NEUROSIS - SOULS AT ZERO - 1992
Nuž.....Uviazol som pri počúvaní tohto albáča. 5 dní sústredeného vnímania čistého umenia mi nestačilo na jeho vstrebanie a pochopenie. Asi som naozaj tupý :-D. NIE!!! Je to spôsobené tou nahrávkou, jej podaním a teda aj jej následným (ne)pochopením. Skrátka som uviazol na mŕtvom bode. Som v situácii, keď tie songy dokážem počúvať hodiny a hodiny, stále znova a znova, dokola, no nemôžem ich uchopiť.
Po dvoch nahrávkach je „Souls At Zero“ tretím opusom, ktorý, akoby som to povedal, revolucionalizuje (netuším, či je to spisovne), pretvára, mení a neguje doterajší význam slova NEUROSIS.
Album je magické. Metalové, akustické.... Kapela sa definitívne uhniezďuje v pomalých, uťahaných skladbách s minutážou aj 9 minút. Songy menia svoj výraz ako chameleón a obrovská porcia talentu a inšpirácie je zrejmá. Väčšina songov sa začína nejakým „preslovom“ ako intro. Monológy, ktoré na mňa pôsobia veľmi magicky a ich znenie mám v hlave, ako nejaký popový refrén :-D. V prípade prvého songu sú však na samom začiatku zvony, ktoré sa vrežú do uši tak hlboko.... A niečo v zmysle: „To go on a mystic journey, on your own self...“... „Can’t you feel it?“... „It’s a storm of life“ Netuším celý text, ale tie ozveny a dvojhlasy (evokujúce live verziu Pushit od TOOL) dokážu robiť divy... Musím si to púšťať stále dokola, pretože si z nich nič nepamätám :-D. Mnohovrstevnatosť je „úchylkou“ týchto amerických neurotikov. Hlavná gitara má vždy naporúdzi sólový (vlastne kvíliaci) motív, pôsobiaci vcelku neštandardne, opísaný rytmickým pozadím, ktoré nieje na jedno vypočutie. Perkusívne bicie s výraznou, niekedy slap! basou. Apokalyptický rev pôvodne hardcoreového vokalistu do celku zapadá ako kľúč do zámky. Neuveriteľne pôsobiace akustické interlúdy s občasným použitím trúbiek a lá BLUE EFFECT, či zjemňujúceho klavíru. Druhá songovica, titulná „Souls At Zero“, ktorej úvodom je zvuk mrazivej hmly a beznádejne pôsobiaci povzdych: „Cold, cold...“ je charakteristická práve basovým slapom, ktorý sa prelína s dvomi hypnoticky sólujúcimi gitarami. Nasledujúci prechod heavy gitary upozorňuje na nástup spomínaného hardcore revu! No proste paráda. Inak, mám stále dilemu, že ako sa volá hlavný vokalista grupy: Scott Kelly, alebo Steve von Till? Netuším... Pieseň, aj keď má 9 minút a 20 sekúnd, je veľmi krátka. Desivá nákazlivosť melódiami ma unáša.... Trojka „Zero“ je skoro-dvoj-minútovým dozvukom tej predošlej, opäť s nejakým hovoreným slovom o bohviečom. „Flight“ je priamočiara drtenica s veľmi empatickou akustikou a husľami (!) v medzihre. Päťku „The Web“ predznačí veta, vyslovená na pozadí nemeckého prejavu, ktorý znie ako od samotného fuhrera: „My own god, my own journey.....my own execution“. Následné dvojspevy, akoby vychádzajúce zo samých útrob katakomb, vycucávajú z vás všetku pozitívnu energiu. Veľmi ťažkopádny song. Ťažkopádny, to je ten správny výraz. V úvode „Sterile Vision“ zasa počuť modlitbu k svätej Márii v španielčine, následne zažehnanú jemnými akustikami. „Takeahnase“ začína myšlienkou „We are facing a dangerous spirit ahead. If we do not stop, correct and change some of these wrong doings now, we all gonna suffer.“ Ťažkopádnosť (som pyšný na to slovo) sprevádza nahrávku až dokonca. Tie hlasy na pokraji života a smrti tiež. Do samého konca idú NEUROSIS naplno. Všetko je zažehnané akustickým outrom „Empty“ s nádhernou sólovkou....
Mám taký hlúpy dojem, že aj keď mám vypočuté len tieto 3 albumy, lepší materiál od „Souls At Zero“ nebude. Je to len klam, prirodzene. Do nahrávky som sa však ako-tak dostal až po týždni počúvania, takže tu záleží na pozornosti poslucháča. Hudba každopádne stráviteľná s ťažkosťami...
- "To Crawl Under One's Skin" – 7:51
- "Souls at Zero" – 9:18
- "Zero" – 1:41
- "Flight" – 4:07
- "The Web" – 4:55
- "Sterile Vision" – 6:20
- "A Chronology for Survival" – 9:34
- "Stripped" – 8:01
- "Takeahnase" – 7:56
- "Empty" – 1:36
