Pomerne inkoherentná esej o veciach, o ktorých sa nepatrí rozprávať
V dnešnom svete sú dva druhy ľudí. Jedny majú vatu v hlave, iní majú vatu v ústach. Tieto dve skupiny ľudí sa často od seba nedajú rozoznať. Tomu, kto má vatu v hlave zákonite z pusy vychádzajú vety plné vaty, ten kto ju má len
v ústach, tomu sa v hlave sformuje ozajstná veta, zdravý mozog vyšle signál, no vo chvíli keď by mala veta opustiť hlasivky prejde istou autocenzúrou a z úst vyjde len vata.
Čo je to vata? V užšom slova zmysle je to niečo mäkké a biele čo vyzerá jak Falko z nekonečného príbehu a je to na umelohmotných tyčkách, ktoré si strkáme do uší, aby sme z nich dostali ušný maz.
V širšom slova zmysle (teda v mojom) ide o niečo, čo by sa za starých časov označilo ako „sračka." Niečo prispôsobené všetkému a všetkým, natoľko, že to postráda svoju pôvodnú myšlienku.
Príklad:
Veta: „Môj sused mi zastrelil psa, kradne mi jablká a cez plot mi hádže nevybuchnutú muníciu z druhej svetovej vojny. Je to idiot."
Vata: „ S mojím susedom si nevychádzam najlepšie."
Najväčšími obhajcami vaty sú útlocitní usmrkanci, ktorí príliš preceňujú slová, pretože slová sú to jediné čo vedia vyprodukovať. Slová sú pre nich neodvolateľné zaklínadlá. Sú pre nich definitívne a hrozivé. Dnes je však deklarovaná sloboda
slova, preto vaťáci proti slobodnému prejavu nezasahujú s tým, že je nezákonný, ale skôr s tým, že je „neetický", „nevhodný" alebo, že „sa to proste nepatrí." To ma privádza k veľkému paradoxu, že vatová kultúra narastá úmerne s
„demokratickosťou režimu." V totalitnom režime sú názory formované jasne. Vládnúca garnitúra jasne hovorí o svojich cieľoch- zničiť kapitalizmus, zaviesť nadradenosť svojho národa, potlačiť
cirkvi, rozšíriť územie svojho vplyvu...
Odboj je tiež radikálny. Keďže nemá žiadnu slobodu slova, nemá čo stratiť a bojuje slovami ostrými ako britvy- zosadiť vodcu, popraviť kráľa, zničiť vládnúcu stranu...
No v demokracii je to nemožné. Demokracia vám síce zabezpečuje slobodu, ale len pokiaľ ste demokrat. Síce sa oháňa tým, že si môžete vybrať z viacerých strán, ale každému kto sa na to pozrie z bližšia hneď dojde, že si nevyberá medzi
stranami reprezentujúcimi rôzne politické systémy, ale medzi viacerými stranami tej istej demokracie.
Na tomto princípe funguje aj boj proti extrémizmu.
Anarchista nie je človek s vlastným názorom a rovnocenný partner v politickom boji, ale proste extrémista, ktorého extrémne názory netreba brať na vedomie.
Nacista taktiež nie je človek so svojím názorom, ale extrémista, ktorého treba zavrieť do väzenia.
Demokracia je arogantná, myslí si, že všetko dobré na svete už objavila a súčasný stav treba len udržiavať. Vidíme to už na samotnom slove „nedemokratický", ktoré sa považuje za synonymum slova totalitný, pričom by mohlo kľudne znamenať aj
republikánsky alebo by mohlo kľudne narážať na akýkoľvek systém, ktorý nie je demokraciou - timokraciu, syndikalizmus, anarchokapitalizmus.
Ja osobne sa pokladám za zástancu republiky, rozhodne si však nemyslím, že demokracia patrí do starého železa. Ale tým ako sa demokracia kŕčovito bráni pred samotnou polemikou o tom, či je alebo nieje najlepšou formou vlády akoby priznávala, že má
sama o sebe pochybnosti.
Počas štúdia na gymnáziu sme na slovenskom jazyku mali písať úvahu. Nespomínam si na tému, ktorá nám bola zadaná, ale pamätám si na to, ako nám profesorka povedala, že úvaha je útvar subjektívny, máme teda prezentovať svoje pocity a názory, nemáme
mlátiť prázdnu slamu, ale máme vypustiť zo svojho vnútra naše ozajstné myšlienky. Potom sa na pár sekúnd zamyslela a pokračovala, že samozrejme nemôžme prezentovať rasistické, xenofóbne a antihumánne názory, nemôžme propagovať drogy,
násilie, vojnu.
Ani jednu z týchto myšlienok by som nepropagoval, ale rozmýšľal som, že o čom asi bude písať rasistický xenofóbny vojnový fanatik bojujúci za legalizáciu drog. Nebolo mi treba dlho rozmýšľať- bude vypúšťať vatu. Dnes je to proste tak,
nemôžete kritizovať konkrétneho človeka, pretože je to urážanie a nactiutŕhanie a nemôžete kritizovať skupinu, pretože je to šírenie stereotypov, podnecovanie neznášanlivosti a neobjektívnosť. Musíte byť objektívny (cháp držať hubu).
Samozrejme je tu isté skupiny ľudí, voči ktorým byť objektívni nemusíme. Možno si pomyslíte, že nie. Tak si prečítajte tieto dve vety:
„Rómske deti sú hudobne nadanejšie ako slovenské."
„Slovenské deti majú vyššie IQ ako rómske deti."
Prvá veta sa prezentuje všade a stále, druhá veta je kacírstvo. Obidve vety sú rovnakého druhu, hovoria o vrodených vlastnostiach. Nepoznám nijaký výskum, ktorý by jednu alebo druhú vetu potvrdzoval. Ide teda o dva neobjektívne výroky.
V čom sa teda líšia? Odlišuje ich pokrytectvo. Väčšina ľudí si myslí, že Rómovia kradnú viac ako ostatní, že ich deti sa zle učia, že zapáchajú, že zneužívajú sociálny systém, že my sme lepší,
múdrejší, voňavejší ako oni. Ale títo ľudia zároveň vedia, že moderná spoločnosť ich s týmito názormi neprijme, odmalička sú učení, že na Rómov sa nenadáva, že sa im nehovorí Cigáni, že sú to takí istí
ľudia ako my, no zároveň sú odmalička konfrontovaní s realitou, kedy vidia Rómov kradnúť, rabovať, dobrovoľne žiť v špine a celkovo sa chovať, akoby neboli rovnakí ľudia ako my. Na ulici
denne stretnú stovky príslušníkov majority, ktorí žijú slušne, sem tam nejakého sociopata. Zároveň stretávajú desiatky Rómov, ktorí sú sociopati, sem tam slušného človeka.
Títo ľudia vyrastajú medzi dvoma mlynskými kameňmi. Prvý im natláča to, ako by to malo byť, druhý im natláča to, ako to v skutočnosti je. Vzniká z toho akási schizofrénia tvoriaca tajné bratstvo slušných ľudí, ktorí sa navonok prejavujú
obrovskú toleranciu a vypúšťajú vatové obláčiky o boji s rasizmom, no vo vnútri vedia, že „na Cigánov si treba dat bacha."
Tým sa dostávam k ďalšiemu paradoxu vatovej kultúry, ktorým je popieranie pravdy.
Je jasné, že homosexualita je porucha, pretože z prírodného hľadiska nedáva zmysel aby sa medzi sebou párili dva ja jedinci rovnakého pohlavia. Je síce pravda, že niektoré psy sa pária so všetkým,
nehľadiac pritom na pohlavie, či živočíšny druh, ale aj tam ide o odchýlku. Mali by sme si uvedomiť, že neexistuje niečo ako „rozličné sexuálne orientácie," pretože potom sa dá za odlišnú sexuálnu orientáciu považovať aj pedofília alebo sexuálne
posadnutosť stĺpmi verejného osvetlenia. Homosexualite proste je je a je porucha, kľudne ma zavrite do basy, stále to budem tvrdiť. „Rozličné sexuálne orientácie," to je opäť len vata, ktorá má zahrnúť ľudí, ktorých je príliš veľa na to, aby sme im hovorili úchyláci.
Na druhej strane, keďže je homosexualita vrodená porucha, je jasné, že nieje nákazlivá a (väčšinou) nieje ani nebezpečná pre okolie. Prečo by teda homosexuáli nemohli uzatvárať registrované partnerstvá? Ak chce niekto bojovať proti registrovaným
partnerstvám z náboženských dôvodov má smolu, tento štát je tu pre všetkých, nielen pre veriacich. Ak má niekto praktické argumenty, mali by byť vypočuté a zvážené.
Ale vata je vata, preto bol vymyslení pojem homofóbia, ktorý má obsiahnuť každého, kto má nesprávny názor na homosexualitu, teda každého, kto si nemyslí, že je to úplne prirodzená normálna vec. Z ľudí, ktorí si uvedomujú, že niečo, či skôr niekto
nie je v poriadku sa stávajú tí označkovaní- odsúdeniahodní homofóbovia, ktorí by za prejavenie mali byť sankcionovaní, či už postihmi zo strany štátu alebo spoločenskou izoláciou.
A opäť vstupuje do hry pokrytectvo. Tí istí ľudia, ktorí majú plnú ústnu dutinu toho, akí sú homosexuáli vpohode by im nikdy nedovolili adoptovať si deti. Prečo? Asi proste preto, že vedia, že homosexualita nie je normálna.
Po prečítaní tejto eseje by mohli mať mnohí pocit, že som proti demokracii, že som intolerantní voči menšinám. To však určite nieje pravda. Zobral som si na mušku triumfalizmus demokracie a predstieranú toleranciu, nie demokraciu a toleranciu
ako takú. Nechcem, aby sa nacisti verejne prezentovali, ale taktiež nechcem, aby sme ich porážali ich vlastnými zbraňami- politickým prenasledovaním a cenzúrou, ale proste tým, že nacisti nemajú šancu dostať sa k moci, lebo ich tézy sú zvrátené
a nemajú potenciál osloviť široké masy. Dnešná spoločnosť je len zrkadlovým obrazom tej predchádzajúcej. Prešli sme cez kratučké obdobie, kedy nikto nikoho nestíhal, kedy sa mohli slobodne prezentovať všetky názory, ale bez toho, aby si to väčšina
ľudí všimla sme prešli na druhú stranu a opäť je obmedzená sloboda prejavu, sloboda zhromažďovania a existujú politickí väzni. Áno, je to pravda, každý neonacista, ktorí na nikoho nezaútočil, ale iba propagoval svoje názory, za ktoré bol stíhaní je
politický väzeň. To je obraz dnešnej doby, demokracia využíva totalitné spôsoby, ale našťastie môže stále argumentovať vyšším dobrom. Počkať, vlastne tým argumentoval aj Hitler, aj Stalin.
Teraz trocha od veci. Predstav si, že si mustang (ako kôň) a celý život žiješ v boxe 1x2 metre. Chceš ísť von, kopeš do dverí svojho väzenia, erdžíš a vyvádzaš, nakoniec ťa pustia do výbehu 10x20 metrov a budú ti tvrdiť, že
toto je to, čo si chcel a viac priestoru už proste mať nemôžeš, pretože by si to nezvládol, pretože treba určiť isté limity slobode, aby nevznikol chaos alebo totalita. Ale ty nie si blbý a vieš, že za ohradou je krajina a síce sa vo výbehu
môžeš pohybovať doprava aj doľava, môžeš skákať a behať, no stále si v tej zasranej ohrade. Niektoré kone, ktoré sú tam s tebou ti budú hovoriť aby si nebláznil, že máš byť rád, že už nie si v boxe, ale tebe to nestačí, chcel by si viac,
ale márne, pretože etablovaný stav, teda pobyt v ohrade je väčšinou uznaný ako najlepšie možné riešenie. Sú tam aj kone, ktorým bolo lepšie v boxoch a v otvorenej ohrade sa cítia neisto, chcú sa vrátiť do boxov, aj keď vedia, že
ostatné kone v nich trpeli. Ostatné kone ich za to kopú a ospravedlňujú si to tým, že tí druhí by robili to isté, keby boli vo väčšine. Tebe tvrdia, že si rovnakí ako tí, ktorí chcú ísť späť do boxov, pretože sa nezúčastňuješ na ich ponižovaní
a tiež sa ti nepáči v ohrade. Ty len dúfaš, že raz všetci pochopia, že jedinou hranicou pravej slobody je to, že si môžeš myslieť čo chceš, hovoriť čo chceš a robiť čo chceš, pokiaľ tým neberieš slobodu niekomu inému. Zatiaľ si však
v ohrade, tej paródii na otvorenú krajinu. A ohrada, to je stav dnešnej spoločnosti, ako ju vnímam.
