Za oknom je mačka. Volá sa Fiňo, Hybský Zbojník. Máme ju asi dva a pol roka a posledný rok neuveriteľne desne žgrawčí. Furt. Aj teraz. Mňáááááááu! Mňááááááááááááááááááááááááááááááu! čšľžzíáščuľzíčqjšwzgťrqhzioečťzh!!!!! ♀ß$ßł$'ł÷!!!!! Čo s ňou mám
zrobiť, do ďablaaaaaaaaaaa?????????
Ja neviem čo s ňou mám zrobiť. Chystám sa na skúšku z lineárnej algebry. Juchajda. Toť zmysel mojeho života. Ľubim to ešte viacej jak megdonald, tota reštika čo sa na ňu furt dá spoľahnúť, bo či si v Kátmandú alebo v Montane alebo v severovýchodnom
Zemplíne, ta šicko tam chutí rovnako. A to bars dôležitá vec v dnešnom svete.
Cítim nenaplnenosť mojeho života po všetkých stránkach, s výnimkou žalúdka, ten mám aspoň zatiaľ naplnený, a plný žalúdok zaručuje život aspoň na nasledujúcich 30 dní. Živá živica sa živí živánkou dr.Živaga!! Ináč som nespoločenský dajak. Väčšinou som
rád, keď som sám. Môžem si robiť čo chcem. Napr. si môžem nahrávať moje pesničky a nikomu to nevadí. S kamarátmi sa najradšej stretávam, ak robíme dajaké šaleniny, poprípade umeleckú tvorbu. Ale aj šaleniny ako napr. pobehovanie po strechách Košíc sú v
konečnom dôsledku umelecká tvorba. Zatiaľ chcú so mnou umeleckú tvorbu robiť väčšinou iba chlapci, toť dôvod, prečo nemám frajerku. Čo by som s ňou iné asi tak robil, keď nie umeleckú tvorbu????????? uch, ucholak uchmatol ucho uchrochtanej Uršule!!!!!
Najradšej som s hudobnou skupinou Mačacie Pazúry. To preto, lebo táto skupina existuje len a len v mojej hlave. Teraz vám tu namiesto básničiek od onej skupiny šupnem radšej kúsok z môjho románu, v ktorom sa mimo iného hovorí aj o tejto skupine (je tam
aj jedna básnička, ale to je úúplne prvá a v podstate som ju skopíroval od košickej kapely Ručne Hlučne, ktorá existuje aj mimo mojej hlavy. Sory šraci hlučňaci.). Tu je zopár riadkov o skupine Mačacie Pazúry očami bežných konzumných nealternatívnych
chlapčenských myslí:
Do Jumbo Centra sa natlačil rekordný počet 50 ľudí veľmi tesne pred piatou, a boli plní nedočkavosti, že kedy vyleze na pódium ich obľúbená skupina. Tlačili sa na parkete, pili pivo, hulili,
a Odvážlivci čumeli jak mačacie pazúry, bo také dačo ešte nevideli. Doteraz zažili len pár koncertov vo veľkých až velikánskych sálach s peknými stoličkami (tie len niekedy), 100 metrov vysokými reprákmi, skupinou vzdialenou od publika 10 metrov
a pesničkami, ktoré denne počuť v rádiu.
Tu bola temnota, smrdeli tu pivo a cigy, na pódiu bola spleť káblov, komb, reprákov a odposluchov, pripomínajúca amazonskú džungľu, a vzadu trónili bicie prelepené na mnohých
miestach lepiacou páskou, bo bubeník tak triskal do toho, že zlikvidoval blany, a nemal prachy na nové.
O štvrť na šesť sa furt nič ešte nedialo, nik neliezol na pódium. Dlhovlasí šaleňaci v publiku pili jedno pivo za druhým. Niektorí si otvorili hltan a naliali si pivo do hrdla na
jeden hlt. A pár šracov vzadu za Odvážlivcami sa bavilo.
„Som počul, že už mali aj zvukovú skúšku, ta čo nelezú?“
„Ja neviem, ten kokot zvukár sa tam s nimi vraj že háda teraz, či čo, že majú také divné obsadenie a nevie ich poriadne nazvučiť“
Odvážlivci sa v tomto ani veľmi nevyznali, a tak trpezlivo čakali ďalej.
O pol šiestej už Odvážlivci netrpezlivo našľapovali pod pódiom, Jano pil už štvrté pivo. A furt nič. Nikto neliezol na pódium.
„Nepôjdeme preč?“ opýtal sa Jurko. „Sa tu asi načakáme“
„Ale, veď dočkajte chvíľu, za desať minút snáď už konečne prídu, a bude to dzivé“ ozval sa jeden fanúšik pred nimi. „Nedáte si pivo?“
„Diky, už mám“ usrkol si Jano zo svojho.
O trištvrte, keď bol vzduch plný dymu, aký nevyrobí ani najlepšia dymovnica, zmesi tabakového, cigaretového a marihuanového dymu z fajčiva publika, tak konečne vystúpila na pódium
skupina Mačacie Pazúry. Oblečení boli v otrhaných šatách, s vlasmi a po zem, s mačkami na tričkách a s gitarami, jak keby si o nich mačky brúsili pazúry. Mačkárovi až srdce poskočilo pri pohľade na skupinu, taký
mačkovitý imidž sa len tak nevidí. Schytili do rúk svoje nástroje, a bez akéhokoľvek úvodu spustili pieseň v tradičnom vychodňarskom dialekte:
Neska ideme na opekačku
Opekať tam dajaku špekačku
Bereme tam aj našu mačku
Len aby nedostala hnačku
Čera som kupil tote špekačky
V obchode za tri korunačky
Teraz stojim na zastavke
Na namesti osloboditeľov
Ideme na Horny Bankov
Cez sidlisko Dargovskych Hrdinov
Ta a potom domov
Bereme gitarky a špekačky
A budeme si opekať v špekačky
V okoli košickej magnezitky
Ešte tam budu dajake zbytky
Z našeho mestskeho magnezitu
A protiatomoveho krytu..
V podobnom duchu to pokračovalo das 5 minut, ta šalene dačo. Tempo a rytmus sa v pesničke menili asi po každých troch veršoch, raz to bol punk, raz džez, raz balada, atď. Skupina
sa skladala z gitary, troch basgitár, bicích, a mačky, ktorá do rytmu žgraučala, že je hladná. Jedna basgitara hrala ako basgitara, ďalšie dve boli preháňané cez teľo veľo efektov, že zneli ako husle, trúbky, prdenie, alebo motor auta. Gitara
bola na tom podobne, gitarista mal toľko efektových pedálov, jak keby si z nich postavil mestečko.
O šiestej hodine a piatej minúte vybehli z Jumbo Centra Odvážlivci. Z totej šalenej hudby boli tak vypupkovaní, že to už ďalej počúvať nevydržali, a vybehli preč po
štvrtej pesničke. Neboli to žiadne hitovky, nedalo sa na to tancovať a bolo to veľmi divné. Taže konzumné mysle Odvážlivcov totu hudbu stráviť nemohli, a vyplašilo ich to až po koniec chlpov.
