Načo pojdeme domov, ked nemáme nikoho?
Kým vyjde von štvrté LP The W, vydá sa v nízkom náklade niekoľko kusov MC, na ktorej budú tri nové shitíky. Ako taký singlík z tejto MC ide teraz von cover verzia cigánskej ľudovky Načo pojdem domov.
V pesničke je ukrytých niekoľko klenotov priemerného, ničím výnimočného slovenského rasizmu. Žiadne extrémne a fantasmagorické demagógie znejúce od rečníckych pultov počas nacionalistických demonštrácií. Žiadne sprisahanecké teórie o zámernom miešaní rás za účelom čohokoľvek. Ale taký ten „milý“, „neškodný“ anticiganizmus, znejúci z úst vládnych predstaviteľov a našich rodinných príslušníkov, ktorý nás naučil, ako obviniť menšinu z dezolátneho stavu vlastnej krajiny spravovanej väčšinou, no a v neposlednom rade nám slúži ako výhovorka pri odmietaní pomoci ľuďom, utekajúcim pred čímkoľvek, pretože veď keď sme nezvládli ani vlastných „negrov“, ako zvládneme tých "skutočných"?
A netreba zabúdať aj na bonusy. Naučili sme sa sťažovať sa, že nikto nerieši tzv. rómsku otázku a odôvodňovať tým podporu národno-sociálne orientovaných politických subjektov, čím zároveň podporujeme aj ďalšie ich fantazmagórie. A jedným dychom rozprávať o všetkých, čo sa tejto problematike venujú a riešia ju, ako o treťosektorových zapredancoch, mimovládnych krysách a vlastizradcoch. Toto všetko sme sa naučili, aby sme to dnes mohli používať ako univerzálny myšlienkový pattern, schopný vysvetliť príčinu všetkej tej žlče, ktorá sa v nás nachádza a hromadí. Tej ťahavej, zdĺhavo, otravne, disharmonicky a škrípavo tečúcej žlče...
Minority suplujú autority ako terče hnevu spoločnosti. Spoločnosti, do ktorej možno už ani nemá zmysel sa vracať a ktorej prispôsobovať sa stojí za hovno. Lebo veď načo sa vracať domov, keď tam nemáme nikoho?
