Venované všetkým ľuďom zlej vôle
Spojenci-nespojenci, vojna je vojna – neni čo obdivovat.
Stačí už len to, že vzhladom na okolnosci to mosím tolerovat.
Piče!
Mŕtvy Amík – dobrý Amík.
Pohrobci Stalina, nie každý zabúda – neni čo oslavovat.
Propaganda je okatá, a ja si nechcem históriu zopakovat.
Piče!
Mŕtvy Rusák – dobrý Rusák.
Hej-Slováci, kto vám nakukal, že velkými vás robí gén? Nejaký gén...
Ohanáte sa kresťanstvom. Je vám jedno, že to Boh je Ten? Že to on je Ten?
Piče!
Mŕtvy Slovák – dobrý Slovák.
Tak čo, koho ešte obvinit chceš?
Hlásaš pacifizmus a za nejakú vlastizradu vešat ideš.
Tak čo, na nékeho si zabudél.
Zlo malo vždy len jeden jedziný spoločný menovatel.
Piče!
Mŕtvy človek, dobrý človek.
Mŕtvy buzík, mŕtvy židák, mŕtvy neger, mŕtvy čurák... až kým sa nad sebou nezamyslíš.
Rok 2015 vraj nebol až taký zlý. Podľa niektorých titulkov to bol najlepší rok v histórii, ak ide o obyčajných ľudí. A to je super. Svet je vraj o niečo vzdelanejší, zomiera menej detí v rozmedzí 1 až 5 rokov, boj s chudobou naberá správny smer atď. Ale, samozrejme, všetko má svoju odvrátenú tvár. Literárny vedec Peter Zajac označil rok 2015 za drastický a oplzlý. Podobne ho vnímal aj autor týchto riadkov. Kde je hranica medzi paranojou a reálnou hrozbou, to bola podľa mňa otázka, ktorú si v rôznych formách obmieľalo a riešilo v hlavách veľa ľudí, ktorí pozorne sledovali, čo sa vo svete, ale aj doma, deje. Defétizmus vs. falošný triumfalizmus.
Nie za všetky problémy v živote si môžeme sami. Nie vždy je naše okolie nevinné. Avšak, všetko čo sa nám udeje, nech už za to môže ktokoľvek, sa automaticky stáva súčasťou nás samých, a teda aj našou povinnosťou je, aby sme sa s tým
vyrovnali a pokúsili sa nešíriť „nákazu“ ďalej. Ak ju však ďalej šírime, stávame sa súčasťou problému. To už ale väčšinou vidieť nechceme. Zostáva nám iba obviňovať svoje okolie.
Niekedy chceme rozumieť veciam, ktorým proste plnohodnotne porozumieť nedokážeme. Ale túžba po falošnom intelektualizme, po možnosti ohurovať priateľov v práci alebo v krčme, nás vedie k tomu, že prijmeme akýkoľvek koncept, paradigmu,
svetonázor, ktorý dokážeme okamžite pochopiť, iba aby sme už mohli konečne povedať niečo „múdre“. A často si, vzhľadom na naše schopnosti, vyberieme ten najprostejší, najľahšie pochopiteľný a nebezpečne lákavý koncept sveta, plný ultimátnych
vinníkov. Kdesi hlboko vo vnútri vieme, že na to, aby sme mohli kompetentne rozprávať o situácii v Sýrii, o propagande, o náboženstve, štatistikách, vedeckých diskurzoch, politológii apod., by sme museli mať naštudované viac, ako
iba niekoľko alternatívne sa tváriacich webstránok, museli by sme viac načúvať ľuďom pôsobiacim v oblastiach, ktorým by sme chceli porozumieť. Ale... ale... ale keď oni hovoria tak nudne a nezrozumiteľne. Ráno musíme vstávať do práce, uživiť
rodinu... Nie je čas. Zostáva nám iba rozhodovať sa na základe emócií a zrozumiteľne sformulovaných správ, hoc aj bludných a neoverených. Ale hlavne, že bude čo v krčme vytiahnuť, hlavne, že máme pocit, že ideme proti prúdu, aj keď
v skutočnosti je to práve naopak.
Prebieha v nás boj: Uvedomujeme si, že vieme veľmi málo, ale chceme si myslieť, že vieme veľmi veľa. Kognitívna disonancia. Treba ju vyriešiť. Obviníme všetkých okolo. Všetkých, čo vedia viac, všetkých, čo sú vyrovnaní so svetom, všetkých, čo
nazerajú na svet komplexnejšie. Neslobodný duch neznesie vo svojej prítomnosti slobodného ducha. Všetci sa mýlia, všetci sú zaplatení, všetko je relatívne...
Alebo je to všetko iba nedostatok talentu, možno iba chýba nadanie... Možno je to ako s dyskalkúliou, kedy nedokážeme spočítať ani koľko sa rovná 2 + 2. Ak sa pozrieme na tento krutý a zložitý svet, možno si nevieme spočítať, že niečo + niečo =
to.
Ak dovolíme všetkému vyššie spomenutému rozvíjať sa v nás, stávame sa horšími a neschopnejšími prichádzať s konštruktívnymi riešeniami, ktoré by hoc aj za pomoci spravodlivého hnevu, občianskeho rozhorčenia a protestu mohli urobiť svet
okolo nás lepším. A vtedy už prestávame byť osobnosťami. Stávame sa bábkami v rukách mocných.
Venované všetkým ľuďom zlej vôle, čo majú potrebu obviňovať za svoje posraté životy niekoho iného.
Na koncerte v Banskej Bystrici sme chceli ako intro použiť jednu pieseň, ktorá nedávno vznikla v Rádiu Bunker. Nevyšlo to. Od včera už je na internete, verejne dostupná, preto ju posúvame ďalej a plne podporujeme jej odkaz. Hudba je mocnejšia než meč. Počúvaj TU.
