fanoušek samčo a jeho dužina Muž, 136 let / Hora Svatého Šebestiána

https://samcobratdazdoviek.bandcamp.com/album/povn-mavaj-k-m-si // príbeh albumu:

povedali nám, že to bude dovolenka, povedali nám, že budeme odpočívať, naberať silu a popri tom možno aj tvoriť.
nie, my ideme vyliezť na Veľkú Fatru,

boli tam Kazimír Ničič, Revúca Figa a Stromák, prví dvaja boli výkonní umelci, tretí sa staral o logistiku a zásobovanie. Na Fatru sa s nimi pobrala dvojica menom Marka a Murka. Okrem nich tam šli ďalšie dve dievčence, ktoré v polceste zistili, že nemajú čas, obrátili sa a vrátili sa späť.

Hore na Fatre sú dve chaty, prvá sa volá Tá hore, druhá Tá dole, najprv sa malo ísť do Tej hore, lenže tá bola obsadená. Než sa zliezlo dole do Tej dole, zistilo sa, že sa zotmelo a nedovidíme na drevo. Tým pádom sa muselo prespať v studenom niečom. Bohužiaľ, vonku boli tri stupne. Po chatke pobehovali myši. Taktiež Kazimír Ničič chrápal, počas čoho ho Murka budila spôsobom, že mu zapadala koleno do dlane.

Druhý deň ráno najprv prišiel lokálny bača, a vypil Revúcej Fige všetku pálenku, teda spolu s ňou. Ona začala opekať pukance, a chcela do toho nejakú kolotočársku hudbu. Kazimír Ničič vytiahol nahrávatko, začal hrať pesničky a zistil, že Veľká Fatra je lepšie nahrávacie štúdio, ako brlôžťok v Brne, bohužiaľ kolotočárske to nebolo, a pukance sa počas toho nerobili, pretože sa zapiekli v čokoláde, ktorá tam pridaná bola. Nahrávky pesničiek dopadli v poriadku (na album sa dostala iba jedna; lebo druhá nesadla do konceptu a tretia bola zahratá chybne), ale keď sa Kazimír Ničič snažil nahrávať Marku, ako zaháňa stádo ovečiek bezstarostne sa potulujúcich po fatranských lúkach, väčšina nahrávok skončila zahalená v záplavách fatranského vetra, ktorý na tých miestach dôkladne vychoval aj pokrútené a stvrdnuté smreky, nieto ešte citlivú nahrávaciu výbavu.

ešte druhý deň ráno Kazimír Ničič umiestnil pootvorenú konzervu so šprotami na liatinovú pec, a šproty vybuchli skrz pootvorenosť Revúcej Fige do vlasov. Neuveríte, čo sa stalo! Taktiež mala od šprotov celú sukienku, a musela si v Ružomberku kúpiť novú. Neveríte, čo sa stalo! Kazimír Ničič kúpil v Ružomberku Jesienku v tube. Keď chcel cestou v automobile vytlačiť obsah tuby do svojej pusy, obsah tuby miesto toho vyprskol presne z opačného konca, než mal. V aute. Za jazdy. Neuveríte, čo sa stalo!

cestou späť sa treba staviť na Varovci, aby sme mohli prejsť smerom ďalej, čiže do Ladmoviec. Neuveríte, čo sa stalo! Revúca Figa si umyla vlasy od šprotov, a Kazimír Ničič vybalil batôžťok zabudnúc, že v ňom ponechal rozličné veci, včítane kľúčov od chaty. Pri tej chate sa pristálo o dve hodiny, čo bol zároveň moment osvietenia a zistenia, že kľúče nie sú. Nie všetko je ale stratené - na jednom mieste záhrady bol odopnuteľný plot slúžiaci na to, aby sa na záhrade mohli pásť obecné ovce, cez neho sa dalo vstúpiť do záhrady, a osquatovať ju. Pitná voda, drevo, latrína a miesto na bivakovanie tam bolo aj bez kľúčov.
Ohnisko sme chceli podložiť plechom, aby nechytila tráva. Prvý plech, ktorým sme to podložili, pustil do zeme decht, preto sa decht stal leitmotívom nahrávania ďalší deň.
Druhý deň ráno sa nahrávalo najprv na záhrade, opatrenej kovovo-drôtenými konštrukciami na ktoré sa malo upínať hrozno, tie poslúžili ako perkusný nástroj. Revúca Figa v podstate využila akýkoľvek kovový prvok na záhrade ako perkusný nástroj, čiže sa jednalo o záhradný industriál.

Potom sa vyrazilo do krajiny. Halászcsárda v maďarskom Sátoraljaújhely, kde lokálny turbofolker sám spieval trojhlasy.
Hľadanie vhodných bažín na nahrávanie. Zistenie, že zvukovo to nie je tak bohaté, ako v máji. Našla sa jedna, kompletne porastená leknami. Posedenie tam jednu hodinu, než je zima. Z nahrávky sa to nemusí zdať, ale hudobná produkcia tam prebehnuvšia bola veľmi tichá.
Čierna nad Tisou v tme. Malo by byť počuť strašidelné zvuky železničného prekladiska do úplného ticha. Miesto toho počuť hlasné cvrlikanie svrčkov a hluk baviacej sa miestnej mládeže. Toto mesto žije, a to ani nie je víkend! Kazimír Ničič nahrával prechádzku po nočnom meste s párom stereo mikrofónov pripnutých na tele, prvý mal pripnutý na tričku v oblasti pravej bradavky, druhý v oblasti bradavky ľavej. Mesto nevydalo očakávané poklady, musíme ísť inokedy, ale ostáva ešte železničná stanica, priestranná hala s dlhým dozvukom, vyzdobená ozrutnými izbovými rastlinami a vitrážami s motívmi československých miest.
Po nahrávaní si posadáme na lavičku.
Teta pokladníčka na mňa kýve, prosím vás, poďte sem. idem ku nej.
Prosím vás, tam na tej lavičke si nesadajte, tam spia bezdomovci.
Ale my tam sedíme iba na dve minútky, potom ideme preč, nám to je v pohode, vravím jej
Nie, fakt si tam nesadajte, sedia tam bezdomovci
Zdvíhame sa všetci traja, ideme von zo stanice, ešte možno nahrám vlaky na koľajisku
Keď sa zdvihneme, zmätená teta pokladníčka začne na Revúcu Figu po anglicky, hi, please, no no, don't go away, just sit there, ukazuje iným smerom
Revúca Figa je zmätená, sadá si späť na lavičku. ja viem po slovensky, hovorí jej.
no no here, don't sit here /teta nechce, aby sme sedeli na tamtej lavičke/ just sit there / lámaná angličtina. Revúca Figa opakuje, že vie po slovensky. teta pokladníčka nereaguje.
všetci traja sa zmätene premiestnime o lavičku vedľa a sadneme si tam.
Š tej chvíli si teta spokojne vydýchne, zatiahne záclonu na pokladnici, zhasne svetlo. šichta sa jej práve skončila.   

Druhý deň ráno stručná zastávka v železničnom podchode na železničnej stanici Ruskov, ten disponuje nádherným chrámovým dozvukom vhodným pre hudbu sfér na tri akordy od áčka. Počas každej pesničky prešiel nad hlavami účinkujúcich vlak. Pesnička "Najlepšie veci v živote sú zadarmo" bola vymyslená už na Fatre ako reakcia na pobyt tam, ale zabudla sa nahrať, tak k tomu došlo až v Ruskove. Po nahrávaní vyšli vonka. Pred vstupom do podchodu postávala žena. Možno si nebola istá, či má vstúpiť do podchodu, keď v ňom prebieha hudobná produkcia. Päť metrov za ňou sa na ceste povaľovala päťeurovka neznámeho pôvodu.

Nasledujúce tri dni prebiehala logistika a nahrávanie čohosi iného než tohoto tu, čiže nás to nemusí zaujímať.
 
Tri dni neskôr, Bratislava, pridala sa v tomto meste rezidujúca Chris Ostrovid, ide sa na borovičku do krčmy. Mikrofóny sa pripnú na radiátor, pri ktorom sedíme. Buď ako slimák, nos si nahrávacie štúdio v srdci, či aspoň na chrbte. Pivo, borovička, pivo, borovička, rozhovory pri stole, viachlasné improvizačky, ako reakcia na to sa o 15 minút spustí tanečná hudba z reprákov, ako reakciu na to Chris Ostrovid, Revúca Figa a Kazimír Ničič začnú spievať disko. Predošlý týždeň pokľudne meditatívneho nahrávania bol odrazu v momente vynegovaný mladíckou alkoholickou povrchnou bujarosťou. Život je pestrý, predsa.
Ráno Revúca Figa vstala ako prvá, lebo zvykne. Po návšteve záchodokúpeľne zistila, že odtiaľ nežne počuť susedu cvičiacu na klavír, a nainštalovala kdesi do rohu miestnosti nahrávanie. Kazimír Ničič vstal pár minút po nej, a následkom včerajšieho večera cítil potrebu veľkej potreby. Tá bola vykonaná a zaznamenaná spolu s klavírom.

Po tomto už umelci usúdili, že nie je čo viac svetu povedať, rozišli sa nakoniec v dobrom, každý do vlastného brlôžka. Nahrávka ostala ako obvykle na krku Kazimírovi Ničičovi, pretože vizuál ako obvykle ostal na krku Revúcej Fige. Zo štyroch hodín nahratého materiálu boli povystrihované pasáže, kde silný vietor prehlušoval nahrávku (takmer všetko z Veľkej Fatry), pasáže s dlhým tichom, rozhovormi na civilné témy, pár náčrtkov pesničiek a nevydarená zvukolovba (väčšina nahrávok z Čiernej nad Tisou), po vyhodení vyššieuvedených častí sa nahrávka skrátila na akceptovateľných 80 minút. Mimo strihu bolo zásahov do nahrávky minimum; najdrastickejším je prevrstvenie nahrávky Kazimíra Ničiča chrápajúceho v bytčianskej telocvični nahrávkou pojazdného predajcu mäsa z Ladmoviec, čím došlo k vytvoreniu nereálnej zvukovej situácie.

Fotografiu na obale naaranžovala Revúca Figa v Ladmovciach. Názov albumu vznikol, keď Murka sedela dnu v chate, a svoje sedenie vysvetlila slovami "Ja si tu len tak povnímavam". Revúca Figa previedla slogan do podoby motivačného citátu.
Celý tento proces od začiatku textu do jeho konca netrval ani tri týždne. 

No takto, máme vymakanú logistiku, odjazd o pol jednej v noci taxíkom do Krakova, kde majú Letisko Jána Pavla II, s nežňučkým logom odfukujúcich sa semienok púpavy ktoré by mohlo byť logom kresťanskej poprockovej kapely, a vo vizuále ako aj architektúre používa neustále trojuholníčky. Letel som prvý krát v živote, bolo to celkom silné, malo to psychedelický ráz, lietadlo sa odlepí od zeme, vžm, a zrazu je v okamihu pár sekúnd všetko malé a živá verzia google earth a pod tebou vláčiky domčeky vyvaľujúce sa kravičky atď. Potom to vyletí nad oblaky, lebo celá oblasť je momentálne skrytá pod nonstop oblačným kobercom, takže zvyšok cesty je síce jednotvárny, ale aspoň neokukaný. V Amsterdame pri prestupe nemáme veľa času, a po chvíli sa mi môj prvý let v živote zopakuje hneď aj druhý raz, akurát vtedy prespím pristátie v nórskom meste Stavanger.
Stavanger má síce pod 150 000 obyvateľov, ale ide o v podstate nórsky Dubaj, je to centrum ťažby ropy v Nórsku (a ropný export tvorí dobrých 20% HDP krajiny), tým pádom ide o najdrahšie mesto krajiny, zároveň podľa všemožných rebríčkov jedno z top 10 najdrahších miest sveta, všetko čistučké, a samozrejme solídne rozťahané. Cesta autobusom z letiska do centra trvá polhodinu. Prvý autobusár nás pustí zadarmo, pretože nemá vydať z 500korunáčky, ďalší pri prestupe sa ani nepýta na lístky, a otvára zadné dvere vozidla. V oboch prípadoch sme o jednej poobede takmer jediní v autobuse, napríek tomu linky na cca 15kilometrovej trase letisko-centrum Stavanger majú intervaly približujúce sa k intervalom košickej hromadnej dopravy, a taktiež stoja toľko, ako vlak Košice-Trenčín. Všetko stojí toľko, sory. Taxík z letiska do centra v nedeľu večer stojí 500 eur (priemerný plat v meste by mal byť 3000€. No nevyhoď šestinu svojho platu na taxík).
Ubytovaní sme na hoteli, ktorý by mal byť jedným z najlacnejších v meste schopných poňať takú veľkú skupinu ľudí (v tomto prípade ~desaťčlennú). To znamenalo, že na každej izbe bola sprcha s podlahovým vykurovaním, tak mäkká posteľ, že človek sa do nej zaboril pol metra, pred ňou veľká plazmová té vé ktorá ti zhltne vstup z tvojho počítača, žehličková doska, žehlička, trezor. Časť našej skupinky včítane režiséra predstavenia dostala kvôli nedostatku kapacít apartmány pre vozičkárov, na ktorých sa nachádzala aj polohovateľná posteľ na diaľkové ovládanie včítane ovládania polohy nôh a hlavy, atď. Skriňa na oblečenie tam nebola. V cene hotela bolo čosi označiteľné za anglické raňajky formou švédskych stolov. Ja som si dával: kaviárovú pastu, čerstvý údený losos, palacinky s javorovým sirupom a jogurtom, nórsky sladký syr, ktorý chutil ako krówki, a ešte ďaleko viac. Okrem toho bola v hoteli kedykoľvek nonstop zadarmo káva z kávovaru, ktorý mal zásobu kávových zŕn, z ktorých priebežne mlel kávu, kdeže instatná káva. Kávu sme mali zadarmo aj na mieste, kde sme nacvičovali. V Nórsku je ťažké zohnať alkohol, ktorý je navyše tak drahý, že ho i tak nechceš, preto všetci frčia na káve.
Hotel je v širšom centre Stavangeru. Celé, aj širšie centrum Stavangeru skladá sa z typických bielych drevených domčekov, obvykle nie viac ako dvojpodlažných, natlačených na seba. Ak tam je nejaká moderná architektúra, obvykle je tiež drevená, pôsobín vysoko účelne a esteticky zároveň (akurát za jazierkom západne od centra je aj masívne sklokovové nové centrum mesta, tam sme sa ale nedostali). Medzi hotelom a centrom mesta sa ťahá multikulti ulica: je tam vyše 5 thajských reštaurácií (Stavanger má jednu z top thajských komunít v Škandinávií), pár kebabov, pár picériek, čínsky bufet, polski sklep, turecký obchod s výhradne tureckým tovarom, sushi bistro, za rohom aj etiópska reštaurácia, kde ako prílohu ku všetkému dávajú placky vyzerajúce ako ľudská koža. Táto ulica nasmeruje do malebného centra zo 17-18. storočia, vyzerajúceho ako filmové kulisy, zmäť drevených bielych domčekov natlačených na sebe s úzkymi uličkami na strmom kopci, v ktorom je podobná zmeska všehochuti, ale striedaná s obchodíkmi, krčmami a burgerkingami. Jedna ulička kedysi bola čosi ako mokrá štvrť mesta, potom tam domy namaľovali na pestrofarebno, otvorili v nich pár krčiem ktorých estetika sa pohybuje niekde medzi stromačou a intelektual kafe, a odvtedy tá ulička prekvitá. Ako si uvedomili zatepľovači na slovenských sídliskách, je to vo farbách. V tíme máme dvoch nórskych tanečníkov, pýtam sa ich na nejakú dobrú nórsku stravu. "Nórske reštaurácie obvykle nie sú z tých najlepších" dostávam odpoveď. Jediný raz, keď chceme ísť ochutnať nórske jedlo a ideme do čerstvej rybej reštiky Fisketorget, je zavretá, okej.
Celé mesto je plné streetartu, na každom rohu pomaľované múry, domy, ploty, hocičo čo ti napadne, možno aj vďaka tomu je tam minimum graffiti (policajtov na uliciach som takmer nikdy nevidel, ozaj). V podstate sa to tam až stáva formou zbohatlíckeho skorogýčika, takými už máš pomaľované aj biznis centrum v meste atď, no.
Medzi lacnejšie jedlo v Stavangeri patrí japonské suši. Lacnejšie znamená, že keď vieš kde, zoženieš malé za cca 9€, veľké za 14 (dôvod môže byť ten, že údený losos je asi jediný artikel, ktorý je v Nórsku lacnejší, ako na Slovensku). Preto sa toto japonské jedlo stane základnou súčasťou našej stravy v Stavangeri. Priemerná suma za jeden chod v reštaurácií je obvykle 15-25€. Kto by si chcel dať čapované pivo, tak europivo stojí 8€, remeselné okolo 15. Každá krčma v Nórsku má oficiálneho ochrankára chlapíka, ktorý rozhodne, či môžeš ísť dnu (bol piatok, dnu bola plnka).
My tam ale ideme nacvičovať niečo, čomu sa hovorí súčasná opera, pričom sme šli v úspornej verzií bez hudobníkov, takže to skorej vlastne bolo divadlo, alebo čo vlastne, no dobre. Malo sa to konať v prístavnej časti mesta východne od centra. Išlo o bývalý pivovar Tou, ktorý sa neskôr presťahoval, priestor sa volá Tou Scene, a je to obrovský industriálny objekt, ktorý je momentálne v štádiu obrovskej prestavby, a je postupne prerábaný na kultúrne centrum. Dorazíme na flek, a absolvujeme prehliadku trvajúcu zhruba polhodinu. Prehliadka v kocke vyzerala cca: "Tu je deväť obrovských priestorov ktoré majú osem krát dvadsať metrov. Z tých budú výtvarné ateliéry, budú sa tu môcť robiť výstavy a tak. Tu na prvom poschodí, sledujte, ďalšie ateliéry. Tu ďalej toto veľké čo má viac ako 10x10 metrov, tu bude ateliér grafikov, tu vedľa bude ďalší, a tu ešte ďalší, vyzerá tak isto, to už nemusíte vidieť. Tu oproti z okna vidíte budovu s komínom, ten komín je pamiatka, ten necháme, budovu okolo neho zbúrame a postavíme takúto, ale ešte väčšiu, a bude v nej kopa nahrávacích štúdií a skúšobní pre hudobníkov." Divadelníčky medzi sebou poznamenajú, že výtvarníci tu majú obrovské priestory, ale performing arts nič. Chlapík síce asi ich slovám nerozumel, ale ako odpoveď nás inštinktívne ťahá do ďalších priestorov. "Toto tu veľké veľké je black box pre tanečníkov. Tam ďalej toto čo má pätnásť metrov na dĺžku, toto bude divadelná skúšobňa. Tu bude viac takých blackboxov a atď". Všetko je to ešte len rozostavané. Hore v strope trčia klimatizačné rúry a lustre. "Architekt ich chcel zakryť a urobiť strop. My nie". Keďže Stavanger nie je až tak veľké mesto, ľudí na obsadenie týchto priestorov planujú autsórcovať aj z iných nórskych miest. Tým, ako Tou Center je postupne takto budované a ide hore, okolo developeri stavajú nové bytovky v dreveno úhľadnom štýle, keďže hodnota lokality rastie.
Deň pred nami hrá v tom istom klube Iva Bittová s košickou rómskou a nórskou nerómskou skupinou, zaujímavá kombinácia, tzv experimental čardáš. To je ale sobota, to je plný klub. My hráme v nedeľu o piatej, na predstavenie príde 8 ľudí, čo nevadí, v klube pripravili stoličky na návštevnosť 20, takže stále bola takmer polovičná zaplnenosť. No ale kto by šiel na súčasnú operu, o ktorej nič nevie, v meste kde o dva mesiace bude hrať sám Justin Bieber (po tomto už dúfam nebude nič brániť tomu, aby prišiel zahrať aj do Košíc).
Späť ideme tak, ako sme prišli, ale máme cca 7 hodín na prestup v Amsterdame, pričom z letiska je to 20 minút vlakom do centra. No nechoď do Amsterdamu. Verejná doprava v Amsterdame je neuveriteľne prepchatá. Železničná stanica na schipholskom letisku je desne prekúrená (tak, ako úplne všetko v Nórsku aj Holandsku. na hotelovej izbe som mal 24 stupňov). počet pokladníc veľký ako v Bratislave, v každom rade zo 20 ľudí. Automaty na lístky takisto, ale ešte k tomu berú iba niektoré platobné karty a obvykle asi žiadne, aj keď sa tvária že jo. Vlaky v špičke natlačené po vrch. Vystúpime na stanici Amsterdam Centraal priamo v centre. Hneď po vyjdení z budovy stanice nás ovanie tuhý zápach gandžového dymu. Okolo nás sú obrovské kanály plné turistických vyhliadkových lodí (prvá okolo ktorej ideme, má v logu kačku s džointom v zobáku), a murované amsterdamské typické legodomčeky. Na fotkách to vyzerá všetko pestrofarebne, v skutočnosti všetky domy sú v jednotvárnych odtieňoch hnedej, napriek tomu vyzerajú veľmi malebne. Aj keď je sychravý pondelok, všetko je desne narvané ľuďmi, turistov ťažko rozpoznáš od miestnychc. Prejdeme cez most a kanál, a hneď sa zašívame do pokojnejších bočných uličiek, ktoré majú domy so schválne naklonenými múrmi (vyzerá, že nábytok mohli sťahovať iba cez okná, a týmto si to uľahčovali), rozprávkové všetko, čoskoro sa ale napojíme na tzv červenú uličku plnú domov s červenými záclonami. Vo výkladoch sú živé ženy oblečené iba v plavkách a tvária sa otupene ako ryby za sklom akvária. Za nimi sú kachličkované priestory pôsobiace dojmom spŕch telocvične na socialistickej základnej škole. Je očividné, že platený sex je nekvalitnejší, ako ten neplatený, ale pôsobí to akosik depresívne, preto meníme ulicu.
Obvyklá výbava ulíc v Amstri je: souvenir shopy, pizza do ruky (prvé mesto po Košiciach, v ktorom dominuje tento druh streetfoodu, konečne), obchody s plyšakmi, obchody s tričkami "fuck Trump" a maskami Trumpovho ksichtu, obchody s magnetkami "why drink and drive, if you can smoke and fly", bufety, coffee shopy, erotik šopy. Keď nájdeme jeden kofišop, ktorý mi bol odporučený, ideme na stručnú prehliadku. Už po vstupe dnu sa časť našej skupinky nafajčí čisto iba z ťažkého dymu, ktorý sa tam vznáša vo vzduchu, a musí opustiť miestnosť. Tovar sa predáva na poschodí, kam sa lezie po neuveriteľne strmých schodíkoch, to aby keď si človek objedná svoje brčko, aby sa potom mal kadiaľ skotúľať dole. Hore sú fajčiarne a pult, kde sa objednáva. Podľa menučka je evidentné, že gandža je asi najlacnejším artiklom v meste, napríklad zmotané tlusté brko predávajú za tri pade, čo je v Amsterdame napr. cena jednej osminky pizze, alebo tretinkového piva. Taktiež ti to brko hygienicky zabalia do skúmavky. V prípade, že ho chceš skonzumovať, a nechceš sa tlačiť v kofišope, naobvyklejšia možnosť je, že sa odoberieš k niektorému z kanálov, a tam si ho v pohodičke nerušene skonzumuješ, poprípade s ním mávaš na výletné lode s japonskými turistami, ktorí si ťa fotia do svojich blogýskov.
Turistické fleky v Amstri sú obvykle drahé a prepchaté, to isté platí o centrálnych námestiach. Skupinka sa pod vplyvom brka asi päť minút márne snaží vysloviť krkolomný názov "homo monument", až kým k nemu naozaj nedôjdeme, a zistíme, že ide o lgbti námestíčko s infostánkami hneď vedľa ozrutného kostola, okolo ktorého sa vlní nepreháňam pol kilometra dlhý rad turistov, ktorí čakajú v rade na to, ako sa dostanú do múzea Anny Frankovie. Vedľa múzea je jej rodný dom, autenticky zachovaný v pôvodnej forme, pred ním už nestojí nikto. Za ním je pokľudná štvrť takmer bez turistov, iba miestni tam všade pri mostoch cez kanály lepia po chodníkoch lepiacu pásku. Vraj sa chystá najväčší holandský sviatok, deň kráľa, a oni si takto značkujú teritórium, kde môžu predávať v ten deň aj bez ofiko povolenia. Niekde v tejto štvrti nájdeme aj vec, ktorú som v Nórsku márne hľadal, tojest morskú reštauráciu s čerstvými šmakocinkami, samozrejme dva razy lacnejšia, než tie nórske, vau, aké dobré mušle som tam mal.
Cestou späť sa potlačíme vo vlaku, konečne prvý raz počas našej cesty absolvujem aj legendárnu bezpečnostnú prehliadku na letisku (mňa sa ani len neobťažujú ohmatať). Nad Holandskom sú niekoľko kilometrov vysoké mračná, cez ktoré preletíme nahor, a potom sledujem západ slnka z okienka lietadla. No okej.

ešte predtým sa to začalo účasťou na juhomoravskej vidieckej rozlúčke so slobodou a potom na brnianskom noise feste, na ktorom sa nám nepodarilo absolvovať zvukovú skúšku ani po polhodine, pretože ako na správnom noisefeste býva zvykom, ktosi pred nami odpálil zosilovač. Deň voľna ako-tak stačil na regeneráciu, Potom som putoval do Bratislavy odohrať v divadlo, v noci autom nazad, krátke prespatie a hej ide sa do Berlína.

deň 1 BERLIN

Hej toto má byť cestopis? V berlínskom antikvariáte som kúpil knihu "Hamster lieben geschichten", plná fotiek krásnych árijských desaťročných detí a básničiek či rozprávok nimi napísaných. V predošlom antikvariáte nebola taká literatúra, iba šedovlasý majiteľ sedel miesto pokladne za klavírom a hral z nôt, keď dohral skladbu, našiel nové noty a šiel ďalej. Ja som chcel knihu, aby som ju využil na koncerte, lebo som chcel nejaké texty v natívnom jazyku. Klub "Urban Spree" sa nenachádza pri rieke Spree. Vyzerá ako všetky tie fotky z Berlína čo ľudia dávajú na blogýsky, samé nálepky, muraly, sochy zo šrotu, guerilla záhradky, veľké nádvorie, taekwondo hala s grafiťáckym vchodom, dnuka priemerne veľká sála. Akustika je perfektná, preto zvukár pridáva do spevu tak veľa hallu, až v tom človek pláva. Okrem mňa hrali: Trigal a Bang (s nimi budem ďalšie dva týždne na turné), potom jeden postrock so ženskými dvojhlasmi a potom niečo čo bolo zo španielsky hovoriacej krajiny a veľmi nadupané. Až počas toho posledného dvom či trom ľuďom napadlo tancovať, mimo toho iba úplne poslušne stáli, pozerali sa a počas prestávky dokola opakovali, aké to bolo dobré.

deň 2, 3, 4 BOERNFRIED

Rozvrh turné tvrdil, že "hráme v Drážďanoch a potom tri dni nahrávame v lesoch". Tento popis značil, že sme mesto Drážďany opustili a po polhodinovej jazde poza mesto Pirna sme pristáli v dedine s neodolateľným názvom "Dürrröhrsdorf-Dittersbach" a po desiatich minútach blúdenia sme hrkotali po mierne rozbitej lesnej ceste mimo obec. Vyzeralo to podozrivo. Popod ozrutný železničný most, a odrazu sa potme ocitáme v industriálnom areáli pretvorenom, pomaľovanom, ozdobenom, zarastenom brečtanmi, železnými skulptúrami, okolo rastúcimi hrazdenými domami, objektami "nejsem si jista, jestli je to náhodné seskupení předmětů, nebo umělecké dílo", maringotkami, koníkmi, sliepkami, volkswagen busmi, boli sme uprostred hustého lesa v osade ktorú prejdeš pešo za dve minúty, a to bol cieľ nášho koncertu. Súčasťou osady bol samozrejme hudobný klub vybavený hojdačkami, ozrutným industriálnym krbom, barom s hojdacou sieťou, dizajnovo by sa to vôbec nestratilo v hre Machinarium. Do publika sa odrazu natlačilo dobrých tridsať ľudí, mohlo sa ísť na to. Najzaujímavejším zistením turné bolo, že najväčší šok pre publikum to celé bolo v Nemecku, našťastie som mal v pozadí pustené rozkošné koťátka, takže to šlo, a obecenstvo po chvíli začalo robiť samo zvieracie zvuky. Zábava bola dosť tuhá, po nás a Adrianovi s Juanom (Trigal a Bang, teda) ešte zahral lokálny psychedelický hiphop. Publikum sa dostávalo do varu, ja som bol ponúknutý šiestimi druhmi pív, v závere večera sme spoločne putovali po miestnosti na trojmiestnom hojdacom kresle.
Takže nahrávanie v lesoch, jo. Čakalo nás niekoľkodňové voľno, počas ktorého som okrem iného dostrihal nový varovec prodakšns album, a Adrian s Juanom pre zmenu nový album nahrali.

Deň 5 DĚČÍN

Děčín sú brutalistické vežiaky strčené do malebného údolia Labe. Navigačka nás vyhodila pri úrade práce, chvíľu mierne zmätene pobehujeme, než zistíme, že si poplietla adresu, a správna je vedľa centra pre telesne postihnutých. Čajovňu Ve vlnách nakoniec nájdeme, je zameraná celkom eklekticky, na stenách Buddhovia, v jednej vitríne na predaj vystavené velikánske koláče všakovakých čínskych čajov, v ďalšej fajky a bongá. Jedlo fajné a puerh ma odpálil do ľahučkých vesmírnych dimenzií, niečo ako silvia šuvadová topiaceho sa snehu. Prítomných ľudí bolo desať, a jednostaj sa na fajčiarskych a iných prestávkach striedali natoľko, že nikdy nebolo v publiku viac, ako päť naraz. Adrian s Juanom hodili úplne indický set, ku mne sa pridal miestny týpek, ktorý nejakou zhodou náhod tiež mal so sebou plyšáky. Po polnoci bol čas na afterku. Juan s Adrianom neboli pripravení na zákerné české zbrane - lacný alkohol a silnú gandžu, a tradičná nonstopka so vzorovým normalizačným interiérom, sortimentom Staropramen-Zlatopramen a adekvátnou klientelou v tomto ohľade nesklamala. O pol piatej ráno už chrápeme v posteli, poniektorí aj rozprávajú zo sna, no.

deň 6 ÚSTÍ NAD LABEM

Vstávame vskutku neskoro, ktovie prečo. Vôbec teda nie je čas na prehliadku Děčína, keďže v ináč blizučkom Ústí máme byť už o piatej. I tak prídeme až o pol šiestej. Adrian s Juanom udivene hľadia na panelákové bujnenie rozkladajúce sa po strmých svahoch údolia rieky Labe malebne sa zarezávajúceho do hôr. Paneláky na vrcholkoch kopcov, na svahoch údolia, sim city sa nechytá. Centrum je z polovičky socialistické, z polovičky historické, nič z toho nepôsobí obzvlášť ošklivým dojmom. Vybaľujeme sa v pankáčskej hospodě. Adrian s Juanom hrajú ambient, melodický noise, občas rytmy a tak, proste to, čo chceš v pankáčskej hospode na Moskovskej ulici v Ústí nad Labem. Ľudia sú ale vskutku milí, a obaja zahraniční hostia sa už po hodine zoznámia s celou krčmou. Keď o deviatej začínajú hrať, pankáči za barom a stolmi sedia potichúčky, hlučne tlieskajú, a sú nadšení z tohoto progresívneho meditatívneho štýlu, ktorý dorazil do ich mesta. Keďže v klube nie je stojan na mikrofón, použijem metlu pripevnenú o futbálek a počas koncertu robím requiem za mŕtve biele koťátko, ktoré zomrelo Čižmoponíkovi, keďže ona organizovala. Hospoda ostáva otvorená do rána. O piatej ráno či tak nejak bojujeme s parkovacím automatom, ktorý zhltol 70 korún a odmietal vydať lístok. Polícia to odignorovala, v servise nevedeli povedať, a potom zrazu po desiatich minútach to ten lístok vypľulo samé. Okej, zase sme nestihli vstať poriadne.

deň 7 PARDUBICE

Tým sa pripravujeme o prehliadku fascinujúceho krajského mesta Ústí nad Labem, ale dávame si raňajky na brehu Labe s výhľadom na chatky, loďky a kanoe. Pardubice sú ďaleko, musíme obísť Prahu. Nevadí, dávame to. Adresu dávam spamäti, ale nie som si istý. Navigačka nás vyhodí na socialistickom sídlisku medzi panelákmi. Eh? Dal som zlú adresu? Po desiatich minútach hľadania  Juan objavil kaviarničku medzi panelákmi. Hej, hráme tam. V ten deň je v Pardubiciach ďalších päť koncertov, ináč by určite všetci došli na Samča, Adriana a Juana šakveď. Chráněná kavárna Robinson, pôvodne sme mali dokonca hrať v rámci Týždňa duševného zdravia, nevydalo. Účasť asi o tri až päť čísel väčšia ako v Děčíne. Namiesto stojana na mikrofón použijem vešiak na kabáty, je to lepšie, lebo sa to dá obvešať dekoráciou No dobre. Dole sa dáme až na byte, kde spíme, chlapík núka sakra štipľavé papričky, Juan s Adrianom padajú do postelí, okej.

deň 8 PRAHA

Nakoniec je čas na prehliadku Pardubíc, zámku s pávmi, starých uličiek, a potom už smer Praha-Vršovice. Markéta slávi narodky, a my ideme zahrať na veľkom festivale, ktorý organizuje pri tejto príležitosti. Hrá tam teda všetko, od českého pesničkára predstierajúceho, že je Estónec spievajúci anglicky, cez falošné ženské trio ála hippies groupies stajl, zapáleného hiphopera so živým sprievodom, ale vzhľadom k veselému priebehu večera a na Prahu nečanakane bezprostrednému osadenstvu, nejak sa mi to zlieva dokopy, viem iba, že ešte nikdy v živote som nemal pri svojom koncerte tak zapálene tancujúce publikum (sory Hali Gali na Orave, ale Praha to predbehla) a Adrian s Juanom museli dať dve prídavky, čo bolo kuriózne, keďže jedna pesnička u nich trvá 20 minút. K tretiemu tiež takmer došlo. Oslavy narodiek sú oslavy narodiek, o piatej ráno frčíme do ďalšej hospody. Moje nervy.

deň 9 BRNO

Keď už sa slávia narodky, je to drsňačina, oslava pokračovala ešte aj na dome. Našťastie nás o dvanástej zobudil brat s kamenne nemennou tvárou filmového záporáka, dikciou grumpycat a slovnou zásobou obmedzenou na rozličné tvary slova "vypadnite". Vypadli sme všetci aj s oslávenkyňou, a šli sme radšej oslavovať do ulíc Prahy, keďže klub otvárali až o tretej, a v uliciach Prahy môžeš piť pivo z fľašky, aspoň tam a ešte tam. Výhoda bola v tom, že Brno stihneme v pohode, nevýhoda v tom, že chýbal spánok, takže sme tak vyzerali. Prehliadka Prahy po bežných turistických flekoch bola okej ako vždy, mohli sme kolektívne pokrikovať na segwayákov, ktorých tam bolo jak kobyliek. Sedíš na Petříne, raňajkuješ svoju tresku a desať segwayov za minútu ti pretína tvoj veľkolepý panoramatický výhľad na mačku miest, no neber to. V Unijazze sledujeme ruského gitaristu džemovať s voľákou lokálnou speváčkou, veľmi peknučké, pražská kavárna feel a na poličke vraj je vinyl kolekcia Václava Havla, vidím tam veľa Hany Zagorovej a tak.
Naložíme veci, ide sa do Brna. Najprv na môj byt, z ktorého sa sťahujem čoskoro. Naložím do auta asi desať kíl odpadu, ktorý mi nebude pri sťahovaní treba, včítane mierne dokrkvaného kočíka na bábiky. Zvyšok akcie s asi desaťčlennou účasťou už si prečítajte tutok: http://www.fullmoonzine.cz/clanky/vam-taky-jeste-piska-v-usich
Hej áno, a celý ďalší deň cvičím a hrám divadlo. Všetci zvyšní majú voľno. Brno hypsta. Kupujú vinyly a jedia vo Vegalité.

deň 10, 11 BUDAPEST

Adrian s Juanom ostávajú v Brne a potom idú do Ostravy, ja sa na 2 dni oddelím, aby som navštívil Maďarsko v rámci pestrosti. Vyspať sa dá, vlak do Budapešti ale ide už o dvanástej, no dobre, čo už, vo vlaku to trošku dospím, takže zmeškám Štúrovo, smutnučké, budím sa až v hlavnom meste. Budapešť má široké ulice s drsnou dopravou, veľa úzkych ulíc s vysokánskymi budovami s opadávajúcimi omietkami, pomaľovanými prasklinami na chodníkoch, cez šablónu striekaný kruh na chodníku s nápisom "napríklad tu by dobre vyzeral voľáky strom", ako aj plagáty od miestnej recesistickej politickej strany typu "marilizáljuk legahuánát" a "vedeli ste že? vodárne môžu KEDYKOĽVEK napustiť LSD do vašej vody", potemnelá atmosféra, to už sme v časti Józsefváros, kde sú lacné byty, veľa klubov, a typická pre mesto ale tu koncentrovanejšia, mierne paranoidná atmosféra. Majitelia zaujímavo vyzerajúcich klubov sú vyplašení zo susedov, ktorí ich môžu kedykoľvek zrušiť. V Budapešti proste raz zo dňa na deň zrušili kopu alternatívnych klubov. Lebo mohli. Alebo najväčšie opozičné noviny. Subkultúry bujnejú nesmelo, kdekade po Slovensku či nebodaj Česku sú dredy našliapnuté stať sa súčasťou mainstramového lajfstajlu, v Budapešti ich ale vidíš rovnako často ako mimozemšťanov. My hráme v multifunkčnom priestore Aurora, ktorý síce nie je najväčší, ale slúži ako kaviareň, hudobný klub, najväčšia centrála budapeštianskeho lgbti hnutia, židovská modlitebňa, a ešte neviemkoľko ďalších vecí, keďže nie všade ti len tak prenajmú flek na alternatívny priestor. Do tohto celého prichádzame my (Miro Tóth, Marek Kundlák) zo zvlčilého liberálneho Slovenska, a ideme s Budapešťanmi nacvičiť a predviesť kyberomšu, pre ktorú som rozpísal námet už počas rekreačného pobytu v Boernfriede a Marek s Mirom z toho urobili šibnuté divadlo so všetkou vážnosťou a dekórom omše. Do klubu bola navláčená kopa starých počítačov, z ktorých bol vyskladaný oltár. Na vrchu sa nachádzal obrovitánsky staručký harddisk. Všetci sme boli v lesklých fóliách. Marek prorok vyrážal zo seba krkolomné biblické kázania, ktoré som sa snažil z fleku prekladať svojou príliš základnou maďarčinou, kde náročnosť textu onen chabučký efekt ešte umocňovala, preto som hral rolu google translatora (pre miestnych to bola zábava, lebo si mysleli, že maďarsky neviem vôbec, a nechápali, odkiaľ mám takú dobrú výslovnosť). Miro dirigoval zbor spevákov, ktorí okrem iného aj chrochtali, umierali keď Marek lámal na kolene klávesnice, a potom ich oživil VGA káblom. Vzadu hráčka na elektroniku púšťala zvučky windows xp. Celá táto úchylnosť bola prevedená s celou omšovou vážnosťou, včítane nástupu, klaňačiek, modlitieb a tak. Okej. Afterka sa konala v klube "hintaló" (hojdací koník), kde som ináč veľmi milého majiteľa poplašil, keď som na jednom z hojdacích koníkov, ktorými bol bar vybavený, predvádzal preteky na húpacích konoch v praxi, lebo si myslel, že mu niekto nad hlavou sťahuje veľmi ťažký nábytok. Opäť bol vyplašený zo susedov, a miesto aby sme pivo z predošlého baru dopili na ulici, radšej nás pozval dnu, nech ho dopijeme u neho.

deň 12 TRNAVA

Záverečný odpal bol, keď ma ráno Miro zobral do budapeštianskych kúpeľov postavených ešte Turkami. Bola tam kopa dôchodcov, jeden mal pivný mozoľ a váľal na chrbte šunky, ďalší mal holú hlavu a vytetovaného che guevaru, jedna si doniesla igelitku do suchej sauny a chytilo to arómu, vlhká sauna mi odpálila mozog, potom sme sa kúpali aj v kadi na dvore a nakoniec som skúsil jacuzzi, proste tam bolo všetko, hej a ešte sme debatovali o politike, úplne rímske kúpele proste. Autobus do Bratislavy mi šiel poobede, cestou som našiel stánok, kde všetko stálo 200 forintov, iba víno 70. Mal som presne 70 forintov. Na Mlynských Nivách kupujem obligátny kebab, vitám na Slovensku a nastupujem na autobus do Trnavy. Hráme v klube Kubik (nápadov), vlastne klub sa volá Pivničná Pleseň, Kubik je celý priestor, bytovka s ateliérmi, v pivnici sú koncerty, na prízemí kancel a veľa vegánskych burgrov, na prvom poschodí sieťotlač a kino, potom na druhom ešte malo byť dačo ďalšie, napchá sa tam 40 ľudí, a potom to ide takto: http://kubiknapadov.sk/portfolio/pivnicna-plesen-4/ . Adrian s Juanom sú nadšení zo Slovenska, keďže nikto im príliš nespomína Kotlebu, referendum za rodinu ako aj kauzu Bašternák, ale skorej skejtbording, sieťotlač a borovičku. Ľudia si založili aj vlastnú galériu Výklad vo výklade na hlavnej ulici. O druhej v noci pozeráme experimentálny Juanov film, projektor je zamierený do rohu miestnosti, čo deformuje obraz veľmi zábavným spôsobom, po desiatich minútach filmu Fight Club zaspáva úplne každý.

deň 13 BRATISLAVA

Ráno si dávame špagety a ideme si pozrieť mesto Trnava. Drvivú väčšinu trasy tvorili mestské hradby, potom ešte brutalistický nákupný dom samozrejme. Do auta sadáme trochu neskoro, navyše nejdeme cez diaľnicu, keďže nemáme slovenskú nálepku, a navigácia nás po chvíli namiesto do Bratislavy pošle na slepú cestu k ofiko skládke odpadu, kde neskutočne smrdí. Nakoniec sa do Bratislavy dostaneme. Klub Fuga je priamo na námestí SNP, čo je v úplnom centre mesta. Parkovanie v centre Bratislavy je na pokraji kolapsu. Navyše bol piatok večer, čiže bolo zadarmo. Za polhodinu sme s Adrianom šoférom prečesali všetky bočné uličky v okolí SNPčka, takú podrobnú turistickú prehliadku nemáš len tak. Videli sme: bytovky, bytovky, bytovky a bytovky. Po polhodine (bez preháňania) jazdy po uličkách sme našli jedno voľné miesto pri Richmane. Adrianovi Richman zachutil, bárs bol i Francúz a víno v nemeckom supermarkete vyberal polhodinu. Vo Fuge sa stretávam so spoluhráčkami Lucinkou a Andreou, urobia si účesy typu fontána pre zuzanu a môžeme hrať. Tento večer hráme aj s Trigalom a Bangom, ja som na záver robil nemecký hiphop a slogany "Startup macht frei" a "Selfiestick macht frei".
Ja s Andreou spíme u Lucinky, Berlínčania u Matweho, chcú odísť "o desiatej ale v skutočnosti i tak viem že pôjdeme o dvanástej", čo znamenalo, že dorazili o druhej, Adrianovi totálne klipkali oči, ale po pohári kávy ožil až vyskočil po strop.
Len, čo som sa vrátil do Brna, sťahoval som byt. Juan v Berlíne tak isto.