LadyBee Žena, 35 let / Trnava

     Mám rada vôňu čerstvo pokosenej trávy, aj keď mám alergiu. Mám rada vločky snehu padajúce priamo do tváre aj keď nemám rada zimu. Mám rada lúče Slnka, ktoré šteklia moje zmysly aj keď sa nemôžem zadívať priamo na ne. Milujem objatie človeka, na ktorom mi záleží, aj keď nemilujem jeho, ale dodáva mi energiu existovať medzi toľkými paradoxmi.

     Mať všetko, a predsa byť chudobným. Byť obklopený ľuďmi, ktorým na mne záleží, a predsa byť sám. Túžiš sa nájsť a byť šťastný. Stále premýšľaš, čo vlastne robíš zle, a prečo ten svoj hlavolam šťastia nemôžeš rozlúsknuť. Myšlienky sa ti ukladajú do podvedomia ako tóny, slová a melódia skladby, ktorú počuješ už po X-tý krát. Je jednou z ďalších tých, ktorá príde a odíde. Vieš, že sú tisícky lepších vecí ako je ona, a predsa túžiš potom počuť ju znova. Chceš vnímať jej akordy vnútri svojej duše. Jej riffy nechať zas a znova pulzovať vo svojich žilách. A basy. Basy zosúladiť s tlkotom svojho srdca, tak že bez nich nedokáže existovať. Je obyčajná, ale pre teba výnimočná. Pretože ti dala to, čo nikto iný dovtedy nedokázal. Dala ti dôvod žiť. Tú túžbu nájsť v sebe niečo čo v tebe chýba, a ty vieš, že raz to musíš nájsť. Aj vďaka nej. Sila, ktorá sa ti nabúrava do systému, a ty nemáš energiu to stopnúť. Chceš sledovať žiaru aury radosti basistu, keď si kráska v prvom rade spieva jeho skladbu. Keď hodnota vydareného koncertu je vyššia, ako fakt, že sa s tebou rozišla frajerka, ktorá aj tak nestála za nič. Keď nádej, ktorú ti dávajú ľudia, čo ťa podporujú v tom čo robíš, je to, vďaka čomu dokážeš existovať.

     A potom zrazu zbadáš tú žiaru šíriacu sa z hlbín tvojho smútku a vieš, že hudba je tvoj život. To kvôli čomu ráno vstávaš a večer si líhaš spať. A ty cítiš v každom údere svojho ja, že je to práve ona, ktorú môžeš nazývať tá pravá.

P.S.: Ďakujem Vám, že mi ukazujete tú lepšiu cestu, pretože bez Vás by som nebola človekom.

     Pohľad mi skĺzne dole, na lupene ruže v svetle splnu mesiaca. Spomínam na žiaru v jeho očiach, keď mi ju dával, neuvedomujúc si, že s jedným kvetom mi dáva celý svet. Bol už predsa svedkom toľkých lások a sklamaní, toľkých prvých bozkov a milovaní, a predsa je to on, čo ma drží pri živote, keď posledné lúče zájdu za obzor. Pripomína mi poslednú šancu sa znova nájsť a zažiariť. Znovu sa vzoprieť, a vykríknuť: "Nie, nechcem aby si odišiel. Potrebujem ťa!".

     Tak jasne jednoznačné. A predsa nepochopené. Alebo to len nechcem pochopiť ? Prečo mi dáva nádej. Šancu žiť. A potom ma o ňu oberá spolu s tými, ktorých mi kladie do cesty. Viem, že silnými ostávame len tým, ak sa vzoprieme tomu, čo nás ničí. Ale čo keď sa nechcem vzoprieť. Čo keď chcem, aby to ostalo také, ako v mojich spomienkach. Nechcem byť už bitá svojou láskou, týraná svojou šikovnosťou, a zamknutá svojimi myšlienkami. Hľadím priamo na teba, žiara, ktorú z teba cítim mi dáva takú tajomnú silu. Nedokážem bez teba žiť a ty ma aj napriek tomu každé ráno opúšťaš. Nechávaš ma samú, so svojimi útrapami, topenú v spomienkach na minulú noc a nútiš ma postaviť sa vždy niekomu inému. Nevravím, že je to zlé. Je to život. Ale čo ak ťa chcem mať stále pri sebe. Teba. A nie len kúsky poroztrácané zakaždým v inej osobe. Ale ja už nevládzem začínať zakaždým odznova. Vždy iné miesto, ľudia, skúsenosti. Čo keď mám chuť začať stavať na už postavených základoch.

     Osud, Svetlo, Boh, nech ti už hovoria ako chcú, viem, že to niečo, čo z teba cítim je pomocná ruka času, ktorý mi ponúkaš. Som ti zaň vďačná, ale viem, že ja nie som tá, ktorá ho potrebuje najviac. Som len obyčajný človek zmätený z toho, že si ho obdaril až príliš. Ale keď trváš na tom. Poslúchnem. Počkám na tú chvíľu, kedy ti budem môcť vrátiť všetko. Kedy to budem JA. So svojimi myšlienkami a názormi. Vedieť čo čakám a čo chcem dosiahnuť dovtedy, kým ukrytá pod pleciami mramorového plášťu neprídem k tebe na čaj o piatej. A sľubujem, tak ako si ty tlačil mňa, tak sa ja pokúsim dosiahnuť to, čo si do mňa vkladal. Viem, že je to trúfalosť, ale odvážnym šťastie praje, a preto ťa žiadam o jediné...

     Ver vo mňa, tak ako som ja doteraz verila tebe...

Človek nikdy nevie, keď sa ráno zobudí, čo ho čaká... teda vie ... že pôjde do školy, možno na skúšku či do práce alebo na pohovor alebo niekde inde. Ale to či ho zrazí auto nie. Dnes som tak rozmýšľala keď som stála uprostred prechodu a rútil sa na mňa ten krásny Nissan 350Z, áno presne to po ktorom túžim, že či to má nejaký zmysel. Ten fakt, že mám krásne auto a nevim na ňom jazdit a ohrozujem život nevinnej osoby. 
Mam 20, teoreticky zivot pred sebou a prakticky mam uz skusenosti s tym o com moja matka nema predstavu doteraz. Ci uz je to primarna stranka sexu, alebo vztahov alebo to ako prezit medzi sebekymi priserami 21. storocia. Mam dost toho ked vidim krasne mlade dievcatko a mam si predstavit ze ked bude mat 14 tak bude chodit ako štetka z Kriznej ked bude mat 16 bude jebavat castejsie ako jej matka pocas svadobneju noci a tesne pred osemnastokou ju vyrazia z domu lebo semeno jej emackeho prepiersingovaneho priatela nevydrzlo v nom. Neviem ci je to mnou alebo mojou socialistickou vychovou ale je naozaj vela ked tuzim po neznej laske a milovani / nic proti rychlovke na kuchynskej linnke aj to ma nieco do seba/ ale kazdy clovek ja nevnimajuc potrebuje dotyk milovanej osoby, cloveka na ktorom mu zalezi a ktory dokaze vzrusit uz len bozkom. Ten nezny dotyk pier na mojom krku, dekolte a psiach, nezne postupujuci stale nizsie a nizsie. A ten nadherny pocit ked sa z dvoch tiel stava jedno. Niekedy mam taky dojem ze toto vsetko, len na tomto stoji cely svet. Ked sa mi v hlave viria myslienky o bozkoch. O dotykoch. Tuzba kedy jedine co chcem je citit niekoho na mojej pokozke. 
Jednoduche a take zlozite. Ako sa vravi v jednoduchosti je krasa. Krása je v láske, ale ktora laska /velka laska/ bola jednoducha?