fanoušek samčo a jeho dužina Muž, 136 let / Hora Svatého Šebestiána

No takto, máme vymakanú logistiku, odjazd o pol jednej v noci taxíkom do Krakova, kde majú Letisko Jána Pavla II, s nežňučkým logom odfukujúcich sa semienok púpavy ktoré by mohlo byť logom kresťanskej poprockovej kapely, a vo vizuále ako aj architektúre používa neustále trojuholníčky. Letel som prvý krát v živote, bolo to celkom silné, malo to psychedelický ráz, lietadlo sa odlepí od zeme, vžm, a zrazu je v okamihu pár sekúnd všetko malé a živá verzia google earth a pod tebou vláčiky domčeky vyvaľujúce sa kravičky atď. Potom to vyletí nad oblaky, lebo celá oblasť je momentálne skrytá pod nonstop oblačným kobercom, takže zvyšok cesty je síce jednotvárny, ale aspoň neokukaný. V Amsterdame pri prestupe nemáme veľa času, a po chvíli sa mi môj prvý let v živote zopakuje hneď aj druhý raz, akurát vtedy prespím pristátie v nórskom meste Stavanger.
Stavanger má síce pod 150 000 obyvateľov, ale ide o v podstate nórsky Dubaj, je to centrum ťažby ropy v Nórsku (a ropný export tvorí dobrých 20% HDP krajiny), tým pádom ide o najdrahšie mesto krajiny, zároveň podľa všemožných rebríčkov jedno z top 10 najdrahších miest sveta, všetko čistučké, a samozrejme solídne rozťahané. Cesta autobusom z letiska do centra trvá polhodinu. Prvý autobusár nás pustí zadarmo, pretože nemá vydať z 500korunáčky, ďalší pri prestupe sa ani nepýta na lístky, a otvára zadné dvere vozidla. V oboch prípadoch sme o jednej poobede takmer jediní v autobuse, napríek tomu linky na cca 15kilometrovej trase letisko-centrum Stavanger majú intervaly približujúce sa k intervalom košickej hromadnej dopravy, a taktiež stoja toľko, ako vlak Košice-Trenčín. Všetko stojí toľko, sory. Taxík z letiska do centra v nedeľu večer stojí 500 eur (priemerný plat v meste by mal byť 3000€. No nevyhoď šestinu svojho platu na taxík).
Ubytovaní sme na hoteli, ktorý by mal byť jedným z najlacnejších v meste schopných poňať takú veľkú skupinu ľudí (v tomto prípade ~desaťčlennú). To znamenalo, že na každej izbe bola sprcha s podlahovým vykurovaním, tak mäkká posteľ, že človek sa do nej zaboril pol metra, pred ňou veľká plazmová té vé ktorá ti zhltne vstup z tvojho počítača, žehličková doska, žehlička, trezor. Časť našej skupinky včítane režiséra predstavenia dostala kvôli nedostatku kapacít apartmány pre vozičkárov, na ktorých sa nachádzala aj polohovateľná posteľ na diaľkové ovládanie včítane ovládania polohy nôh a hlavy, atď. Skriňa na oblečenie tam nebola. V cene hotela bolo čosi označiteľné za anglické raňajky formou švédskych stolov. Ja som si dával: kaviárovú pastu, čerstvý údený losos, palacinky s javorovým sirupom a jogurtom, nórsky sladký syr, ktorý chutil ako krówki, a ešte ďaleko viac. Okrem toho bola v hoteli kedykoľvek nonstop zadarmo káva z kávovaru, ktorý mal zásobu kávových zŕn, z ktorých priebežne mlel kávu, kdeže instatná káva. Kávu sme mali zadarmo aj na mieste, kde sme nacvičovali. V Nórsku je ťažké zohnať alkohol, ktorý je navyše tak drahý, že ho i tak nechceš, preto všetci frčia na káve.
Hotel je v širšom centre Stavangeru. Celé, aj širšie centrum Stavangeru skladá sa z typických bielych drevených domčekov, obvykle nie viac ako dvojpodlažných, natlačených na seba. Ak tam je nejaká moderná architektúra, obvykle je tiež drevená, pôsobín vysoko účelne a esteticky zároveň (akurát za jazierkom západne od centra je aj masívne sklokovové nové centrum mesta, tam sme sa ale nedostali). Medzi hotelom a centrom mesta sa ťahá multikulti ulica: je tam vyše 5 thajských reštaurácií (Stavanger má jednu z top thajských komunít v Škandinávií), pár kebabov, pár picériek, čínsky bufet, polski sklep, turecký obchod s výhradne tureckým tovarom, sushi bistro, za rohom aj etiópska reštaurácia, kde ako prílohu ku všetkému dávajú placky vyzerajúce ako ľudská koža. Táto ulica nasmeruje do malebného centra zo 17-18. storočia, vyzerajúceho ako filmové kulisy, zmäť drevených bielych domčekov natlačených na sebe s úzkymi uličkami na strmom kopci, v ktorom je podobná zmeska všehochuti, ale striedaná s obchodíkmi, krčmami a burgerkingami. Jedna ulička kedysi bola čosi ako mokrá štvrť mesta, potom tam domy namaľovali na pestrofarebno, otvorili v nich pár krčiem ktorých estetika sa pohybuje niekde medzi stromačou a intelektual kafe, a odvtedy tá ulička prekvitá. Ako si uvedomili zatepľovači na slovenských sídliskách, je to vo farbách. V tíme máme dvoch nórskych tanečníkov, pýtam sa ich na nejakú dobrú nórsku stravu. "Nórske reštaurácie obvykle nie sú z tých najlepších" dostávam odpoveď. Jediný raz, keď chceme ísť ochutnať nórske jedlo a ideme do čerstvej rybej reštiky Fisketorget, je zavretá, okej.
Celé mesto je plné streetartu, na každom rohu pomaľované múry, domy, ploty, hocičo čo ti napadne, možno aj vďaka tomu je tam minimum graffiti (policajtov na uliciach som takmer nikdy nevidel, ozaj). V podstate sa to tam až stáva formou zbohatlíckeho skorogýčika, takými už máš pomaľované aj biznis centrum v meste atď, no.
Medzi lacnejšie jedlo v Stavangeri patrí japonské suši. Lacnejšie znamená, že keď vieš kde, zoženieš malé za cca 9€, veľké za 14 (dôvod môže byť ten, že údený losos je asi jediný artikel, ktorý je v Nórsku lacnejší, ako na Slovensku). Preto sa toto japonské jedlo stane základnou súčasťou našej stravy v Stavangeri. Priemerná suma za jeden chod v reštaurácií je obvykle 15-25€. Kto by si chcel dať čapované pivo, tak europivo stojí 8€, remeselné okolo 15. Každá krčma v Nórsku má oficiálneho ochrankára chlapíka, ktorý rozhodne, či môžeš ísť dnu (bol piatok, dnu bola plnka).
My tam ale ideme nacvičovať niečo, čomu sa hovorí súčasná opera, pričom sme šli v úspornej verzií bez hudobníkov, takže to skorej vlastne bolo divadlo, alebo čo vlastne, no dobre. Malo sa to konať v prístavnej časti mesta východne od centra. Išlo o bývalý pivovar Tou, ktorý sa neskôr presťahoval, priestor sa volá Tou Scene, a je to obrovský industriálny objekt, ktorý je momentálne v štádiu obrovskej prestavby, a je postupne prerábaný na kultúrne centrum. Dorazíme na flek, a absolvujeme prehliadku trvajúcu zhruba polhodinu. Prehliadka v kocke vyzerala cca: "Tu je deväť obrovských priestorov ktoré majú osem krát dvadsať metrov. Z tých budú výtvarné ateliéry, budú sa tu môcť robiť výstavy a tak. Tu na prvom poschodí, sledujte, ďalšie ateliéry. Tu ďalej toto veľké čo má viac ako 10x10 metrov, tu bude ateliér grafikov, tu vedľa bude ďalší, a tu ešte ďalší, vyzerá tak isto, to už nemusíte vidieť. Tu oproti z okna vidíte budovu s komínom, ten komín je pamiatka, ten necháme, budovu okolo neho zbúrame a postavíme takúto, ale ešte väčšiu, a bude v nej kopa nahrávacích štúdií a skúšobní pre hudobníkov." Divadelníčky medzi sebou poznamenajú, že výtvarníci tu majú obrovské priestory, ale performing arts nič. Chlapík síce asi ich slovám nerozumel, ale ako odpoveď nás inštinktívne ťahá do ďalších priestorov. "Toto tu veľké veľké je black box pre tanečníkov. Tam ďalej toto čo má pätnásť metrov na dĺžku, toto bude divadelná skúšobňa. Tu bude viac takých blackboxov a atď". Všetko je to ešte len rozostavané. Hore v strope trčia klimatizačné rúry a lustre. "Architekt ich chcel zakryť a urobiť strop. My nie". Keďže Stavanger nie je až tak veľké mesto, ľudí na obsadenie týchto priestorov planujú autsórcovať aj z iných nórskych miest. Tým, ako Tou Center je postupne takto budované a ide hore, okolo developeri stavajú nové bytovky v dreveno úhľadnom štýle, keďže hodnota lokality rastie.
Deň pred nami hrá v tom istom klube Iva Bittová s košickou rómskou a nórskou nerómskou skupinou, zaujímavá kombinácia, tzv experimental čardáš. To je ale sobota, to je plný klub. My hráme v nedeľu o piatej, na predstavenie príde 8 ľudí, čo nevadí, v klube pripravili stoličky na návštevnosť 20, takže stále bola takmer polovičná zaplnenosť. No ale kto by šiel na súčasnú operu, o ktorej nič nevie, v meste kde o dva mesiace bude hrať sám Justin Bieber (po tomto už dúfam nebude nič brániť tomu, aby prišiel zahrať aj do Košíc).
Späť ideme tak, ako sme prišli, ale máme cca 7 hodín na prestup v Amsterdame, pričom z letiska je to 20 minút vlakom do centra. No nechoď do Amsterdamu. Verejná doprava v Amsterdame je neuveriteľne prepchatá. Železničná stanica na schipholskom letisku je desne prekúrená (tak, ako úplne všetko v Nórsku aj Holandsku. na hotelovej izbe som mal 24 stupňov). počet pokladníc veľký ako v Bratislave, v každom rade zo 20 ľudí. Automaty na lístky takisto, ale ešte k tomu berú iba niektoré platobné karty a obvykle asi žiadne, aj keď sa tvária že jo. Vlaky v špičke natlačené po vrch. Vystúpime na stanici Amsterdam Centraal priamo v centre. Hneď po vyjdení z budovy stanice nás ovanie tuhý zápach gandžového dymu. Okolo nás sú obrovské kanály plné turistických vyhliadkových lodí (prvá okolo ktorej ideme, má v logu kačku s džointom v zobáku), a murované amsterdamské typické legodomčeky. Na fotkách to vyzerá všetko pestrofarebne, v skutočnosti všetky domy sú v jednotvárnych odtieňoch hnedej, napriek tomu vyzerajú veľmi malebne. Aj keď je sychravý pondelok, všetko je desne narvané ľuďmi, turistov ťažko rozpoznáš od miestnychc. Prejdeme cez most a kanál, a hneď sa zašívame do pokojnejších bočných uličiek, ktoré majú domy so schválne naklonenými múrmi (vyzerá, že nábytok mohli sťahovať iba cez okná, a týmto si to uľahčovali), rozprávkové všetko, čoskoro sa ale napojíme na tzv červenú uličku plnú domov s červenými záclonami. Vo výkladoch sú živé ženy oblečené iba v plavkách a tvária sa otupene ako ryby za sklom akvária. Za nimi sú kachličkované priestory pôsobiace dojmom spŕch telocvične na socialistickej základnej škole. Je očividné, že platený sex je nekvalitnejší, ako ten neplatený, ale pôsobí to akosik depresívne, preto meníme ulicu.
Obvyklá výbava ulíc v Amstri je: souvenir shopy, pizza do ruky (prvé mesto po Košiciach, v ktorom dominuje tento druh streetfoodu, konečne), obchody s plyšakmi, obchody s tričkami "fuck Trump" a maskami Trumpovho ksichtu, obchody s magnetkami "why drink and drive, if you can smoke and fly", bufety, coffee shopy, erotik šopy. Keď nájdeme jeden kofišop, ktorý mi bol odporučený, ideme na stručnú prehliadku. Už po vstupe dnu sa časť našej skupinky nafajčí čisto iba z ťažkého dymu, ktorý sa tam vznáša vo vzduchu, a musí opustiť miestnosť. Tovar sa predáva na poschodí, kam sa lezie po neuveriteľne strmých schodíkoch, to aby keď si človek objedná svoje brčko, aby sa potom mal kadiaľ skotúľať dole. Hore sú fajčiarne a pult, kde sa objednáva. Podľa menučka je evidentné, že gandža je asi najlacnejším artiklom v meste, napríklad zmotané tlusté brko predávajú za tri pade, čo je v Amsterdame napr. cena jednej osminky pizze, alebo tretinkového piva. Taktiež ti to brko hygienicky zabalia do skúmavky. V prípade, že ho chceš skonzumovať, a nechceš sa tlačiť v kofišope, naobvyklejšia možnosť je, že sa odoberieš k niektorému z kanálov, a tam si ho v pohodičke nerušene skonzumuješ, poprípade s ním mávaš na výletné lode s japonskými turistami, ktorí si ťa fotia do svojich blogýskov.
Turistické fleky v Amstri sú obvykle drahé a prepchaté, to isté platí o centrálnych námestiach. Skupinka sa pod vplyvom brka asi päť minút márne snaží vysloviť krkolomný názov "homo monument", až kým k nemu naozaj nedôjdeme, a zistíme, že ide o lgbti námestíčko s infostánkami hneď vedľa ozrutného kostola, okolo ktorého sa vlní nepreháňam pol kilometra dlhý rad turistov, ktorí čakajú v rade na to, ako sa dostanú do múzea Anny Frankovie. Vedľa múzea je jej rodný dom, autenticky zachovaný v pôvodnej forme, pred ním už nestojí nikto. Za ním je pokľudná štvrť takmer bez turistov, iba miestni tam všade pri mostoch cez kanály lepia po chodníkoch lepiacu pásku. Vraj sa chystá najväčší holandský sviatok, deň kráľa, a oni si takto značkujú teritórium, kde môžu predávať v ten deň aj bez ofiko povolenia. Niekde v tejto štvrti nájdeme aj vec, ktorú som v Nórsku márne hľadal, tojest morskú reštauráciu s čerstvými šmakocinkami, samozrejme dva razy lacnejšia, než tie nórske, vau, aké dobré mušle som tam mal.
Cestou späť sa potlačíme vo vlaku, konečne prvý raz počas našej cesty absolvujem aj legendárnu bezpečnostnú prehliadku na letisku (mňa sa ani len neobťažujú ohmatať). Nad Holandskom sú niekoľko kilometrov vysoké mračná, cez ktoré preletíme nahor, a potom sledujem západ slnka z okienka lietadla. No okej.