pocestovaníčko moje potešeníčko
Upraveno:ešte predtým sa to začalo účasťou na juhomoravskej vidieckej rozlúčke so slobodou a potom na brnianskom noise feste, na ktorom sa nám nepodarilo absolvovať zvukovú skúšku ani po polhodine, pretože ako na správnom noisefeste býva zvykom, ktosi pred nami
odpálil zosilovač. Deň voľna ako-tak stačil na regeneráciu, Potom som putoval do Bratislavy odohrať v divadlo, v noci autom nazad, krátke prespatie a hej ide sa do Berlína.
deň 1 BERLIN
Hej toto má byť cestopis? V berlínskom antikvariáte som kúpil knihu "Hamster lieben geschichten", plná fotiek krásnych árijských desaťročných detí a básničiek či rozprávok nimi napísaných. V predošlom antikvariáte nebola taká literatúra, iba šedovlasý
majiteľ sedel miesto pokladne za klavírom a hral z nôt, keď dohral skladbu, našiel nové noty a šiel ďalej. Ja som chcel knihu, aby som ju využil na koncerte, lebo som chcel nejaké texty v natívnom jazyku. Klub "Urban Spree" sa nenachádza pri rieke Spree.
Vyzerá ako všetky tie fotky z Berlína čo ľudia dávajú na blogýsky, samé nálepky, muraly, sochy zo šrotu, guerilla záhradky, veľké nádvorie, taekwondo hala s grafiťáckym vchodom, dnuka priemerne veľká sála. Akustika je perfektná, preto zvukár pridáva do
spevu tak veľa hallu, až v tom človek pláva. Okrem mňa hrali: Trigal a Bang (s nimi budem ďalšie dva týždne na turné), potom jeden postrock so ženskými dvojhlasmi a potom niečo čo bolo zo španielsky hovoriacej krajiny a veľmi nadupané. Až počas toho
posledného dvom či trom ľuďom napadlo tancovať, mimo toho iba úplne poslušne stáli, pozerali sa a počas prestávky dokola opakovali, aké to bolo dobré.
deň 2, 3, 4 BOERNFRIED
Rozvrh turné tvrdil, že "hráme v Drážďanoch a potom tri dni nahrávame v lesoch". Tento popis značil, že sme mesto Drážďany opustili a po polhodinovej jazde poza mesto Pirna sme pristáli v dedine s neodolateľným názvom "Dürrröhrsdorf-Dittersbach" a po
desiatich minútach blúdenia sme hrkotali po mierne rozbitej lesnej ceste mimo obec. Vyzeralo to podozrivo. Popod ozrutný železničný most, a odrazu sa potme ocitáme v industriálnom areáli pretvorenom, pomaľovanom, ozdobenom, zarastenom brečtanmi, železnými
skulptúrami, okolo rastúcimi hrazdenými domami, objektami "nejsem si jista, jestli je to náhodné seskupení předmětů, nebo umělecké dílo", maringotkami, koníkmi, sliepkami, volkswagen busmi, boli sme uprostred hustého lesa v osade ktorú prejdeš pešo za dve
minúty, a to bol cieľ nášho koncertu. Súčasťou osady bol samozrejme hudobný klub vybavený hojdačkami, ozrutným industriálnym krbom, barom s hojdacou sieťou, dizajnovo by sa to vôbec nestratilo v hre Machinarium. Do publika sa odrazu natlačilo dobrých
tridsať ľudí, mohlo sa ísť na to. Najzaujímavejším zistením turné bolo, že najväčší šok pre publikum to celé bolo v Nemecku, našťastie som mal v pozadí pustené rozkošné koťátka, takže to šlo, a obecenstvo po chvíli začalo robiť samo zvieracie zvuky.
Zábava bola dosť tuhá, po nás a Adrianovi s Juanom (Trigal a Bang, teda) ešte zahral lokálny psychedelický hiphop. Publikum sa dostávalo do varu, ja som bol ponúknutý šiestimi druhmi pív, v závere večera sme spoločne putovali po miestnosti na trojmiestnom
hojdacom kresle.
Takže nahrávanie v lesoch, jo. Čakalo nás niekoľkodňové voľno, počas ktorého som okrem iného dostrihal nový varovec prodakšns album, a Adrian s Juanom pre zmenu nový album nahrali.
Deň 5 DĚČÍN
Děčín sú brutalistické vežiaky strčené do malebného údolia Labe. Navigačka nás vyhodila pri úrade práce, chvíľu mierne zmätene pobehujeme, než zistíme, že si poplietla adresu, a správna je vedľa centra pre telesne postihnutých. Čajovňu Ve vlnách nakoniec
nájdeme, je zameraná celkom eklekticky, na stenách Buddhovia, v jednej vitríne na predaj vystavené velikánske koláče všakovakých čínskych čajov, v ďalšej fajky a bongá. Jedlo fajné a puerh ma odpálil do ľahučkých vesmírnych dimenzií, niečo ako silvia
šuvadová topiaceho sa snehu. Prítomných ľudí bolo desať, a jednostaj sa na fajčiarskych a iných prestávkach striedali natoľko, že nikdy nebolo v publiku viac, ako päť naraz. Adrian s Juanom hodili úplne indický set, ku mne sa pridal miestny týpek, ktorý
nejakou zhodou náhod tiež mal so sebou plyšáky. Po polnoci bol čas na afterku. Juan s Adrianom neboli pripravení na zákerné české zbrane - lacný alkohol a silnú gandžu, a tradičná nonstopka so vzorovým normalizačným interiérom, sortimentom
Staropramen-Zlatopramen a adekvátnou klientelou v tomto ohľade nesklamala. O pol piatej ráno už chrápeme v posteli, poniektorí aj rozprávajú zo sna, no.
deň 6 ÚSTÍ NAD LABEM
Vstávame vskutku neskoro, ktovie prečo. Vôbec teda nie je čas na prehliadku Děčína, keďže v ináč blizučkom Ústí máme byť už o piatej. I tak prídeme až o pol šiestej. Adrian s Juanom udivene hľadia na panelákové bujnenie rozkladajúce sa po strmých svahoch
údolia rieky Labe malebne sa zarezávajúceho do hôr. Paneláky na vrcholkoch kopcov, na svahoch údolia, sim city sa nechytá. Centrum je z polovičky socialistické, z polovičky historické, nič z toho nepôsobí obzvlášť ošklivým dojmom. Vybaľujeme sa v
pankáčskej hospodě. Adrian s Juanom hrajú ambient, melodický noise, občas rytmy a tak, proste to, čo chceš v pankáčskej hospode na Moskovskej ulici v Ústí nad Labem. Ľudia sú ale vskutku milí, a obaja zahraniční hostia sa už po hodine zoznámia s celou
krčmou. Keď o deviatej začínajú hrať, pankáči za barom a stolmi sedia potichúčky, hlučne tlieskajú, a sú nadšení z tohoto progresívneho meditatívneho štýlu, ktorý dorazil do ich mesta. Keďže v klube nie je stojan na mikrofón, použijem metlu pripevnenú o
futbálek a počas koncertu robím requiem za mŕtve biele koťátko, ktoré zomrelo Čižmoponíkovi, keďže ona organizovala. Hospoda ostáva otvorená do rána. O piatej ráno či tak nejak bojujeme s parkovacím automatom, ktorý zhltol 70 korún a odmietal vydať
lístok. Polícia to odignorovala, v servise nevedeli povedať, a potom zrazu po desiatich minútach to ten lístok vypľulo samé. Okej, zase sme nestihli vstať poriadne.
deň 7 PARDUBICE
Tým sa pripravujeme o prehliadku fascinujúceho krajského mesta Ústí nad Labem, ale dávame si raňajky na brehu Labe s výhľadom na chatky, loďky a kanoe. Pardubice sú ďaleko, musíme obísť Prahu. Nevadí, dávame to. Adresu dávam spamäti, ale nie som si istý.
Navigačka nás vyhodí na socialistickom sídlisku medzi panelákmi. Eh? Dal som zlú adresu? Po desiatich minútach hľadania Juan objavil kaviarničku medzi panelákmi. Hej, hráme tam. V ten deň je v Pardubiciach ďalších päť koncertov, ináč by určite
všetci došli na Samča, Adriana a Juana šakveď. Chráněná kavárna Robinson, pôvodne sme mali dokonca hrať v rámci Týždňa duševného zdravia, nevydalo. Účasť asi o tri až päť čísel väčšia ako v Děčíne. Namiesto stojana na mikrofón použijem vešiak na kabáty,
je to lepšie, lebo sa to dá obvešať dekoráciou No dobre. Dole sa dáme až na byte, kde spíme, chlapík núka sakra štipľavé papričky, Juan s Adrianom padajú do postelí, okej.
deň 8 PRAHA
Nakoniec je čas na prehliadku Pardubíc, zámku s pávmi, starých uličiek, a potom už smer Praha-Vršovice. Markéta slávi narodky, a my ideme zahrať na veľkom festivale, ktorý organizuje pri tejto príležitosti. Hrá tam teda všetko, od českého pesničkára
predstierajúceho, že je Estónec spievajúci anglicky, cez falošné ženské trio ála hippies groupies stajl, zapáleného hiphopera so živým sprievodom, ale vzhľadom k veselému priebehu večera a na Prahu nečanakane bezprostrednému osadenstvu, nejak sa mi to
zlieva dokopy, viem iba, že ešte nikdy v živote som nemal pri svojom koncerte tak zapálene tancujúce publikum (sory Hali Gali na Orave, ale Praha to predbehla) a Adrian s Juanom museli dať dve prídavky, čo bolo kuriózne, keďže jedna pesnička u nich trvá
20 minút. K tretiemu tiež takmer došlo. Oslavy narodiek sú oslavy narodiek, o piatej ráno frčíme do ďalšej hospody. Moje nervy.
deň 9 BRNO
Keď už sa slávia narodky, je to drsňačina, oslava pokračovala ešte aj na dome. Našťastie nás o dvanástej zobudil brat s kamenne nemennou tvárou filmového záporáka, dikciou grumpycat a slovnou zásobou obmedzenou na rozličné tvary slova "vypadnite". Vypadli
sme všetci aj s oslávenkyňou, a šli sme radšej oslavovať do ulíc Prahy, keďže klub otvárali až o tretej, a v uliciach Prahy môžeš piť pivo z fľašky, aspoň tam a ešte tam. Výhoda bola v tom, že Brno stihneme v pohode, nevýhoda v tom, že chýbal spánok,
takže sme tak vyzerali. Prehliadka Prahy po bežných turistických flekoch bola okej ako vždy, mohli sme kolektívne pokrikovať na segwayákov, ktorých tam bolo jak kobyliek. Sedíš na Petříne, raňajkuješ svoju tresku a desať segwayov za minútu ti pretína tvoj
veľkolepý panoramatický výhľad na mačku miest, no neber to. V Unijazze sledujeme ruského gitaristu džemovať s voľákou lokálnou speváčkou, veľmi peknučké, pražská kavárna feel a na poličke vraj je vinyl kolekcia Václava Havla, vidím tam veľa Hany Zagorovej
a tak.
Naložíme veci, ide sa do Brna. Najprv na môj byt, z ktorého sa sťahujem čoskoro. Naložím do auta asi desať kíl odpadu, ktorý mi nebude pri sťahovaní treba, včítane mierne dokrkvaného kočíka na bábiky. Zvyšok akcie s asi desaťčlennou účasťou už si
prečítajte tutok: http://www.fullmoonzine.cz/clanky/vam-taky-jeste-piska-v-usich
Hej áno, a celý ďalší deň cvičím a hrám divadlo. Všetci zvyšní majú voľno. Brno hypsta. Kupujú vinyly a jedia vo Vegalité.
deň 10, 11 BUDAPEST
Adrian s Juanom ostávajú v Brne a potom idú do Ostravy, ja sa na 2 dni oddelím, aby som navštívil Maďarsko v rámci pestrosti. Vyspať sa dá, vlak do Budapešti ale ide už o dvanástej, no dobre, čo už, vo vlaku to trošku dospím, takže zmeškám Štúrovo,
smutnučké, budím sa až v hlavnom meste. Budapešť má široké ulice s drsnou dopravou, veľa úzkych ulíc s vysokánskymi budovami s opadávajúcimi omietkami, pomaľovanými prasklinami na chodníkoch, cez šablónu striekaný kruh na chodníku s nápisom "napríklad tu
by dobre vyzeral voľáky strom", ako aj plagáty od miestnej recesistickej politickej strany typu "marilizáljuk legahuánát" a "vedeli ste že? vodárne môžu KEDYKOĽVEK napustiť LSD do vašej vody", potemnelá atmosféra, to už sme v časti Józsefváros, kde sú
lacné byty, veľa klubov, a typická pre mesto ale tu koncentrovanejšia, mierne paranoidná atmosféra. Majitelia zaujímavo vyzerajúcich klubov sú vyplašení zo susedov, ktorí ich môžu kedykoľvek zrušiť. V Budapešti proste raz zo dňa na deň zrušili kopu
alternatívnych klubov. Lebo mohli. Alebo najväčšie opozičné noviny. Subkultúry bujnejú nesmelo, kdekade po Slovensku či nebodaj Česku sú dredy našliapnuté stať sa súčasťou mainstramového lajfstajlu, v Budapešti ich ale vidíš rovnako často ako
mimozemšťanov. My hráme v multifunkčnom priestore Aurora, ktorý síce nie je najväčší, ale slúži ako kaviareň, hudobný klub, najväčšia centrála budapeštianskeho lgbti hnutia, židovská modlitebňa, a ešte neviemkoľko ďalších vecí, keďže nie všade ti len tak
prenajmú flek na alternatívny priestor. Do tohto celého prichádzame my (Miro Tóth, Marek Kundlák) zo zvlčilého liberálneho Slovenska, a ideme s Budapešťanmi nacvičiť a predviesť kyberomšu, pre ktorú som rozpísal námet už počas rekreačného pobytu v
Boernfriede a Marek s Mirom z toho urobili šibnuté divadlo so všetkou vážnosťou a dekórom omše. Do klubu bola navláčená kopa starých počítačov, z ktorých bol vyskladaný oltár. Na vrchu sa nachádzal obrovitánsky staručký harddisk. Všetci sme boli v
lesklých fóliách. Marek prorok vyrážal zo seba krkolomné biblické kázania, ktoré som sa snažil z fleku prekladať svojou príliš základnou maďarčinou, kde náročnosť textu onen chabučký efekt ešte umocňovala, preto som hral rolu google translatora (pre
miestnych to bola zábava, lebo si mysleli, že maďarsky neviem vôbec, a nechápali, odkiaľ mám takú dobrú výslovnosť). Miro dirigoval zbor spevákov, ktorí okrem iného aj chrochtali, umierali keď Marek lámal na kolene klávesnice, a potom ich oživil VGA
káblom. Vzadu hráčka na elektroniku púšťala zvučky windows xp. Celá táto úchylnosť bola prevedená s celou omšovou vážnosťou, včítane nástupu, klaňačiek, modlitieb a tak. Okej. Afterka sa konala v klube "hintaló" (hojdací koník), kde som ináč veľmi milého
majiteľa poplašil, keď som na jednom z hojdacích koníkov, ktorými bol bar vybavený, predvádzal preteky na húpacích konoch v praxi, lebo si myslel, že mu niekto nad hlavou sťahuje veľmi ťažký nábytok. Opäť bol vyplašený zo susedov, a miesto aby sme pivo z
predošlého baru dopili na ulici, radšej nás pozval dnu, nech ho dopijeme u neho.
deň 12 TRNAVA
Záverečný odpal bol, keď ma ráno Miro zobral do budapeštianskych kúpeľov postavených ešte Turkami. Bola tam kopa dôchodcov, jeden mal pivný mozoľ a váľal na chrbte šunky, ďalší mal holú hlavu a vytetovaného che guevaru, jedna si doniesla igelitku do
suchej sauny a chytilo to arómu, vlhká sauna mi odpálila mozog, potom sme sa kúpali aj v kadi na dvore a nakoniec som skúsil jacuzzi, proste tam bolo všetko, hej a ešte sme debatovali o politike, úplne rímske kúpele proste. Autobus do Bratislavy mi šiel
poobede, cestou som našiel stánok, kde všetko stálo 200 forintov, iba víno 70. Mal som presne 70 forintov. Na Mlynských Nivách kupujem obligátny kebab, vitám na Slovensku a nastupujem na autobus do Trnavy. Hráme v klube Kubik (nápadov), vlastne klub sa
volá Pivničná Pleseň, Kubik je celý priestor, bytovka s ateliérmi, v pivnici sú koncerty, na prízemí kancel a veľa vegánskych burgrov, na prvom poschodí sieťotlač a kino, potom na druhom ešte malo byť dačo ďalšie, napchá sa tam 40 ľudí, a potom to ide
takto: http://kubiknapadov.sk/portfolio/pivnicna-plesen-4/ . Adrian s Juanom sú nadšení zo Slovenska, keďže nikto im príliš nespomína Kotlebu, referendum za rodinu ako aj kauzu Bašternák, ale skorej skejtbording, sieťotlač a borovičku. Ľudia si založili
aj vlastnú galériu Výklad vo výklade na hlavnej ulici. O druhej v noci pozeráme experimentálny Juanov film, projektor je zamierený do rohu miestnosti, čo deformuje obraz veľmi zábavným spôsobom, po desiatich minútach filmu Fight Club zaspáva úplne
každý.
deň 13 BRATISLAVA
Ráno si dávame špagety a ideme si pozrieť mesto Trnava. Drvivú väčšinu trasy tvorili mestské hradby, potom ešte brutalistický nákupný dom samozrejme. Do auta sadáme trochu neskoro, navyše nejdeme cez diaľnicu, keďže nemáme slovenskú nálepku, a navigácia
nás po chvíli namiesto do Bratislavy pošle na slepú cestu k ofiko skládke odpadu, kde neskutočne smrdí. Nakoniec sa do Bratislavy dostaneme. Klub Fuga je priamo na námestí SNP, čo je v úplnom centre mesta. Parkovanie v centre Bratislavy je na pokraji
kolapsu. Navyše bol piatok večer, čiže bolo zadarmo. Za polhodinu sme s Adrianom šoférom prečesali všetky bočné uličky v okolí SNPčka, takú podrobnú turistickú prehliadku nemáš len tak. Videli sme: bytovky, bytovky, bytovky a bytovky. Po polhodine (bez
preháňania) jazdy po uličkách sme našli jedno voľné miesto pri Richmane. Adrianovi Richman zachutil, bárs bol i Francúz a víno v nemeckom supermarkete vyberal polhodinu. Vo Fuge sa stretávam so spoluhráčkami Lucinkou a Andreou, urobia si účesy typu
fontána pre zuzanu a môžeme hrať. Tento večer hráme aj s Trigalom a Bangom, ja som na záver robil nemecký hiphop a slogany "Startup macht frei" a "Selfiestick macht frei".
Ja s Andreou spíme u Lucinky, Berlínčania u Matweho, chcú odísť "o desiatej ale v skutočnosti i tak viem že pôjdeme o dvanástej", čo znamenalo, že dorazili o druhej, Adrianovi totálne klipkali oči, ale po pohári kávy ožil až vyskočil po strop.
Len, čo som sa vrátil do Brna, sťahoval som byt. Juan v Berlíne tak isto.