. Fašizmus je skurvené hovno, a preto je treba, aby sa spoločnosť ozývala. No nie ani tak zvrchu, ako zdola. Je na nás, obyčajných ľuďoch – nie v zmysle obyčajných ľudí ako zdroja politického kapitálu parlamentných strán –, aby sme s týmito vecami niečo robili. Tí hore sú mimo našej hry, pretože ich hra je postavená primárne na zachovaní statusu quo, kde síce hodnoty ľudskosti majú svoje miesto, no vo chvíľach, kedy sa nimi dá epidémia fašizmu a zla mierniť  už v zárodku, nikdy nebudú prednejšie, než sú exkluzívne zisky, ktoré ponúka neviditeľná ruka trhu. Masa musí sama vedieť, prečo je fašizmus aj s jeho nadstavbami odpad, ktorý treba vyniesť pomocou vlastného rozumu, nie prostredníctvom hŕstky vládnych splnomocnencov. Preto aj tento text nekončí niekde v šuplíku, ale na našej stránke, pre zamyslenie sa hoc aj jediného človeka, ktorý je ešte na vážkach, či sa ho snažia oklamať tí, čo vykrikujú čosi o vlastizradcoch a vo všetkom vidia nastrčených židov, alebo tí, čo každú chvíľu niekoho označujú za nácka či fašistu.

Boh a fašistický štát alebo vzťah religiozity a autority

      V tretej štvrťročenke anarchistickej revue Existence z roku 2015 sa redakcia na stranách 15-16 venuje ohliadnutiu za úspechmi anarchistického hnutia v jednom zo starších čísel dnes už nevychádzajúcej A-kontry. Mimo iné sa v ňom píše, že české prostredie je aj vďaka vplyvu anarchistov pred prvou svetovou vojnou jedno z tých najateistickejších. Je pravdou, že Česká republika končí v rebríčkoch mapujúcich cirkevnú príslušnosť v našich končinách na najspodnejších priečkach. Otázkou zostáva, do akej miery toto neidentifikovanie sa jednotlivých respondentov s kresťanským, poťažmo žiadnym vierovyznaním, znamená ich stotožnenie sa s ateizmom v jeho najúplnejšom dôsledku. Napríklad evolúcia je faktom. No prijatie tohto faktu ešte neznamená, že človek v nej nachádza odpovede na všetky trápiace ho existenčné otázky. Preto pozorujeme, že medzi nami existujú ľudia, ktorí sa dištancujú od akéhokoľvek náboženského vierovyznania, no vždy si nechávajú otvorené zadné dvierka pre rôzne formy duchovna, napr. v podobe guruov, pochybných filozofov či „prebudených“ raperov, z ktorých sa odrazu stali vysokopreosvietení jedinci. Čiže tu sa nám otvára priestor pre niečo, čo Tomáš Halík nazval akýmsi „něcizmem“. Je to čosi ako viera, ktorá sa dá deklarovať už dobre známym „neverím v Boha, ale verím, že tu niečo je.“ Túto vetu by som označil za šahádu něcistov. Něcizmus zvyčajne zapĺňa vyprázdnený priestor, ktorý po sebe zanechalo buď sklamanie z ponuky inštitucionalizovaného náboženstva, alebo viac či menej vedomá rezignácia na hľadanie pravdy v tejto oblasti. To platí, ak si človek nenájde inú vyváženú náhražku za jedno zo svetových náboženstiev, alebo neskončí  rovno v tábore ateistov. Něcizmus otvára však nové možnosti. Otvára možnosti novej logiky, nových postupov vyhodnocovania reality v korelácii s abstraktnosťou ľudského myslenia, no a pri udretí na správnu strunu môže odštartovať aj prekvapivo prudké náboženské prebudenie, sprevádzané nebývalou oddanosťou. Je to akási hybernačná fáza, bod nula, čosi ako agnosticizmus, ale nie tak úplne. Jedným zo smerov, ktorým sa něcizmus môže veľmi ľahko vydať, je synkretický prístup k náboženskej problematike. Ten sa vyznačuje osobitým druhom logiky. A tu prichádza rad na Umberta Eca. Túto logiku považuje za prvý zo štrnástich príznakov, sprevádzajúcich nástup fašizmu, ku ktorému máme blízko v prípade, že pozorujeme v spoločnosti zhruba polovicu z nich:

      „Prvým rysom ur-fašizmu je kult tradície. Tradicionalizmus je samozrejme omnoho starší než fašizmus. Nielenže je typický pre kontrarevolučné katolícke myslenie po francúzskej revolúcii, ale zrodil sa už v dobe neskoršieho helenizmu ako reakcia na klasický grécky racionalizmus. V stredozemnom priestore začali ľudia rôznych náboženstiev (z ktorých väčšina bola zhovievavo prijatá do Rímskeho panteónu) snívať o zjavení, ktoré sa dostavilo na úsvite ľudských dejín. Toto zjavenie zostávalo podľa názoru tradicionalistickej mystiky po dlhú dobu skryté pod rúškom zabudnutých jazykov – v egyptských hieroglyfoch, keltských runách, na zvitkoch málo známych ázijských náboženstiev. Táto nová kultúra musela byť synkretická. Synkretizmus nie je iba, ako hovorí slovník, „kombinácia rôznych foriem viery a praktík“; táto kombinácia musí tolerovať rozpory. Každé z mnohých pôvodných posolstiev obsahuje poklad múdrosti a kedykoľvek sa zdá, že hovorí niečo odlišného či nezlučiteľného s ostatnými, ide iba o to, že všetky tieto posolstvá nepriamo, alegoricky poukazujú k tej istej prvotnej pravde.
      V dôsledku toho nemôže existovať žiadny pokrok v poznaní. Pravda už bola vyslovená raz a navždy a my sa iba môžeme snažiť neustále interpretovať jej tajomné posolstvo.
      Stačí sa len pozrieť na sylabus každého fašistického hnutia a nájdeme v ňom hlavných tradicionalistických mysliteľov. Nacistická gnóza bola živená tradicionalistami, synkretikmi a okultnými podivínmi. Najvplyvnejším teoretickým zdrojom bola koncepcia novej talianskej pravice. Julius Evola zmiešal Svätý grál a Protokoly sionských mudrcov, alchýmiu so Svätou rímskou ríšou národa nemeckého. Samotný fakt, že talianska pravica, aby predviedla otvorenosť svojho myslenia, neskôr rozšírila svoje učenie a zahrnula doňho diela Josepha de Maistra, Guenona a Gramsciho, je krikľavým dokladom synkretizmu.
      Ak sa ponoríte do regálov, ktoré sú v amerických kníhkupectvách označené ako New Age, môžete tu nájsť dokonca aj Svätého Augustína, ktorý, pokiaľ viem, fašista nebol. Ale kombinácia Augustína a Stonehenge – to je symptóm ur-fašizmu.“

      Z tohto nevyplýva, že každý, koho zaujíma ezoterická paveda, číta New Age literatúru, verí v tajomnú univerzálnu silu či považuje otázku Boha za nevyriešiteľnú, je fašistom či inklinuje k fašizmu. Faktom ale zostáva, že takéto filozofické východisko, pripomínam, že jedno z tých dvoch fundamentálnych, predstavuje plodnú pôdu pre zaklíčenie obdobne mylného východiska politického, ktoré môže mať drastickejšie následky, týkajúce sa celej spoločnosti.
      Na tomto mieste je potrebné odlíšiť vyššie opísaný myšlienkový diskurz synkretizmu od autentického ateizmu a autentického kresťanstva, aby nevznikol dojem, že sa tu pojednáva o existencii/neexistencii Boha, alebo že sa tu o náboženstve hovorí v takom zmysle v akom to robí v spojenom vydaní Bakuninových publikácií kniha, ktorej názov napodobňuje titulok tohto textu. Tak ako ateizmus, aj kresťanstvo spolu s väčšinou ďalších svetových náboženstiev, sú koncepty, ktoré je možné interpretovať rôznymi spôsobmi, ale vo svojom jadre sú nemenné, čiže netolerujú rozpory. Kresťanstvo má niekoľko nemenných dogiem a vieru stmelenú práve ich nemennosťou. Ateizmus má svoju vedu, ktorá prezentuje množstvo objektívnych dôkazov, poskytujúcich ateistom verifikovateľný podklad pre stanovisko, ktoré zastávajú. Synkretizmus nemá ani jedno z toho, preto umožňuje oslobodenie sa od akýchkoľvek zákonov, vrátane zákonov logiky. Toleruje rozpory, zlučuje nezlučiteľné, hľadá štvorcové kruhy. Samozrejme, že aj ateizmus a kresťanstvo nesú v sebe prvky, ktoré môžu prerásť v neblahé politické následky, ale vtedy už sa nejedná o ich autentické podoby. K tomu sa vrátim neskôr.
      Späť k samotnému synkretizmu. Je všeobecne známe, že všetci nacistickí pohlavári, vrátane toho najtrápnejšieho, neboli ateistami, ale ukážkovými synkretikmi. Dá sa povedať, že boli deťmi svojej doby, kedy duchovné a pseudofilozofické smery ako špiritizmus, ezoterizmus, teozofia a mnohé iné priam rozkvitali. Takmer všetci boli členmi rôznych tajných spolkov, ktoré miešali náboženské prúdy orientu s európskou tradíciou a seriózne vedecké poznatky s pavedeckými dohadmi a rasisticky orientovanou antropológiou. Ak sa toto zmieša s autoritárskymi politickými chúťkami, zavarili sme si na poriadny problém. Je to zmes, na ktorú najvýraznejšie doplatili v minulom storočí židia. Nacisti sa neštítili preberať myšlienky aj z židovského mysticizmu, reprezentovaného najmä kabalou. Hnacím motorom antisemitizmu predsa nebol primárne odpor k judaizmu (veď aj ten je dielikom univerzálnej múdrosti), ale stovky lacných pamfletov á la Protokoly sionských mudrcov. Tie zasa poskytli alibi pre diskriminačnú a neskôr likvidačnú politiku namierenú proti židom. Rozuzlenie tohto celého nám poskytuje kvalitatívna analýza dvoch fundamentálnych filozofických východísk nacistického diskurzu, z ktorej vyplýva, že tak ako jeho náboženské, tak aj politické východisko boli založené na lži, čiže boli chybné, teda nesprávne – zlé. Ak by sme aj trvali na tom, že nejestvuje jednoznačná odpoveď na otázku existencie Boha, poťažmo absolútnej pravdivosti jedného zo svetových náboženstiev (v našich končinách kresťanstva), je isté, že synkretické východisko je jednoznačne a absolútne mylné. A politika, odvolávajúca sa na lživé a podvrhnuté pamflety, je rovnako mylná a chybná ako tie pamflety samotné. Čiže spoločnosť, vedená a stotožňujúca sa so synkretikmi a žrútmi podvrhnutých pamfletov, rovná sa spoločnosť zlá.
      V čom spočívajú paralely s dneškom? To zhrniem iba v jednej jedinej otázke, na ktorú si odpovedzte sami: už ste postrehli tých vrieskajúcich paviánov, nosiacich handry popísané runovým písmom, oslavujúcich svoje vraj slovanské korene, čo vzývajú pohanských bohov, a súčasne „ochraňujú“ kresťanské hodnoty a deklarujú svoju oddanosť Ježišovi Kristovi?

Neautentickosť

      Z histórie vieme, že aj z kresťanských a ateistických kruhov vzišlo toho veľa tragického. V prípade kresťanstva hovoríme o spolupráci s totalitnými režimami a niekedy samotnom iniciovaní fašistických nálad. No tu je na mieste otázka autenticity. Kresťanstvo je pre obrovskú časť ľudu formalitou, prihlásením sa k tradícii predkov, všetkým možným, iba nie poctivou intelektuálnou disciplínou. Často nadobúda formu poverčivosti, podobnej trom krokom vzad, aby sme zabránili nešťastiu, keď nám cez cestu prebehne čierna mačka. Ibaže v tomto prípade nejde o tri kroky vzad, ale o represie voči mravne uvoľnenejším jedincom či inovercom, vnímané ako prevencia voči trestu Božiemu. Najmä precitlivenosť v mravnej oblasti je jedným z ďalších symptómov ur-fašizmu. Nie je nič zlé na mravnej cudnosti, to je jasné. Ale strach z toho, že uvoľnenejšie mravy iného človeka nejakým spôsobom ohrozujú moju vlastnú integritu a vzťah s Bohom, to je nepochopenie vlastnej viery, čiže prejav neautentického kresťanstva, dovolím si tvrdiť. Keďže fyzické násilie ako také je pre radového kresťana neprijateľné (je to jeden s najľahšie pochopiteľných odkazov Krista), nesnažia sa takíto kresťania „očisťovať“ spoločnosť od nežiaducich prvkov bezprostredným násilím, ale pomocou represívnych zložiek silne autoritárskeho štátu. Zavedenie takéhoto mechanizmu im ponúka iba nekompromisný vodca, ktorého posolstvá súznejú s obavami „slušných“ a „mravných“ občanov.
      Ateizmus domyslený do dôsledkov často naráža na problém, ktorý sa spája s morálnym rozlišovaním. Nejde o to, že by ateista nemohol byť dobrým človekom v hraniciach dobra a zla, vymedzených morálnou kultúrou západnej civilizácie. Problém spočíva v tom, že toto filozofické východisko postráda oporný bod, nezávislý od úsudku indivídua, ku ktorému sa dá v otázkach morálneho zákona odvolať vždy, keď niekto tento morálny zákon porušuje, podobne ako sa dá odvolať na zákonodarné mechanizmy, keď niekto pácha zločin. Otázky dobra a zla, poťažmo etiky, sa môžu stať predmetom spoločenského konsenzu, a teda relatívnymi, čo môže mať hrozivé následky, ak sa k moci dostane niekto, pre koho napr. univerzálne ľudské práva nie sú až takými univerzálnymi, ako sme boli doteraz zvyknutí. Častá dezinterpretácia Darwinových záverov, odvolávajúca sa na boj o prežitie medzi druhmi, môže veľmi ľahko viesť  k podobným scenárom, k akým viedla éra stalinizmu, či súčasný neoliberálny (nerád používam toto slovo, ale čo už) konštrukt, majúci vedúci podiel na sociálnej nerovnosti a vzostupe extrémistického podhubia.
      Tieto nežiaduce podoby ateizmu a kresťanstva sú výsledkom odchýlky v ich samotnom jadre. Nie iba na povrchu. Vyprázdňujú tieto východiská zvnútra a zbavujú ich autentickosti. Preto sa o autentickom ateizme a kresťanstve nedá hovoriť ako o symptómoch ur-fašizmu. Čo neplatí pre synkretický diskurz, nakoľko ten žiadnou autenticitou nikdy neoplýval. Je tvorený nekonečným množstvom koncepcií, ktorých podoba závisí od ľubovôle jedinca alebo skupiny. Tento prístup umožňuje ospravedlnenie mnohých skratiek, v ktorých účel ospravedlňuje prostriedky.

Záver

      Pluralita názorov je veľmi dôležitá vec. Tolerancia je ešte dôležitejšia vec. No názor nemusí nutne reflektovať fakty a tolerancia nemusí vždy napomáhať konštruktívnej diskusii. Tento text môže byť chápaný aj ako výzva k intelektuálnej poctivosti v otázkach podstaty človeka, ľudstva a sveta, v ktorom musíme žiť, nech už prídeme k akémukoľvek záveru. Symptómy ur-fašizmu sa dajú liečiť práve iba takouto formou. Nie násilím, nie presviedčaním, ale analýzou a vyvodením záverov, ktoré plnia úlohu opodstatnených argumentov, ak chceme prísť k zmysluplnému záveru aj v diskusii či polemike. Toto bolo pojednanie o jednom z prvých symptómov ur-fašizmu, podľa toho, ako ich formuloval Umberto Eco. No nikdy takéto pojednania nesmú byť vnímané ako MY o NICH, ale ako MY o NÁS.

Nemôžem sledovať tú menšiu potýčku medzi Rozporom, S.A.S. a poťažmo Inseminačnou stanicou bez kŕču a tupého úškrnu. Je nepríjemné analyzovať úroveň argumentácie zástancov akéhosi apolitického punku. Nikto tu nič nikomu nekáže, nikto tu nič nikomu nenúti... okrem samotnej, od človeka nezávislej reality. Ak mám hovoriť za seba, tak samozrejme že v tejto veci stojím na strane Rozporu. Dá sa to aj inak? Ale treba čo najpoctivejšie zanalyzovať aj povahu iných tendencií v punku.

Apolitickosť je štvorcový kruh v tvare trojuholníka

     Na úvod si dovolím tvrdiť, že ešte pred masovejšou dešifráciou zvráteného potenciálu internetom rozmáhajúceho sa matrošu, vďaka ktorému dnes žasneme nad hlúpnutím časti punkovej scény, nezanedbateľná časť z nás, povedzme do roku 2012-2013, nezastávala k porovnateľne absurdnému obsahu až také odmietavé stanovisko ako dnes. Kdekto koketoval s pojmami ako NWO, považoval interpretov podobného razenia ako je napr. Marcus REVOLTA ak nie za dobrých, tak aspoň za zaujímavých, niekto si možno na vlastnej koži prežíval svoju verziu Ecovho geniálneho diela Foucaultovo kyvadlo, no a možno by sa našli aj takí, čo dokázali brať postavičky alá Rudolf Vaský vážnejšie, než by to dokázali dnes. Netvrdím, že každý z tej nezanedbateľnej časti bol plne ponorený do tohto balastu, ale dovolím si tvrdiť, že ostražitosť každého jedného trošku pokrivkávala, možno by aj zotrvala v rovnakom móde, ak by ju aktuálne a veľmi znepokojujúce okolnosti neprinútili konfrontovať sa s realitou. No a práve v tomto bode sa na punkovej scéne zasa o kúsok viac pootvorili dvierka pre názorové trendy, ktoré s punkom nikdy nemali nič spoločné. K tomuto sa ešte vrátim neskôr.
      Teraz je potrebné preskúmať jeden z najpokryteckejších trendov, ozývajúceho sa dnes na punkovej scéne o niečo smelšie, než tomu bolo v minulosti. A možno nie ani tak smelšie, ako skôr presvedčivejšie pre istú časť punx. Je to apolitickosť. Asi takto: Ak svet ľudí NEMÁ nejako vyzerať, tak potom dobre. Veci sa iba dejú a nemajú žiaden hlbší význam. Ľudia prosto jestvujú a čokoľvek akýmkoľvek spôsobom konajú, iba konajú. Všetky javy sociálneho charakteru v konečnom dôsledku len pozorujeme a naše hodnotenie daných javov, či už z hľadiska absolútnej morálky, spoločensko-etickej zmluvy, transcendentnej alebo iba akosi vytušenej elementárnej spravodlivosti, nie je ničím iným, než obyčajnou zábavkou z dlhej chvíle. Podotýkam, bezvýznamnou. Veci sa jednoducho iba dejú. Ale ak svet ľudí MÁ nejako vyzerať, voilá, politika.
      Blbnutie hláv mladých pankáčov kecami o apolitickosti robí z pojmov ako revolta, protest, antisystémovosť či antifašizmus pojmy prázdne, korešpondujúce s prvou vyslovenou premisou, teda že svet ľudí NEMÁ nejako vyzerať. Až premisa druhá ich napĺňa významom. Pretože ak je pre niekoho punk výlučne iba pivo, sex, párky a sidovka, tak potom dobre. Pivo, sex, párky a sidovku ti ten systém, na ktorý sa tak sťažuješ, nemá ani najmenší problém dať. Žer, chľastaj, užívaj života kým je čas, pretože zajtra tu už nemusíš byť. Žiadna zodpovednosť, po mne potopa. Ak zádrhel spočíva v tom, že si musíš na tieto somariny zarobiť v nejakej posratej fabrike, nuž, smola. Ale nabudúce dvakrát porozmýšľaj, či sa budeš sťažovať okrem systému aj na nejakých tých asociálov, čo ťa tak dráždia svojou neochotou makať. No ak je pre teba punk niečo viac, vlastne ak je celý tvoj život pre teba niečo viac, ak ho nevnímaš len cez dno prázdnej fľašky a problémy spoločnosti považuješ za skutočné, nie iluzórne, tak potom opäť, politika. Je pre teba punk niečo viac? Buď k sebe úprimný!

Prečo aj politika, nie iba hudba?

      Pretože iba o hudbe je zvyšok skostnatenej hudobnej scény, či už rockovej alebo populárnej. Nie sú náhodou plytkosť, bezduchosť a povrchnosť v muzike práve tie veci, od ktorých sa či už politický alebo „apolitický“ pankáč dištancuje? Ak nie, nie je to potom jedno, či svoju ľahostajnosť voči svetu vôkol praktikujem na punkovom koncerte alebo na koncerte umelej hviezdičky z televízie? Dáva punk hudbe nejaký iný rozmer? Ak áno, tak aký? Aj na bežnej dedinskej diskotéke sa ľudia spíjajú do nemoty, obliekajú sa podľa možností výstredne, oslavujú svoju ľahostajnosť a bezstarostnosť... Líšime sa od tohto iba vonkajšími znakmi - oblečením a hlučnou hudbou? Ak je v tom niečo iné, tak preboha čo, ak nie posolstvo o tom, aký by svet ľudí MAL byť, ale nie je?
      Pretože toto už je politika! Ak nás mocní nejakým spôsobom utláčajú, je punk našou zbraňou alebo iba gitarovým soundtrackom našich každodenných rutinných problémov? Ak JE punk niečo viac, ak JE punk našou zbraňou a ak JE punk o tom, ako by svet ľudí MAL vyzerať, tak bude namieste sadnúť si a pokecať si o tom, ako sa k nášmu ideálu priblížiť, o čo nám ide a dať teda dokopy nejakú tú našu... politiku! A presne toto robil punk posledných štyridsať rokov. A nerobil to preto, aby jedného dňa niekto prišiel a povedal, že na tom nijako nezáleží, je to blbosť, punk nie je nijaký, hlavne že PUNK’s NOT DEAD!

Ideologický chaos: hegemónia či pluralita?

     Punk naozaj nikdy nezomrie, pretože má v spoločnosti, podľa môjho názoru, veľmi špeciálne postavenie. Hrá v nej jedinečnú úlohu, na ktorú akýkoľvek iný žáner dokáže len zriedkakedy efektívne naviazať. O tom možno napíšem niečo viac v budúcnosti. Čo sa však týka ideologického zamerania, neviem, kde sa stala chyba. To naozaj niekto, kto počúva aspoň Dead Kennedys, dokáže tú časť punkovej scény hlásiacej sa k názorovému odkazu, ktorý dopomohla táto kapela vyformovať, označiť za boľševickú? Stavím sa, že práve takíto ľudia viac preferujú napr. ranné obdobie The Clash, čo automaticky robí z ich kecov o boľševizme v punku smiešnu frašku. Na druhú stranu, je pochopiteľné, že niekto, kto nedokáže rozlúštiť protirečivú absurdnosť a pokryteckosť apolitického postoja, sťažka rozozná politické nuansy, ktoré mu zreteľne vyznačujú hranice medzi ucelenou autoritárskou ideológiou, nepripúšťajúcou kritiku, a obyčajným volaním po základných ľudských vlastnostiach ako sú solidarita, tolerancia, sloboda, otvorenosť, rovnoprávnosť či skutočná demokracia, ktoré dnes mnohí odrazu hodnotia ako radikálne postoje, pričom sa jedná iba o prirodzené vlastnosti, ktoré robia človeka človekom.
      Tak prečo je napriek tomu punk viac „doľava“ než „doprava“? Pretože na vyššie opísané vlastnosti sa razantnejší dôraz kladie na tej ľavej strane politického spektra. (Pozn.: Ak niekto nedokáže rozlišovať pojmy „ľavica“ a „pravica“  v iných intenciách, než v intenciách komunizmu a nacionalizmu, mal by neodkladne popracovať na svojej politickej gramotnosti.) Punk buduje alternatívu voči chladnému svetu kapitalizmu a prázdneho konzumu práve na týchto hodnotách. Tie toto prostredie postavené na súťaži a takmer až solipsistickom individualizme kultivujú, upgradujú a robia ho znesiteľnejším, ľudskejším. S nasledujúcim tvrdením pokojne nemusí so mnou každý súhlasiť, ale myslím si, že sa dajú nájsť prieniky aj s liberálnejšou vetvou pravice, ak naďalej kladieme dôraz viac na hodnoty, než na technické aspekty systému. Na to, podľa môjho názoru, existuje množstvo dôkazov.
       Toto však nedokazuje ucelenosť politického zamerania punkovej scény. Naopak, dokazuje to jej plurálnosť. Akákoľvek politická nálepka je iba jej nadstavbou, rovnako ako byť pankáč, murár, manažér či operátor výroby je iba nadstavbou pre subjekt zvaný človek. Dôraz je primárne kládnutý na zhodu vo fundamentálnych hodnotách. A keďže stáročný vývoj filozofického a politického myslenia ľudskej rasy viedol ku kategorizácií politických spektier aj na báze intenzity dôrazu na jednotlivé hodnoty, punková scéna sa chtiac-nechtiac ocitá väčšou časťou svojho korpusu na strane ľavej. To všetko zadarmo, bez niečích príkazov, v plnom súlade so zákonmi gravitácie, ktoré nezrušíme iba tým, že v ne prestaneme veriť.
      Prečo teda punková scéna nedokáže v mene plurality absorbovať aj krajnú pravicu? Je to jednoduché. Pretože vnútorná povaha krajnej pravice je v priamom rozpore s hodnotami solidarity, tolerantnosti, otvorenosti a slobody, v otázkach plne politických je zasa v rozpore s antiautoritárskymi východiskami politicky vyhranejšej časti punkovej scény (čo raz a navždy posiela do večných lovíšť aj samotný boľševizmus), no a v neposlednom rade nie je jej miesto historicky pevne ukotvené v punkovom hnutí. Je to cudzí element. Stačí? Prečítajte si túto vetu viackrát, ak ste ju nepochopili na prvý raz. Je tam všetko.
      Tu sa nám ponúka vysvetlenie toho, prečo je punková scéna tak citlivá na niektoré postoje týkajúce sa tém so širším sociálnym dosahom, ktoré zvyknú polarizovať aj zvyšok spoločnosti. Jedna téma za všetky – masová migrácia z blízkeho východu. Nesúhlas s migračnou politikou EÚ prostredníctvom konštruktívnej kritiky je právo každého človeka. Takáto kritika môže byť aj vítaná, pretože pomáha rozvíriť plodnú diskusiu. No ak je táto kritika vystopovateľne odvodená z propagandistických zdrojov krajnej pravice, čiže plná demagógie a krátkozrakého zjednodušovania problematiky, rozsvieti sa nám výstražné svetielko. Každá spoločnosť či komunita oplýva istými obrannými mechanizmami. No a ak do punkovej scény niekto začne vnášať prvky kontaminované krajnou pravicou, jej obranný mechanizmus sa dá do pohybu v podobe kritiky, no a niekedy aj v podobe odsúdenia v duchu destroy what destroys you. Vnímanie tohto procesu ako nejakej reinkarnácie boľševických postupov je pri najmenšom trápne, pri dôkladnejšej analýze politickej a mediálnej gramotnosti takto dotknutých osôb sa možno jedná aj o Dunningov-Krugerov efekt v praxi. Toto isté platí pre problém integrácie rómskej menšiny a týka sa to mnohých iných závažných tém, na ktorých sa autoritárske frakcie extrémov z pravého aj ľavého spektra často snažia prihriať si svoju vlastnú polievočku.

Späť k absurdnému matrošu z netu

     Ako som písal v úvode, plíživý toxický charakter rôznych somarín z netu naštrbil už dávnejšie politický náboj punkovej scény. Niekto cez to prehliadol, niekto nie. Máme tu plody toho neprehliadnutia, v podobe snáh predefinovať punk ako nesúrodú platformu, na ktorej sa môžu pokojne usádzať aj faktory, ktoré svojou podstatou punk rozkladajú. Podobne ako „alternatívne“ média, prikladajúce rovnakú váhu slovám splynovaného žida a nacistického pohlavára. Nikto tu netvrdí, že každý, kto sa neoháňa antifou je automaticky fašista. Problém je v tom, keď sa niekto nedokáže vyfarbiť a navrch si ešte myslí, že sa nemá ako vyfarbiť, pretože nič vedome nevyznáva. Ale ako som sa snažil vyššie ukázať, niektoré veci si žijú vlastným životom, nezávisle od toho, či ich človek vedome deklaruje alebo nie. A politická inklinácia je jedna z tých vecí. Dá sa pochopiť, že niekomu vadí, ak niekto okato a za každú cenu ťahá do hudby politiku. Ťahať tam politiku nie je povinnosť, hudba je aj zábava, pomocná barlička v besnom svete. Ale ak sa snaží tváriť, že na punkovej scéne, kde nie sú interpreti iba bezduchými bábkami v rukách šikovných manažérov a hudobných producentov, ale ľudia s názormi a postojmi, že na tejto scéne nie je nič politické ani len skryte, tak sa opäť len snaží nakresliť štvorcový kruh v tvare trojuholníka. Je to nedôstojné ako voči sebe, tak aj voči tým, ktorí sú neprávom označovaní za nejakých politických prisluhovačov. No proste trapas...

Kde sú hranice?

     Myslím si, že väčšina z nás robí častejšie, než ako by chcela, kompromisy vo svojom každodennom živote. Často si za pokojných okolností podáme ruku s niekým, s kým by sme si za okolností nepokojných tú ruku nepodali. A nielen to. A práve toto je symbolom rozličného prístupu na rozličných frontoch. Ja osobne nie som za úplnú ostrakizáciu. Mám pocit, že s ľuďmi, ktorí by pri prvej príležitosti zmarili moju slobodu ak by mohli, tu musím, budem musieť a aj ďalšie generácie, žiaľ, budú musieť žiť. Tzv. Ur-fašizmus vždy bol a aj bude v nás prítomný. Nikdy sa ho nezbavíme. A keďže sa ho nechceme, ale ani nemôžeme nadobro zbaviť brutálnym násilím, musíme vytvárať okolo seba prostredie, v ktorom sa fašizmus vždy ako pod UV lampou zjaví vo svojej plnej nádhere – hlúpy, tragický a nakoniec aj tak trochu smiešny.

Vyhrážky poprosím na consumeanddiezin@zoznam.sk

Dodatok inšpirovaný diskusiou pod zdieľaným článkom:

1. Nikomu nie je prikazované, aby bol politicky angažovaný. Nikto nie je povinný, pretože je pankáč, byť zároveň aj hlásnou trúbou nejakej politickej idei. Ak je pre niekoho na punku najcennejšia hudba, nikto mu to nemôže brať. Nikto neprichádza s ucelenou ideológiou pre každého, kto sa chce kádrovať ako „punk“. Samotná punková scéna je kotlom rôznych prístupov s otvoreným koncom. Jediné čo je dôležité je pochopiť, a to nie iba ako pankáč, ale aj ako človek, že vo svete, kde žije viac ako jeden človek, je apolitickosť mýtus. Dá sa praktikovať iba v určitých medziach, ale v širších súvislostiach a vo vzťahu ku svetu je to nemožné. A punk, vyznačujúci sa sociálne-kritickými textami je už úplne mimo misu apolitickosti. Je určite proti zásadám punku (a individuálnej slobody) prikazovať, či treba byť politicky angažovaný alebo nie (pretože angažovanosť nemôžeš nikomu prikazovať), ale to všetko pod podmienkou (o čom je aj tento článok), že sa nerelativizuje politická ORIENTÁCIA punku, pretože apolitickosť je mýtus, punk má nejakú svoju históriu a vysoká miera netolerancie k istým politickým spektrám ho odstredivou silou posúva do politického spektra opačného, poťažmo opozičného voči tomu spektru, voči ktorému sa vymedzuje. A to nikto nijako neovplivní, pretože to je prirodzený proces, logický výsledok vymedzenia sa voči niečomu. Toto treba pochopiť.
   
   
2. Nemá význam plakať za akýmsi „united“. Možno je to aj trošku trápne. Je náhodou skvelé, keď takéto „konflikty“ nastávajú, pokiaľ sa to drží v medziach konštruktívnej diskusie. Najhoršie, čo človek môže robiť, je plakať za nejakými starými časmi (najlepšie takými, ktoré ani nezažil). Jasné pomenovanie problému a zaujmutie stanoviska k nemu, to vždy veci môže posunúť iba vpred. „United“ je super. Ale žiadne „united“ to nie je, ak to nie je za spoločnú vec. A ak by tou spoločnou vecou mala byť náhodou iba fajná najebávka na koncerte, tak prosím, prečítaj si znova to všetko vyššie napísané a skús ešte prehodnotiť relevantnosť takéhoto postoja.
   
   
3. Pojem "krajná pravica" je tu používaný v tom zmysle, v akom je vnímaný širokou verejnosťou. Detaily o tom, že sa v prvej fáze jedná viac o extrémnu ľavicu apod. nepovažujem v kontexte tohto článku za dôležité a mohli by byť zbytočne mätúce.