Podobné kapely
Podobnost se určuje podle počtu společných fanoušků.
Goloka psychedelic-world music / Montreal
Členové skupiny
Kontakty a odkazy
Dodatečné info
Bio a historie
Kto je blázon?
Jeho Božská Milosť A.C. Bhaktivedanta Svāmī Prabhupāda
(zakladateľ – ācārya Medzinárodnej spoločnosti pre vedomie Kṛṣṇu)
Preklad eseje uverejnenej v magazíne „Back to Godhead“ #66, „Who is Crazy?“
Jeho Božská Milosť A.C. Bhaktivedanta Svāmī Prabhupāda
(zakladateľ – ācārya Medzinárodnej spoločnosti pre vedomie Kṛṣṇu)
Celý svet je rozdelený na frakcie a každá z nich obviňuje ostatné z bláznovstva. Kto o tom však môže rozhodovať, keď neexistujú kritériá na posúdenie duševného zdravia?
man-manā bhava mad-bhakto mad-yājī māṁ namaskuru
mām evaiṣyasi yuktvaivam ātmānaṁ mat-parāyaṇaḥ
(Bg. 9.34)
„Svoju myseľ zamestnaj neustálym myslením na Mňa, svoje telo zamestnaj v Mojej službe a odovzdaj sa Mi. Úplne vo Mne ponorený zaiste dôjdeš ku Mne.“
Kṛṣṇa tu hovorí, že človek by na mal neustále myslieť na Neho, mal by byť Jeho oddaným a uctievať Ho. Toto je proces oddanej služby. Nie je veľmi zložitý a vykonávať ho môže každý, keď na Boha myslí, klania sa Mu a preukazuje Mu nejakú službu. Ľudia sa väčšinou stotožňujú s nejakou skupinou, či už sociálne, politicky, ekonomicky alebo nábožensky. V Amerike existuje republikánska a demokratická strana a v medzinárodnom merítku sú tu kapitalisti a komunisti. Nábožensky sa ľudia stotožňujú so skupinou ako sú Kresťania, Moslimovia, Hinduisti a podobne. V Indii tiež existujú spoločenské skupiny ako brāhmaṇi a kṣatriyovia. Vyhnúť sa príslušnosti k nejakej skupine je skrátka nemožné. Spiritualizmus však znamená, že by sme sa mali stotožniť s Božou skupinou.
Na tejto platforme takisto existuje „straníckosť“ v tom, že spiritualisti nazývajú materialistov bláznami a materialisti zase nazývajú bláznami spiritualistov. Vytvorili sme Spoločnosť pre vedomie Kṛṣṇu a tí, ktorým sa nepáči hovoria, že sme blázni. Podobne, človek s vedomím Kṛṣṇu vidí ako blázna človeka, ktorý koná v hmotnom vedomí. Kto je teda skutočný blázon? Kto o tom rozhoduje? Do akej miery sú zúčastnené strany schopné o tom rozhodnúť? Svet je naozaj rozdelený na skupiny a každá z nich obviňuje ostatné z bláznovstva, no keď neexistuje kritérium, podľa ktorého rozhodnúť o duševnom zdraví, tak kto o tom môže rozhodovať? Keď sa hociktorého obyčajného človeka na ulici opýtame, kto je, odpovie, „Som toto telo.“ Možno dodá ďalšie vysvetlenie, keď povie, že je Kresťan alebo Hinduista alebo Žid alebo pán ten a ten alebo hocičo, toto sú však len označenia, ktoré pripája k svojmu telu. Inými slovami, pochádzajú z tela. Keď človek povie, že je Američan, vzťahuje to na telo, pretože nejakou náhodou alebo z nejakej príčiny sa narodil v americkej zemi a tak sa označí titulom Američana. To je však tiež neprirodzené, pretože zem nie je ani americká ani francúzka, čínska alebo ruská, ani žiadna. Zem je zem. Akurát sme umelo vytvorili nejaké hranice a povedali, „Toto je Amerika, toto je Kanada, toto je Mexiko, Európa, Ázia, India.“ Sú to naše výmysly, pretože tieto krajiny takto pôvodne rozdelené neboli. Tristo alebo štyristo rokov dozadu táto krajina ani nebola známa ako Amerika, ani ju neobývali bieli ľudia z Európy. Dokonca aj tisíc rokov dozadu obývali Európu iní ľudia a nazývali sa inými menami. Toto všetko sú neustále sa meniace označenia. Z védskej literatúry sa môžeme dozvedieť, že celá táto planéta bola známa ako Ilāvṛta-varṣa a jeden kráľ, Mahārāja Bharata, ktorý celej planéte vládol ju premenoval na Bharata-varṣu. Postupne sa však planéta opäť rozdelila a rozličné kontinenty a oblasti začali byť známe pod inými menami. Aj India bola nedávno rozdelená na niekoľko krajín, zatiaľčo predtým zahŕňala Barmu, Ceylón a Východný a Západný Pakistan. Zem v skutočnosti nie je Bharata-varṣou, Indiou, Európou, Áziou alebo čímkoľvek – len my sme jej podávali tieto označenia v súlade s časom a vplyvom.
Tak, ako označujeme krajinu, podobne označujeme aj svoje telá, no nikto nedokáže povedať, aké boli jeho označenia pred narodením. Kto môže povedať, že bol Američanom, Číňanom, Európanom alebo hocičím iným? Myslíme si, že po opustení tohto tela budeme pokračovať ako Američania alebo Indovia alebo Rusi. No hoci v tomto živote žijeme v Amerike, v ďalšom už môžeme žiť v Číne, pretože svoje telá neustále meníme. Kto môže povedať, že nemení svoje telá? Keď sa narodíme z lona svojej matky, naše telo je veľmi maličké. Kde je to telo teraz? Kde je to telo, ktoré sme mali ako deti? Môžeme mať fotografie, ktoré nám pripomenú, aké bolo naše telo v minulosti, no nikto nemôže povedať, kam to telo zmizlo. Telo sa môže zmeniť, no my máme napriek tomu pocit, že sa nemeníme. „Som ten istý človek,“ myslíme si, „a keď som bol dieťa, vyzeral som tak alebo onak.“ Kde sú tie roky? Stratili sa spolu s telom a so všetkým, čo s ním prišlo do styku. No hoci sa všetko každú chvíľu mení, aj tak sa držíme svojej telesnej identifikácie, takže keď dostaneme otázku o tom, kto sme, naša odpoveď sa nejakým spôsobom vždy spája s týmto telom. Nie je to bláznivé? Keď sa človek identifikuje s niečím, čím nie je, považujú ho za blázna. Záverom je, že človeka stotožňujúceho sa s telom nemožno považovať za rozumného. Toto je potom výzva svetu: kohokoľvek, kto prehlasuje, že majetok Boha na zemi patrí jeho neustále sa meniacemu telu, možno považovať jedine za blázna. Kto môže naozaj ustanoviť, že toto je jeho majetok alebo že toto je jeho telo? Podľa príležitosti danej prírodou je osoba umiestnená do tela a je riadená zákonmi hmotnej prírody. V ilúzii si však myslíme, že my ovládame prírodu. Kṛṣṇa preto v Bhagavad-gīte hovorí:
prakṛteḥ kriyamāṇāni guṇaiḥ karmāṇi sarvaśaḥ
ahaṅkāra-vimūḍhātmā kartāham iti manyate
(Bg. 3.27)
„Zmätená duša sa pod vplyvom troch kvalít hmotnej prírody považuje za konateľa činov, ktoré sú v skutočnosti vykonávané prírodou.“
Prakṛteḥ kriyamāṇāni. Hmotná príroda ťahá každého za ucho tak, ako prísny učiteľ žiaka. Každý jednotlivec je pod nátlakom hmotnej prírody, niekedy umiestnený do tohto tela a inokedy do tamtoho. Teraz sme šťastliví a máme ľudské telo, no veľmi jasne vidíme, že existuje množstvo iných typov tiel (8 400 000 podľa Padma Purāṇy) a prírodné zákony nás na základe našej činnosti môžu umiestniť do hociktorého z nich. Tak sme úplne v zovretí hmotnej prírody. Hoci máme v tomto živote dosť šťastia a dostali sme ľudské telo, neexistuje žiadna záruka, že v ďalšom živote nebudeme mať telo psa alebo iného zvieraťa. Všetko závisí na našej činnosti. Nikto nemôže povedať, „Po smrti sa opäť narodím v Amerike.“ Hmotná príroda nás donúti prijať toto telo alebo tamto. Keďže nie sme autority, Bhagavad-gītā nás informuje o tom, že všetko je riadené zvrchovanými zákonmi prírody a je to hlupák, ktorý si myslí, „Som niečo, som nezávislý.“ Ahaṅkāra-vimūḍhātmā. Toto je nerozum. Živá bytosť si myslí, „Som toto telo,“ hoci sa od tela líši. Śaṅkarācārya prakticky dookola kázal to isté posolstvo: ahaṁ brahmāsmi, „Nie som toto telo. Som Brahman, duša.“
A predsa, hoci sme sa pevne rozhodli nastúpiť na cestu sebarealizácie, māyā, alebo ilúzia, pretrváva. Prostredníctvom sebarealizácie si človek môže uvedomiť, že nie je toto telo ale duša. Aká je potom jeho pozícia? Prázdnota? Neosobnosť? Ľudia si myslia, že po skone tohto tela už neexistuje nič, len nirvāṇa alebo prázdnota. Podobne impersonalisti hovoria, že s koncom tela sa končí aj osobná identita jednotlivca. V skutočnosti sa však telo so živou bytosťou nedá nikdy stotožniť viac, než sa dá stotožniť auto s vodičom. Človek môže auto riadiť kamkoľvek sa mu zachce, no keď z auta vystúpi, jeho osobnosť nezmizne. Kṛṣṇa v Bhagavad-gīte hovorí o živej bytosti takto:
īśvaraḥ sarva-bhūtānāṁ hṛd-deśe 'rjuna tiṣṭhati
bhrāmayan sarva-bhūtāni yantrārūḍhāni māyayā
(Bg. 18.61)
Najvyšší Pán sídli v srdci každého, ó Arjuna a riadi putovania všetkých živých bytostí, ktoré sedia na stroji vyrobenom z hmotnej energie.“
Všetky tieto rozličné telá sú ako pohybujúce sa autá. Jeden človek môže mať drahé auto a iný zase lacné. Jeden môže mať nové auto a druhý staré. Mali by sme si teda myslieť, že keď vystúpime z vozidla tela, tak že osobnosť už viac neexistuje? To je ďalšie bláznovstvo. Filozofia voidizmu, ktorá tvrdí, že po smrti sa staneme ničím je takisto bláznovstvom, bolo vyvrátené. Nie sme prázdnota, ale duch. Keď človek dosiahne duchovné uvedomenie, poznajúc sám seba ako dušu mimo telo, môže pokročiť ďalej prostredníctvom spytovania sa na svoju povinnosť ako duše. Mal by sa pýtať, „Čo je mojou duchovnou činnosťou?“ Uvedomenie si vlastnej duchovnej identity a spytovanie sa na svoju duchovnú povinnosť je skutočným zdravým rozumom. Živá bytosť, dokonca už v tomto tele, ukazuje toľko individuality a odlišnosti. Máme si myslieť, že naša inteligencia, odlišnosť a individualita po smrti prestáva existovať? Hoci si v tomto tele robíme také veľké plány a tak ťažko pracujeme, máme predpokladať, že keď telo opustíme, tak že sa staneme prázdnotou? Tento nezmysel nemá žiaden pevný základ a Kṛṣṇa ho na samom začiatku Bhagavad-gīty priamo odmieta.
na tv evāhaṁ jātu nāsaṁ na tvaṁ neme janādhipāḥ
na caiva na bhaviṣyāmaḥ sarve vayam ataḥ paramň
dehino 'smin yathā dehe kaumāraṁ yauvanaṁ jarā
tathā dehāntara-prāptir dhīras tatra na muhyati
(Bg. 2.12-13)
„Nikdy nebolo času, kedy som neexistoval Ja, ty alebo všetci títo králi, a ani v budúcnosti žiaden z nás existovať neprestane. Tak, ako duša v tomto tele nepretržite prechádza z chlapčenstva do mladosti a do staroby, podobne prechádza do ďalšieho tela v čase smrti. Sebarealizovanú dušu takáto zmena nepomýli.“
Duchovná identita individuálnej duše tak pokračuje aj po smrti, pretože Pán Kṛṣṇa Arjunu uisťuje o večnosti všetkých individuálnych duší zhromaždených na bojisku. Duchovná iskra „ja“ je v tele od okamihu, keď sa telo začína formovať v lone matky a v zotrváva v ňom počas prechodu všetkými jeho zmenami – od nemluvňaťa cez detstvo, mladosť a starobu. To znamená, že osoba je v tele prítomná od okamihu počatia. Rozmer tejto individuálnej duše je tak nepatrný, že ho védske písma odhadujú ako nie väčší, než jedna desaťtisícina končeku vlasu – inými slovami, čo sa týka ľudského zraku, je neviditeľná. Človek nemôže vidieť dušu hmotnými očami, no duša napriek tomu existuje a skutočnosť, že telo rastie z podoby hrášku do plne vyvinutej ľudskej formy, je dôkazom jej prítomnosti. Existuje šesť príznakov prítomnosti duše a rast je jedným z nich. Keď je prítomný rast, alebo zmena, človek vie, že v tele je prítomná duša. Keď je telo už nepoužiteľné, duša ho opustí a telo sa jednoducho rozloží. Dušu opúšťajúcu telo človek nedokáže vnímať priamo, no môže to vnímať na základe príznakov, keď telo stratí vedomie a umrie. Aby ilustroval tento proces, Pán Kṛṣṇa uvádza V Druhej Kapitole Bhagavad-gīty nasledovné prirovnanie:
vāsāṁsi jīrṇāni yathā vihāya navāni gṛhṇāti naro 'parāṇi
tathā sarīrāṇi vihāya jīrṇāny anyāni saṁyāti navāni dehī
(Bg. 2.22)
„Tak, ako si človek oblieka nové šaty odhadzujúc staré, podobne duša prijíma nové hmotné telá, odhadzujúc staré a nepotrebné.“
Hoci na seba duša prijíma nové telá, nevyberá si ich sama. Výber sa odohráva podľa zákona prírody. Ako však Kṛṣṇa naznačuje v nasledujúcom verši, mentalita duše tento výber ovplyvňuje.
yaṁ yaṁ vāpi smaran bhāvaṁ tyajaty ante kalevaram
taṁ tam evaiti kaunteya sadā tad-bhāva-bhāvitaḥ
„Duša dosiahne v nasledujúcom živote bez výnimky taký stav bytia, v akom opustí súčasné telo.“
(Bg. 8.6)
Budúcnosť človeka sa vyvíja spolu s tým, ako sa vyvíja jeho myslenie. Človek pri zmysloch rozumie, že nie je toto telo a takisto chápe aj svoju povinnosť – upnúť svoju myseľ na Kṛṣṇu, takže v čase smrti môže dosiahnuť Jeho povahu. To je Kṛṣṇova rada v poslednom verši Deviatej Kapitoly:
man-manā bhava mad-bhakto mad-yājīmāṁ namaskuru
mām evaiṣyasi yuktvaivam ātmānaṁ mat-parāyaṇaḥ
(Bg. 9.34)
„Svoju myseľ zamestnaj neustálym myslením na Mňa, svoje telo zamestnaj v Mojej službe a odovzdaj sa Mi. Úplne vo Mne ponorený zaiste dôjdeš ku Mne.“
Každá vtelená duša na niečo neustále myslí. Prestať myslieť sa nedá ani na chvíľočku. Úlohou človeka je preto myslieť na Kṛṣṇu. Nemal by to byť žiaden problém a nemalo by to ani ublížiť. Kṛṣṇa má Svoje radovánky a činnosti, prichádza na Zem, zanecháva tu Svoje posolstvo v podobe Bhagavad-gīty a existuje o Ňom toľko literatúry, že myslieť na Kṛṣṇu nie je ani zložité ani drahé. O Kṛṣṇovi existuje dostatok literatúry, aby to vystačilo na celý život, takže materiálu je dostatok. Na Kṛṣṇu však treba myslieť s priazňou. Zamestnaný človek môže o svojom zamestnávateľovi vždy premýšľať tak, že „Musím tam byť na čas. Ak ma uvidí meškať, môže mi to strhnúť z platu.“ Takéto myslenie nám nepomôže. Na Kṛṣṇu treba myslieť s láskou (bhāva mad-bhaktaḥ). Keď na pána myslí služobník v hmotnom svete, nie je tam žiadna láska. Myslí len na svoje peniažky. Keďže tento spôsob myslenia nás nezachráni, Kṛṣṇa od človeka žiada len to, aby bol Jeho oddaným.
Myslieť na Kṛṣṇu s láskou alebo oddanosťou vlastne znamená službu. Duchovný majster žiakovi predpisuje rôzne povinnosti, aby novica zamestnal v myslení na Kṛṣṇu. Napríklad v Spoločnosti pre vedomie Kṛṣṇu sa prideľuje toľko úloh: kníhtlač, písanie, prepisovanie na stroji, expedícia, varenie a tak ďalej. Študenti teda myslia na Kṛṣṇu mnohými spôsobmi, pretože sú zamestnaní v Jeho službe.
Čo je tou povinnosťou, ktorú Kṛṣṇa káže? Mad-yājī māṁ namaskuru. Hoci nemáme sklon poslúchať, musíme to robiť a musíme preukazovať úctu (namaskuru). Bhakti, alebo oddanosť, zbavená úcty nie je bhakti. Človek by sa mal vo vedomí Kṛṣṇu zamestnať s láskou a úctou a tak splniť svoje predpísané povinnosti. Potom bude jeho život úspešný. Človek nemôže byť nikdy šťastný, keď sa bude stotožňovať s hmotným telom a zamestnávať sa všetkými možnými nezmyselnými činnosťami. Aby bol človek šťastný, musí si byť vedomý Kṛṣṇu. To je rozdiel medzi spiritualizmom a materializmom. Ten istý písací stroj, diktafón, magnetofón, mimeograf, papier, atrament, atď., všetko je to isté, no všetko sa zduchovní, keď sa to používa v službe Kṛṣṇovi. To je duchovné. Nemali by sme si myslieť, že niečo musí byť nezvyčajné, aby to bolo duchovné. Celý hmotný svet sa dá premeniť na duchovný, keď si jednoducho uvedomíme Kṛṣṇu. Dôkladným nasledovaním Kṛṣṇových pokynov v Bhagavad-gīte a nasledovaním stôp veľkých ācāryov, učiteľov Bhagavad-gīty v línii učeníckej postupnosti môžeme zduchovniť celú zem a jej obyvateľov priviesť naspäť k zdravému rozumu.