Čus,
zajtra (5.10.) taký menší pokec o novom EP na rádiu Tlis. Tuším už ale tretí krát pokec s Robčom. Tak potom si to číhnite, koho to zaujíma.
Tu si móžeš prečítat prvú recku na EPko. Díky moc Spikeymu... Klikni!
No dobre... Nemám predstavu o tom, koľko ľudí navštevuje tento profil, ani koľkí z nich sú tu zámerne. To počítadlo kdesi v rohu moc toho o týchto veciach nenapovie. Ale ak by to malo čítať trebárs len päť ľudí, nevadí. Sú tu isté veci, o ktorých je potrebné hovoriť. Valia sa na nás zo všetkých strán, každý už má na to nejaký ten svoj názor, každý ho už kdesi vyjadril a nemieni ho meniť, a článoček na stránke dákej priemernej kapely ani nemôže na túto tému povedať nič nové. Na tom sa asi zhodneme. A ako tak po sebe toto narýchlo vypľuté čítanie skúmam, mám pocit, že som písal kostrbato a trochu nesúrodo. To ten nervózny kŕč. Ale aj tak... Treba hovoriť. Prečo, k tomu sa dúfam dostanem na konci. Hlavne nemlčať. Kto mlčí, svedčí. Vraj...
Popisovať dopodrobna čo sa v našej spoločnosti rozpútalo okolo tejto bubliny nemá zmysel. Každý, kto má všetkých päť pohromade, vie, že donekonečna riešiť vzniknutú situáciu akýmisi kvótami nemá zmysel. A rovnako tak aj vie, že to nie je argument, ktorý by mohol ospravedlniť neochotu pomôcť. Mám písať o ich utrpení? Netreba. Potrebuje to snáď niekto čítať? Iba vnútorne vyprahnutý človek sa musel uvedomiť až po tom, čo uvidel Ajlanovu fotku. Komu na to, aby sa v ňom prebudila aspoň iskierka empatie a ochoty, nestačí informácia, že niekde tam ďaleko prebieha ozbrojený konflikt desiaci tisíce nevinných ľudí, ktorí teraz utekajú smerom k nám s prosbou o pomoc, tomu už asi nepomôže len tak hocičo. A to sa po ňom nevyžaduje nič viac, iba držať hubu a nezavadzať ľuďom, ktorí sú ochotní aktívne pomáhať. Ale ako to už chodí, my sa nedáme. My budeme hľadať za tým ešte niečo väčšie (aj keď skôr by som povedal, že niečo menšie):
Iba tak, bezdôvodne, znenávidieť desaťtisíce ľudí, z ktorých nepoznáme osobne ani jedného, to by si vyžadovalo obdivuhodnú dávku primitivizmu. Verím, že aj takí sa nájdu. Ale problém je skôr niekde inde. Taká tá úprimná česko-slovenská nenávisť pramení z umelého konceptu, že za tým celým je plán a niečo zložitejšie, než si väčšina oviec myslí. Teda žiadne kultúrne, náboženské, politické, medziľudské a, konečne, aj náhodné faktory, z ktorých každý by bol na samostatnú štúdiu, ale jedno jediné rozhodnutie kdesi tam hore, namierené proti záujmom krčmového filozofa z Hornej dolnej. To je príčinou všetkého. Hohó, samozrejme, že sa nedá inak, ako grcať nad článkami ako je tento. Ale ešte väčšia grcka je to, že človeku, ktorý tomu verí, sa ani nemôže povedať, že niečo málo na tom aj je. Že médiá, ktoré fotku topovali, samozrejme vedeli, aký efekt by to malo na ľudí mať, a že keďže chcú spoločnosť primäť k tomu, aby prestala byť obmedzená a konečne sa spamätala, tak použije terapiu šokom. Dennodenne všade na svete zomierali a zomierajú malé deti možno ešte ukrutnejším spôsobom, ale my sa tu teraz bavíme o týchto ľuďoch. Ľuďoch, ktorým máme ako pomôcť. Tak sa, prosím, spamätajte! A kým sa človek nenaučí pozerať sa na veci z viacerých uhľov pohľadu a nezapracuje na svojej mediálnej gramotnosti aby prestal čítať výlučne iba anonymné hyperzaujaté weby, nemal by sa nijako vyjadrovať k žurnalistickým postupom a nechodiť zatiaľ ani k voľbám, prosím. Dobre? Ďakujem.
Samozrejme, že s odporom voči kvótam majú čo dočinenia aj tie vraj nadpoužívané termíny ako sú „rasizmus“ a „xenofóbia“. Neviem, či citovanie Bohouša z Kurvahoši („cikán, nebo černej, mne to nevadí“) stačí na to, aby sa človek dištancoval od
rasistického zmýšľania. Nepočul som ešte o tom, že by niekto mal problém s ľuďmi čiernej pleti alebo inej rasy iba preto, lebo sa mu nepáči konkrétna farba. Nebyť rasista, ale chcieť ich
poslať všetkých do plynu, to je také všelijaké. Dával by som si na to pozor. Za takým postojom stojí často viac-menej ucelený svetonázor.
Byť xenofób takisto nie je jednoduché. Keď tu u nás zúrila anticigánska vlna, veľa ľudí verilo kadejakým hoaxom a myslelo si, že nebyť cigánov, Slovensko je raj. Ale nakoniec to utíchlo, pretože si každý z tých pobúrených občanov vedel na
každého jedného asociála predstaviť minimálne jedného slušného cigána, ktorého osobne pozná. No, a koľkých takých slušných Afričanov si priemerný čecho-slovák vie predstaviť na stovky podivných „negrov“ z desivej fotky (pravdepodobne
fotošopnutej), ktorú mu v každom článku o utečencoch servíruje jeho „alternatívne“ médium? Veľa ich asi nebude. Že by trochu strachu z neznámeho?
Ok... ak človek vidí, ako sa niektorí z nich chovajú, dá sa pochopiť, že má strach. Netreba hneď každého označovať za idiota. Ale treba si to všetko uložiť do správneho kontextu a pochopiť, že takéto situácie sa bez konfliktov zaobísť nemôžu. A hlavne, vzorka 10, 20, 30 a keby aj trebárs 100 chlapcov niekde, čo robia nejaký bordel, nie je žiadna reprezentatívna vzorka z toľkého počtu ľudí. Ale to už by bolo opäť na samostatnú štúdiu.
V tejto otázke je potrebný priestor na zmysluplnú debatu kompetentných a čo najväčší rozhľad v danej téme. Tu máš, na, pozri sa aj na toto, popremýšľaj a skús si pripustiť, že si sa sekol!. Ale hlavne nepreháňať. A tak... Človek má právo myslieť si o tom čo len chce. Musí si však ujasniť fakty a uvedomiť si, komu zbytočným polemizovaním nad nimi prihrieva polievočku. Inak môže skĺznuť, hoc aj neúmyselne, tak hlboko, že si po neho príde história.
A preto sa musím pozastaviť pri histórii. Nie som historik. Ale to, čo o histórii viem, mi postačuje k tomu, aby som ju dokázal využiť v praxi. Nepotrebujem sa predsa vyznať v zložitých elektrických obvodoch, aby som dokázal použiť
vypínač. No... možno až do chvíle, kedy mi niekto povie (a ja mu uverím), že ten vypínač je v skutočnosti niečo úplne iné a nech ho nepoužívam. Medzitým poškodí obvody a po mojom opätovnom použití vypínača mi začne tvrdiť, že tá tma, ktorá
nie a nie zmiznúť, je v skutočnosti to pravé svetlo, ktoré bolo predo mnou celý čas utajované... aha...
História sa prekrucuje. Žiaľbohu pre niektorých ľudí a ich tvrdenia, netýka sa to školských učebníc (teda nie nejako výrazne). Tam sa to možno zjednodušuje a okliešťuje o zbytočné detaily, ktoré by decká zamotali. Tak by som dotyčných
odkázal najprv na základoškolské učebnice. Bol by to, s ich predispozíciami, ideálny začiatok.
Okrem neškodných lží, pri ktorých si človek zaťuká na čelo (aj keď je pravdou, že takéto klamstvá dokážu umocniť v istých ľuďoch hrdosť na
niektoré falošné cnosti), prekrucujú sa tu aj mnohé dôležité historické udalosti, ktoré sa už stali súčasťou našej identity. Ide o boj s fašizmom v Slovenskom národnom povstaní a krivdu spáchanú na čecho-slovákoch v roku 1968. Koho by to napadlo, že?
Hovorí sa, že históriu píšu víťazi. Preto sa do učebníc dostane iba ich verzia. Blbosť! Takmer o každej historickej udalosti existuje viacero verzií, ktoré sa medzi sebou líšia v závislosti od politickej perspektívy a jej vlastnej
propagandy. A tak pre zarytého ZSSRáka budú „tanky 68´“ vždy symbolom STOPky fašistickému prevratu atď., ako rozširovala vtedajšia stranícka propaganda. Ale ak ide o učebnice, do tých sa dostane iba to, čo je historicky a fakticky
overiteľné.
Tak či onak, väčšine deciek je úplne jedno, čo v tých knižkách majú. Ak budú chcieť poznať „alternatívnu históriu“ (čo je samo osebe absurdný pojem), stačí aby ich dedko bol zarytý komunista, a KSS majú o bezplatnú reklamu postarané.
A ak by náhodou niektoré z nich chcelo vedieť, že Bostonské pitie čaju v skutočnosti nebolo až takým hrdinským činom, to už bude mať pravdepodobne podanú prihlášku na vysokú.
V prekrúcaní historických udalostí má obrovskú moc už spomínaná propaganda.
Ako som už načrtol, takmer každá významná historická udalosť sa dá interpretovať viacerými spôsobmi. Pre priaznivca fašistického režimu bude pád tretej ríše katastrofou, zatiaľ čo pre zvyšok sveta triumf. Podobne je to s nenapraviteľnými ZSSR
nostalgikmi a rokom 89´ či 68´.
Každá odlišná interpretácia potrebuje aj svoj výklad, podložený dôkazmi. Ak dôkazy nie sú postačujúce, alebo nie sú vôbec, nastúpi propaganda. A ak už nejde iba o šírenie sektárskeho politického názoru, ako je ten fašistický či komunistický, ale
o potrebu prispôsobiť verejnú mienku obyvateľstva konkrétnej krajiny vlastným mocenským zámerom, stáva sa propaganda masívnou a extrémne
agresívnou.
V súčasnosti, aj keď je možno otravné to dokola omieľať, čelíme masívnej a agresívnej propagande zo strany našich východných obsusedov, ako sa dalo vyčítať aj
z vyššie uvedených linkov. Vysvetlenie toho, za akým účelom sa to deje, to ponechám na každom, nech si ujasní sám. Môže s tým kedykoľvek začať. Faktom
však stále zostáva, že mediálny priestor je silno znečistený. Sme svedkami propagandistických postupov spred vojnového obdobia, umne prenesených do moderného prostredia, hlavne virtuálneho. Mnohí z nás zaujali viac-menej neutrálne stanovisko napr. ku
konfliktu na Ukrajine, pretože sa v tej kope protichodných informácií nedokážu vyznať. Pravda sa nielenže stáva klamstvom, ale v niektorých prípadoch dokonca prestáva existovať. Čo je absurdnosť par excellence. Aj keď napr. naratív o opätovnom boji s fašizmom na Ukrajine pôsobí celkom smiešne vo svetle triezvejšieho uvažovania a prostého konštatovania, spôsob vedenia propagandy
obdivuhodným „umelcom“ Vladislavom Surkovom je samo osebe zaujímavý topic, hodný širšieho skúmania. Podobne ako koncept Euroázie,
vytvorený Alexandrom Duginom.
Ako sa to celé týka nás? Bytostne! Absurdnosti, ktorých sme v súčasnosti svedkami (niektoré z nich som popísal tu), sú v mnohých prípadoch výsledkom názorového formovania či utvrdzovania prostredníctvom cielenej propagandy. Rozširujúci sa extrémizmus dvoch kedysi znepriatelených názorových spektier je priamo podporovaný srdcom kremeľskej propagandy. Čím tupšie a nekonzistentnejšie nálady budú v spoločnosti panovať, tým lepšie pre politickú agendu Ruska. Ale ako som už písal, o tom, čo tým Kremeľ sleduje, si môže človek ujasniť sám. Nie som politológ, aby som všetko dokonale a bezchybne uviedol na pravú mieru. Ale znova, nemusím byť politológom na to, aby som vedel, kde je sever.
George Orwell v knihe Hold Katalánsku píše, že „jednou z najotrasnejších vecí vo vojne je to, že propagandu s celou tou nenávisťou a klamstvom píšu ľudia, ktorí nebojujú.“ Z knihy sa dá vyčítať aj to, že bežný
obyvateľ je v podstate odkázaný iba na dve verzie, keď ide o informovanie o nejakom konflikte. Verziu z „mainstremu“ a propagandistické materiály. Vďaka Bohu tomu už dnes tak nie je.
V ére internetu a celkovo dobe, v ktorej informačné technológie napredujú neuveriteľne rýchlo, môže človek svoje zdroje overovať, starostlivo si medzi nimi vyberať, konfrontovať ich relevantnosť s názormi odborníkov a veľa, veľmi
veľa ďalších vecí, ktoré nedovoľujú, aby človek svoju dezinformovanosť mohol zvaľovať výlučne iba na niekoho iného. To najúbohejšie, čo človek môže urobiť, je obviniť všetky mainstreamové média z klamstva a nekriticky hltať všetko, čo
„oficiálnym“ verziám protirečí. Rovnako hlúpe je, ak to automaticky robí s každou informáciou, ktorá protirečí jeho názoru. Médiá, a najmä tie Slovenské, nefungujú ideálne. Často sú povrchné, zmätené, ich primárnym záujmom je zisk... ale držia
sa štandardných žurnalistických postupov, prinášajú fakty, ktoré sú niekedy vykladané vo svetle subjektívnych názorov, ale nie zmanipulované. A ak drasticky pochybia, svoje správy dementujú. Potom sú tu tzv. alternatívne médiá, ktoré ale alternatívou
nie sú. Šíria opačný názor, čo by ešte nebolo až také zlé, ale šíria najmä prekrútené fakty, až výmysly. Povedané stručne: to, čo je v Ruskom prostredí mainstream, je u nás označované za alternatívu. Problém je v tom, že slovíčko
alternatíva je jedno z najzneužitejších slov v súčasnosti. Myslím, že alternatívou k niečomu, čo funguje zle, nie je niečo, čo takisto funguje zle, len alternatívnym spôsobom. Reálnou alternatívou k niečomu zlému, je niečo
lepšie. A to tieto tzv. alternatívne anonymné weby nerobia.
Podpisujem sa pod výrok, že každý má právo na názor, ale nie na fakty. Raz mi jeden blízky priateľ, s ktorým sme ohľadne niektorých vecí zástancovia úplne opačných názorov a ktorého si ale inak veľmi vážim, ukazoval stránku aeronet.cz. Bola pre
neho nová a ja som už podľa titulky spoznal, čo je to za stránku. Povedal som mu, čo o nej viem. Odpovedal mi, že podľa toho, čo tam pri jej študovaní nájde, uvidí, či je v pohode alebo nie. Problém je v tom, že relevantnosť zdrojov
a nimi ponúkaných faktov nemôžeme posudzovať na základe toho, či vyhovujú našim názorom. Niekedy sa v nás pocity bijú s rozumom a faktami. Ale fakty musia zvíťaziť. Napr. aj vo mne osobne sa všetko prieči predstave, že by som vítal
nejaký konvoj s vojenskou technikou, ktorá je, hoc by aj bola určená na boj za správnu vec, pre mňa v prvom rade symbolom smrti. Ale táto džungľa nefunguje podľa mojich predstáv a nikto ma nenúti ísť taký konvoj vítať. A vzhľadom na fakty,
nič ma nenúti ani ísť hulákať proti nemu, najmä ak viem, že by som tam hulákal s ľuďmi, ktorí by nemali problém vítať konvoj inej veľmoci.
Takisto je úbohé vykrikovať niečo o tom, že je tu nejaká cenzúra, ak verejnosť odsúdi pomýlené názory. Hlavne, ak ich človek vyhukuje na ulici a vypisuje po internete a stále nie a nie byť za to stíhaný. Ak teraz žijeme
v demokratickom režime, čo je totalitného na tom, že sme sa ako spoločnosť dohodli, že nič iné ako demokracia pre nás nie je prijateľné? Obzvlášť, ak šírenie protidemokratických demagógií je stále tolerované do takej miery, že by sa nikomu
v inom režime o takom niečom ani nesnívalo? Toto všetko, v spojitosti so všetkým vyššie uvedeným, súvisí s predefinovávaním pojmov a s tým, že demokracia ako taká je veľmi slabá v eliminovaní totalitných tendencií v
laickej verejnosti.
Richard Wurmbrand v knihe Veriť, ale prečo? spomína v stati o metafyzickom dôkaze Anselma z Canterbury Konfúcia, ktorého sa údajne opýtali, čo by urobil ako prvé, keby mal vládnuť v krajine. Odpovedal: „Zlepšil by som používanie jazyka.“ Poslucháči zostali prekvapení. „Vaša odpoveď nemá nič spoločné s otázkou“, povedali. Konfúcius podal vysvetlenie: „Ak sa správne nevyjadríte, vyslovené nezodpovedá tomu, čo je označované; ak vyslovené nezodpovedá tomu, čo je označované, potom sa nevykoná správne nijaká práca; ak sa nevykoná správne nijaká práca, potom nenapreduje morálka a umenie; ak nenapreduje morálka a umenie, potom niet spravodlivosti; ak niet spravodlivosti, národ nevie, čo robiť a kam má ísť. Teda nesmieme tolerovať, aby chýbali pravidlá pre slová. Od toho všetko závisí.“
V súčasnosti sa nebezpečne šachuje s pojmami a ich významom. Niekedy je to iba výsledok hlúposti či neopatrnosti, niekedy účelová snaha maskovať pravú podstatu. Podobne ako historické udalosti, aj pojmy môžu mať niekoľko významov, v závislosti od svetonázoru toho či onoho rečníka. Typickou črtou totalitného zmýšľania je hranie sa s týmito významami. Napr. z nedokonale fungujúceho demokratického režimu, ktorý, rovnako ako hocijaký iný režim, má na svedomí niekoľko negatívnych sociálnych či ekonomických dopadov, sa stáva zrazu fašizmus, čo je totálne mimózne. Z totalitných režimov, z ktorých sa nie a nie poučiť, sa odrazu stáva alternatíva atď. Z „alternatívnych“ médií, ktoré klamú, zavádzajú a vedú propagandu, sa stávajú „sprostredkovatelia iného názoru“ a veľa ďalších doublethinkov a newspeakov, ktoré umožňujú človeku, mávajúcemu vlajkami s modifikovanými symbolmi slovakštátu, veriť, že je antifašista. A samozrejme veľa iných protichodností. Takisto akési národné cítenie nie je samo osebe zlo a socializmus je politický názor, na ktorý má každý právo, ale ak tieto dva pojmy spojíme dokopy, vzniká nebezpečná zmes, ktorá sa v našej spoločnosti nesmie tolerovať, ak nechceme urobiť hlúpy krok späť a zopakovať si históriu.
Kresťanstvo nerobí človeka lusknutím prstu dokonalým. Ani v činoch, ani v mentálnych pochodoch. Vysvetľovať jadro kresťanskej viery niekomu, kto sa naprogramoval k jeho automatickému hejtovaniu, nemá zmysel. A podobne to asi nemá zmysel ani u ľudí, ktorí sa kresťanstvom oháňajú, aj napriek tomu, že vyznávajú Svaroga a ja neviem čo. Musím k tomu povedať snáď len toľko:
Veriť v raj na zemi, nastolený človekom (či už vodcom alebo vládou), je v rozpore s kresťanským učením. Veriť v nadradenosť konkrétnej rasy nad inou a byť hrdý na falošné cnosti ako je rasa, to je v rozpore s kresťanským učením. Uzatvárať sa pred svetom zo strachu (je jedno, či ide o Islam ako taký, alebo tisíce utečencov), to je v rozpore s kresťanským učením. Strach zo zániku kresťanského sveta, to je v rozpore s kresťanským učením. Násilné vynucovanie si kolektívneho dodržiavania kresťanskej mravouky, to je v rozpore s kresťanským učením. Nadraďovať totalitnú ideológiu milosrdenstvu, to je v rozpore s kresťanským učením. A takto by sa dalo pokračovať, či už je človek katolík, protestant, pravoslávny...
Kresťanstvo je v istom zmysle aj veda. V histórii sa jeho praktikovanie vyvíja spôsobom pokus/omyl. Preto sa kresťanstvom veľakrát oháňal kadekto a robil v jeho mene kadečo. Ale jeho podstatu nikto nikdy nijako nezmenil
a nezatajil pred nikým, kto by ju chcel spoznať.
Kresťanstvo nie sú iba symboly a morálka. Kričať, že chceme Slovensko kresťanské, to je nič. To je hovno. C.S. Lewis píše niečo v tom zmysle, že ak je pravdivý ateizmus, potom najpraktickejšie politické zriadenie je zriadenie totalitné, v ktorom
je záujem masy nadradený záujmom a právam jednotlivca, to všetko v záujme zachovania ľudského druhu. Ak má ale pravdu kresťanstvo, potom je to presne naopak a najlepší možný systém je demokratický, so všetkými jeho nástrahami a chybami, ktoré,
koniec-koncov, môžu byť pre uvedomelého kresťana iba výzvou.
Snaha dnešných kresťanov by mala, podľa mňa, spočívať v tom, aby si udržali spoločnosť, v ktorej má kresťanstvo priestor pre slobodné rozvíjanie sa v človeku, ktorý sa slobodne rozhodne ho vyznávať. Nie diktatúru kresťanskej morálky. Nakoniec, tá je v mnohých bodoch zameniteľná s niektorými inými mravoučnými systémami. Ak sa mám vypľuť, tak jednoducho nedokážem uveriť vyznávačom Putinovej tzv. riadenej demokracie, organizátorom protestov proti imigrantom a ani hocikomu inému, kto vyznáva neonacizmus, komunizmus a iné ich odnože, že je kresťanom. Pre týchto „kresťanov“ je kresťanstvo iba symbol, tradícia a maskovací manéver. Prípadne porucha kognitivity. Nič viac! Každému z nich by som odporučil, aby sa posnažil pochopiť kresťanstvo čo najhlbšie a potom vyšiel s farbou von. Buď uzná, že všetko, čo doteraz hlásal, bola lož, alebo si prizná, že kresťanstvo má totálne v riti. A ani všetkých sedem sviatostí mu nepomôže.
Sú isté veci, ktoré človek nepoprie, nech sa snaží koľko chce. Ak povie, že neexistuje absolútna pravda, urobil vyhlásenie deklarujúce existenciu absolútnej pravdy. Ak povie, že nerieši filozofiu, zaujal filozofické stanovisko. A rovnako je tomu aj s politikou. Rozprávať o apolitickosti je nezmysel. Apolitickosť je politické stanovisko s reálnym politickým dopadom. Oháňať sa Protokolmi sionských mudrcov a tvrdiť (ignorujúc fakt, že je to podvrh), že v tom nie je nič politické, iba obyčajné hľadanie záhad, to je hlúposť. Všetci riešime. Všetci! A to na niekoľkých úrovniach. Od filozofickej po politickú. Čím viac tieto úrovne spolu harmonizujú, tým ucelenejší svetonázor máme. Čím viac faktov pojímajú, tým objektívnejší náš svetonázor je. A na tom musíme pracovať. Aj autorovi tohto článku kedysi harmonizovali sionisti, prekrútené kresťanstvo, slobodomurárske lóže, zeitgeist, „alternatívna história“, Babylon USA, totalitná EÚ, Martin Herzán... snáď len toho Putina a rasovú nadradenosť vtedy pred rokmi nestihol. Asi preto, lebo to tu nebolo až také umelé ako dnes a veľa krát nebolo na škodu si trochu zakonšpirovať. Ale voda sa už varila, ešte že nestihla úplne dovrieť.
Mám pocit, že nie je nutné apelovať na ľudí výrazmi ako súcit, láska, empatia, ľudskosť atď., pretože na tých, ktorí sa už rozhodli tieto vlastnosti za istých podmienok v sebe utlmovať, pôsobia skôr smiešne, než motivačne. Mňa osobne tiež iritujú.
Ale to skôr kvôli tomu punku a tak. Takisto riešiť veci protestmi či antiprotestmi sa mne osobne zdá zbytočné, kým nie je istá masová účasť. Dokonca mám občas pocit, že je to trochu kontraproduktívne. Ale samozrejme nie vždy. Človek vie odhadnúť
dopredu, ako to asi dopadne.
Fuck off nie je názor. Je to pľuvanec. Fajn, môže byť, ale to dokáže každý. Apeloval by som na rozum, rozhľad, nadhľad, hľadanie skutočných alternatív, priznanie si, že nevidíme do všetkého... apeloval by som na to, aby títo ľudia používali hnev, ktorý ak
je spravodlivý, dá sa použiť v občianskom aktivizme, ktorý má moc reformovať spoločnosť. Ak to nerobíme, sme si strojcami vlastných problémov sami. Čo sa týka akýchkoľvek politických systémov, som veľký skeptik. Ale zahrám si teraz trochu Diablovho
advokáta a tej demokracie si zastanem:
Demokracia je systém, ktorý môžu prostredníctvom kapitálu a korporácií ovládnuť ekonomickí zločinci, ak rozumní občania mlčia a nič nerobia. Reči o tom, že človek nič nezmôže, sú reči demagógov, ktorí volajú po tvrdej ruke. Potrebujú vodcov
v každodennom živote. Potrebujú byť hrdí na veci pominuteľné, ak to mám tak vzletne nazvať. Potrebujú dočasné definovať ako večné a večné ako dočasné, aby mohli ľuďom popliesť hlavu. Demokracia nám umožňuje žať výsledky priamo úmerné nášmu
snaženiu... nie vždy to vychádza, nie vždy všetko funguje dokonalo, niekedy sa dejú dokonca aj tragédie, krízy a všetky tie veci, ktoré demagógovia vypichujú, aby na nich mohli postaviť svoje zavádzajúce kampane a ospravedlňovať nimi svoju
neprijateľnú rétoriku. Ale prečo taká demokracia je? Prečo vlastne ešte žiadny systém nefungoval dokonalo a nenaplnil všetky potreby všetkých ľudí? Pretože každý systém je z človeka, a rovnako ako dieťa dedí vrodené vady po rodičoch, tak každý
systém dedí vady po človeku. Ba čo viac, tých ľudí ešte pribúda a každý z nich pridáva ešte ďalšie starosti a problémy. Každý človek je jedinečné a originálne indivíduum. Kedykoľvek ho vidíte spitého na stanici, robiť zbierku núdznym
či heilovať, súkromne vlastniť či kolektivizovať, prosiť o pomoc alebo pomáhať, vždy je to on, konkrétny človek, a nikto iný. A to bude vždy problém... kým ho nedonútite násilím. A potom sa opäť vzbúri atď. atď.
Čo preto považujem za najdôležitejšie v súčasnosti je nemlčať. Nebyť ticho. A aj tie trafené lajky a zdieľania a všetky tie blbinky modernej doby môžu urobiť veľa. Treba vysielať informácie. Všade! Nemlčať. Hlavne nemlčať. A všetkým, čo sa oháňajú kresťanstvom by som odkázal asi iba jedno:
Všetko, každý politický režim, každé spoločenské zriadenie, vojna, mier a každá ideológia podliehajú zániku. Nikto z nás nemôže nijako rozhodovať o veciach večných, až na jednu - o svojom vlastnom osude. O všetkom ostatnom večnom rozhodne iba Boh. Čo mu potom ukážete? Svoje transparenty?!
Punk s Vami, koniec hlásenia.
consumeanddiezin@zoznam.sk
